Tento článok bol preložený s pomocou umelej inteligencie a redakčne upravený. Ak si všimnete gramatické alebo vecné chyby, napíšte redakcii na adresu [email protected]. AI nástroje používame ako technickú podporu pri preklade. Za finálnu podobu textu zodpovedá redakcia Storytellera.
Avizované zmeny Zákona o využívaní obnoviteľných zdrojov energie (OZE) v Srbsku by mohli zmeniť spôsob, akým sa plánujú a rozvíjajú projekty obnoviteľnej energie vrátane veterných parkov. V centre pozornosti je priestorovo-energetické mapovanie, možnosť určovania zón zrýchleného rozvoja obnoviteľných zdrojov energie a skracovanie administratívnych postupov.
V dokumente, ktorý Ministerstvo baníctva a energetiky zverejnilo v rámci verejných konzultácií, sa uvádza, že tieto zmeny by mali umožniť lepšiu koordináciu energetického a územného plánovania a smerovanie projektov do oblastí, kde sa na základe plánovacích dokumentov a odborných podkladov neočakávajú významné negatívne vplyvy na životné prostredie. Verejné konzultácie k východiskovým podkladom sú otvorené do 7. júla.
V praxi by zmeny mohli znamenať, že pri projektoch obnoviteľných zdrojov energie bude skôr jasné, kde majú zmysel a kde by mohli prísť do konfliktu s prírodou, elektrickou sieťou či napájaním alebo s miestnou komunitou. Pri veterných parkoch je to osobitne dôležité: záleží na tom, čo sa nachádza v ich blízkosti, ako sa projekt pripája do siete a aké údaje existujú o vtákoch a netopieroch.
Odborník na energetiku Dejan Stojadinović vysvetľuje, že definovanie oblastí zrýchleného rozvoja obnoviteľných zdrojov energie by prinieslo významné zmeny vo vývoji veterných elektrární, predovšetkým prostredníctvom skrátenia administratívnych postupov a strategického smerovania projektov na lokality s nízkym ekologickým rizikom.
„Podľa revidovanej smernice o obnoviteľnej energii by postup vydávania povolení pre projekty v rámci týchto oblastí nemal trvať dlhšie ako 12 mesiacov,” uvádza Stojadinović.
Dodáva, že sa zavádza aj princíp administratívneho tichého súhlasu pri určitých medzikrokoch v procese. Znamenalo by to, že ak štátny orgán neodpovie v predpísanej lehote, môže sa považovať za to, že určité povolenie alebo súhlas boli vydané. Podľa jeho výkladu by takéto riešenie malo zabrániť zdržaniam, ktoré vznikajú pre pomalosť administratívy.
Pre investorov môže takýto model znamenať väčšiu právnu a časovú istotu. Podľa Dejana Stojadinovića by štát mal vopred identifikovať lokality, ktoré sa vyhýbajú citlivým biotopom, ako sú siete Emerald alebo Natura 2000, ako aj migračným trasám vtákov a netopierov.
„Investori by mali väčšiu istotu, že ich projekt nebude zastavený v neskorých fázach pre ekologické spory alebo námietky miestnej komunity, pretože tieto konflikty by mali byť vyriešené už na úrovni strategického plánovania zóny,” vysvetľuje.
Dôležitou súčasťou plánovania je podľa Stojadinovića aj pripojenie na elektroenergetickú sieť. Zóny zrýchleného rozvoja by sa podľa neho mali plánovať v koordinácii s prevádzkovateľmi prenosovej a distribučnej sústavy, teda s Elektromrežou Srbije a Elektrodistribúciou Srbije. Znamená to, že zóny by sa určovali tam, kde už existuje sieťová kapacita alebo kde sa plánuje jej rozšírenie.
„Pri batériových systémoch na skladovanie energie, ktoré sú umiestnené pri veterných elektrárňach v týchto zónach, by boli postupy dodatočne zrýchlené,” hovorí odborník na energetiku.
Zdôrazňuje aj to, že ako prioritné lokality možno vnímať degradované pozemky, banské oblasti a priemyselné zóny, kde projekty obnoviteľnej energie môžu byť v menšom konflikte s inými spôsobmi využívania priestoru. Pokiaľ ide o veterné elektrárne, dodáva, že majú relatívne malú fyzickú stopu, pretože pôdu okolo turbín je možné naďalej využívať.
Miestne ekologické iniciatívy žiadajú jasnejšie pravidlá a skoršie zapojenie verejnosti
Otázka posudzovania vplyvov na životné prostredie však zostáva jednou z najcitlivejších. Dejan Stojadinović vysvetľuje, že projekty veterných elektrární v rámci zón zrýchleného rozvoja by mohli byť oslobodené od povinnej prípravy individuálnej štúdie o posúdení vplyvov na životné prostredie, ak bol rizikový profil predtým vyhodnotený ako nízky. Namiesto individuálnych štúdií by investori museli dodržiavať vopred definovaný súbor pravidiel o zmierňujúcich opatreniach, ktorý by bol súčasťou všeobecného plánu pre takúto zónu.
„Štátne orgány by aj naďalej uskutočňovali krátky skríningový proces, aby zistili, či konkrétny projekt môže mať nepredvídané významné vplyvy, no vyhli by sa viacročným štúdiám, ak je riziko nízke,” uvádza.
Práve táto časť je pre miestne iniciatívy a organizácie, ktoré sa venujú ochrane prírody, najcitlivejšia. Z Ekologického hnutia Padina (EKOP) upozorňujú, že avizované zmeny v nich vzbudzujú obavy vzhľadom na doterajšiu prax v Srbsku a spôsob, akým sa verejnosť zapája do rozhodovania.
„Vychádzajúc z reality, v ktorej v Srbsku žijeme, a z doterajších skúseností v tejto oblasti, avizované zmeny Zákona o obnoviteľných zdrojoch energie v nás vyvolávajú vážne znepokojenie,” uvádzajú z EKOP-u.
Osobitne ich znepokojuje priestorovo-energetické mapovanie, ktoré by mal vykonávať štát, pretože, ako hovoria, v tejto chvíli neexistuje dostatok jasných informácií o kritériách, podľa ktorých sa bude rozhodovať, kto ho bude vykonávať a v čí prospech sa budú určovať priority.
„My vlastne nevieme, kto je ten ‚štát’, kto sú investori, kto mafiáni, kto s kým pracuje a kto o tom všetkom rozhoduje,” uvádzajú z EKOP-u.
Ako príklad uvádzajú prípady, v ktorých sa podľa ich názoru právny rámec prispôsoboval potrebám jednotlivých projektov namiesto toho, aby sa projekty plánovali v súlade so zákonmi a verejným záujmom.
„Jedným z najzreteľnejších príkladov je prípad veterného parku Samoš, kde sa pre realizáciu projektu otvárajú otázky premiestnenia radarového centra a súbežných zmien režimu ochrany na Guduričkom vrchu. Vytvára sa tým dojem, že existujúce predpisy, vrátane tých, ktoré sa týkajú ochrany prírody a fungovania radarových centier, sa prispôsobujú projektu investora namiesto toho, aby platili ako jasné a rovnaké pravidlá pre všetkých,” uvádzajú z tohto združenia.
Z EKOP-u sa domnievajú, že zrýchľovanie postupov nemusí byť problémom samo osebe, ale musí byť sprevádzané jasnými a verejne dostupnými analýzami, odbornými podkladmi a ochrannými mechanizmami.
„Vo chvíli, keď už máme intenzívnu expanziu veterných parkov bez dostatočne jasných a verejne dostupných analýz o ich kumulatívnych vplyvoch na prírodu, biotopy, vtáky, ako aj na kvalitu života ľudí, každé ďalšie skracovanie a zjednodušovanie postupov otvára vážny priestor na ďalšie oslabovanie kontroly a ochranných mechanizmov,” upozorňujú z EKOP-u.
Dodávajú, že existuje obava, že zvyšky prírody by mohli byť ohrozené aj projektmi, ktoré sa prezentujú ako „zelené”, ak sa plánujú bez dostatočne kvalitných údajov a bez skutočnej účasti verejnosti.
„Doterajšia prax ukazuje, že účasť verejnosti najčastejšie nefunguje ako skutočný mechanizmus vplyvu, ale ako procedurálny krok, ktorý sa formálne splní,” uvádza EKOP.
Podľa ich skúseností sa verejnosť väčšinou zapája neskoro, keď sú už základné prvky projektu definované: lokalita, investor a technické riešenia. Za takýchto okolností je podľa nich priestor na podstatnú zmenu rozhodnutí obmedzený na minimum.
„Pripomienky občanov a organizácií často zostanú zaznamenané, ale nie sú zapracované do konečných riešení, čo vytvára pocit, že proces existuje pre formu, a nie preto, aby sa rozhodnutia mohli korigovať,” hovoria z EKOP-u.
Preto sa domnievajú, že kľúčovou otázkou je, či zmeny zákona skutočne otvoria priestor na skoršie a zmysluplné zapojenie verejnosti do plánovania energetického priestoru a definovania zón rozvoja OZE, alebo iba formalizujú existujúcu prax konzultácií bez reálneho vplyvu.
Z pohľadu miestnych komunít by bolo podľa nich pred akýmkoľvek územným plánovaním a definovaním zón zrýchleného rozvoja obnoviteľných zdrojov energie predovšetkým dôležité vypracovať jasné a verejne dostupné posúdenie energetických potrieb štátu. To podľa ich názoru zahŕňa aj transparentné rozlíšenie medzi energiou určenou na domácu spotrebu a energiou vyrábanou na vývoz.
„Ak by cieľom skutočne bola udržateľná a spravodlivá energetická transformácia, ťažisko zákona by nebolo v úľavách pre investorov, ale v tom, aby sa občania stali aktívnymi výrobcami a používateľmi energie, predovšetkým prostredníctvom solárnych systémov na domácnostiach a miestnych energetických spoločenstiev,” uvádzajú z EKOP-u.
Domnievajú sa, že v takomto modeli by veľké priemyselné veterné parky a solárne elektrárne mali v energetickom systéme iné miesto, pretože časť potrieb by sa mohla pokryť decentralizovanou výrobou.
„Energetická transformácia nemá zmysel, ak zároveň vedie k degradácii prírody a vylučovaniu verejnosti z rozhodovacieho procesu,” hodnotia z EKOP-u.
