Niekoľko stoviek občanov a občianok sa zišlo v miestnom parku na prvom zhromaždení dvoch susedných miestnych spoločenstiev v istom novosadskom sídlisku. Z improvizovaného pódia moderátori pozývajú prítomných, aby svoje údaje s podpisom nechali na miestach na to určených – potvrdiac tak svoju účasť na zhromaždení.

Zhromaždenie občanov začína prečítaním rokovacieho poriadku, v ktorom je prvým bodom vyjadrenie podpory študentom a ich požiadavkám. Po hlasovaní a prijatí navrhnutých bodov zhromaždenia sa začína diskusia, do ktorej sa môžu zapojiť všetci prítomní. Body rokovacieho poriadku sa týkajú odvolávania funkcionárov v mestských orgánoch a v miestnych spoločenstvách, ale aj lokálnych problémov – akými sú skládky odpadu a bezpečnosť na sídlisku a v školách. Každý, kto chce, môže vyjadriť svoj názor, postoj alebo dať návrh, ako problém vyriešiť. Pravidlá sú všetkým známe, a tak zdvihnutím ruky žiadajú o slovo, na ktoré majú menej ako dve minúty.

Po viac ako hodine a pol diskusie sa zhromaždenie skončilo a o dva týždne je naplánované ďalšie.

Zjednodušene, ale zhruba takto vyzerali prvé zhromaždenia občanov, ktoré sa v uplynulých dňoch konali po celom Srbsku. Organizovali ich samotní obyvatelia miestnych spoločenstiev, ktorí sa organizačne spojili prostredníctvom skupín na Viber-i.

Ešte pred mesiacom boli takéto zhromaždenia iba pojmom, o ktorom sa v praxi veľa nevedelo, rovnako ako aj o predpisoch zo Zákona o lokálnej samospráve, ktoré počítajú s možnosťou a právom občanov organizovať zhromaždenia.

Advokátka Kristína Đapa vysvetľuje, že občianske zhromaždenia sú jedným z najdôležitejších mechanizmov bezprostrednej demokracie, kde môžu občania diskutovať, vymieňať si nápady a ponúkať riešenia lokálnych problémov.

„V Srbsku je už roky veľká apatia v otázke možnosti občanov podieľať sa na rozhodovaní. Z právneho hľadiska rozsah zhromaždení nie je taký veľký, ako pri iných typoch zoskupovania, avšak sú veľmi dôležité, pretože vedú k transparentnému pôsobeniu na orgány lokálnej samosprávy“ – hovorí Kristína Đapa.

Rozhodnutia a závery zhromaždení sa predkladajú orgánom lokálnej samosprávy, ktoré majú lehotu 60 dní na posúdenie, prijatie alebo zamietnutie návrhov a žiadostí. Zákon hovorí, že nemajú možnosť sa vôbec nevyjadriť k rozhodnutiam prijatým občanmi na zhromaždeniach. Avšak žijeme v Srbsku – krajine, kde sa často dobré zákony neuplatňujú, a preto sa od zhromaždení najviac očakáva prebudenie ľudí z politickej a sociálnej apatie.

„Ľudia by zhromaždenia nemali chápať len ako naše požiadavky a tým aby sa príbeh končil. To, že ideme podať návrh alebo námietku, neznamená, že sa tým náš aktivizmus a bezprostredná účasť na demokracii tu končí. Práve sme začali a musíme rozvíjať vedomie o aktívnej účasti na riešení problémov“ – zdôrazňuje advokátka Đapa.

Je jasné, že rozhodnutie o výmene mestských funkcionárov, ktoré bolo schválené na zhromaždení, veľa neznamená. Vyjadruje len názor časti občanov, ale pravidelné zoskupovania a nadväzovanie susedských kontaktov medzi miestnymi spoločenstvami posilňujú komunitu a prispievajú k občianskemu aktivizmu.

Čedomir Lalošević bol moderátorom zhromaždenia v miestnom spoločenstve, kde žije. S účasťou občanov a ich ochotou zapojiť sa do diskusie je vraj spokojný. To – dodáva – svedčí o tom, že ľudia chápu účel týchto zhromaždení.

„Ľudia, ktorí žijú v miestnych spoločenstvách, by mali rozhodovať o tom, čo sa v ich rámci deje, a to je dobrý spôsob organizovania sa a podávania nápadov, čo by sa malo (u)robiť. Na našom zhromaždení sme schválili odpolitizovanie miestnych spoločenstiev, pretože to by skutočne malo zostať medzi susedmi a tým, čo chcú susedia robiť na mieste, kde žijú“ – vraví Čedomir Lalošević.

Po dlhom období apatie bude trvať roky, kým sa zmení vedomie občanov

Zhromaždenia by mali – podľa novinára Igora Mihaljevića – byť vnímané len ako pokus vybudovať systém „zdola nahor“, teda aby občania boli iniciátormi zmien a nie pasívnymi pozorovateľmi. Toto je storočie, v ktorom by miestne spoločenstvo malo byť najdôležitejšou inštitúciou pre každého jednotlivca.

„Z jednoduchého dôvodu, že miestne spoločenstvá by mali najlepšie vedieť, aké sú naše potreby a ako žijeme. To je to pekné na zhromaždeniach. Už menej pekné je, že si nie som istý, či máme ľudské kapacity odtiahnuť všetko do konca“ – priznáva Mihaljević. Tiež dodáva, že zhromaždenia môžu priniesť výsledky iba vtedy, ak sa zapojí väčší počet ľudí – a nie rovnaký, väčšinou obmedzený počet tých, ktorí sa už aktívne venujú spoločenským témam.

Toto je storočie, v ktorom by miestne spoločenstvo malo byť najdôležitejšou inštitúciou pre každého jednotlivca. – Igor Mihaljević

Nezáujem o problémy komunity, čakanie na niekoho iného, kto ich vyrieši a strach z aktivizmu boli v priebehu minulých rokov vyvíjané rôznymi spôsobmi. Ak sa myšlienka zhromaždení ujme, bude trvať roky, kým sa zmení vedomie ľudí.

„Dovoľte mi byť optimistom a povedať, že na zmenu spoločnosti budeme potrebovať 20 rokov práce. Zhromaždenia ľudu majú skutočne veľkú mobilizačnú kapacitu, ale ako aj pri celom študentskom proteste nám chýba finále“ – považuje Igor Mihaljević.

Jednou z prekážok, ktoré môžu vážne ohroziť myšlienku zhromaždení, je rýchle vzdávanie sa občanov, stiahnutie sa a rozmýšľanie, že predsa nemôžu nič zmeniť. V zákone naozaj nie sú žiadne mechanizmy, ktorými by občania mohli ovplyvňovať lokálnu samosprávu, aby rešpektovala rozhodnutia zhromaždení, no treba pripomenúť, že neustály tlak verejnosti má veľkú silu.

„Rozhodnutia nemajú právnu váhu, nikoho k ničomu nezaväzujú, ale istému politikovi určite nie je jedno, keď tých ľudí vidí a počuje tú svornosť, že žiadajú jeho odstúpenie“ – hovorí Igor Mihaljević.

Ako potvrdenie, že zmena je stále možná, uvádza advokátka Kristína Đapa príklad svojho miestneho spoločenstva, kde – podľa nej – vytrvalosť a spolupatričnosť priviedli k riešeniu skládky odpadu, ktorá už dlho bola veľkým environmentálnym problémom. Ak občania doteraz nevyužívali zhromaždenia ako formu bezprostrednej demokracie, teraz majú možnosť to zmeniť.

„Teraz sa nachádzame v medzipriestore. Buď sa ešte viac zahrabeme, alebo sa dostaneme z diery, v ktorej sa nachádzame, a nadýchneme sa čerstvého vzduchu. Ľudia by mali dávať svoje maximum a mali by veriť“ – uzatvára Kristína Đapa.