Zuzana necestuje často.

Mimo dediny chodí väčšinou len k lekárovi.

Keďže v jej dedine neexistuje verejná doprava, Zuzana sa musí spoliehať na iných.

Deti a vnúčatá sa o ňu starajú.

Opúšťajú svoje pracovné povinnosti, aby ju odviezli.

Nie je to však možné zakaždým.

Preto sa Zuzana, aby sa dostala k lekárovi, dohovára s inými ženami z dediny.

Tak si môžu rozdeliť náklady.

Týmto spôsobom ju cesta za zdravotnou starostlivosťou stojí približne tisíc dinárov.

Autobus by ju stál omnoho menej, no po uliciach tejto báčskej dediny neprešiel už päť až šesť rokov, hovorí Zuzana.

Predtým však existovali linky do Báčskej Palanky, Bača, Nového Sadu a Odžakov.

Denne bolo osem spojov.

Dnes profitujú neregistrovní taxikári.

Cesta do Nového Sadu týmto spôsobom stojí štyri tisíc dinárov.

Vlak z Ratkova do Nového Sadu – 338 dinárov.

Neexistuje však spôsob, ako sa dostať na železničnú stanicu inak než autom.

Na tejto trase nie je ani cyklistický, ani peší chodník.

„Keď nemáme, čo môžeme,“ povie Zuzana stručne.

Do Bešky pešo

Naším konečným cieľom sú Slankamenské Vinohrady.

V tejto dedine majú ľudia problémy so zásobovaním vodou.

Vybrali sme sa zaznamenať ich príbeh.

Zmocňuje sa ma mierny strach, či stihneme včas prísť na železničnú stanicu v Petrovaradíne.

Musíme prestúpiť na dva mestské autobusy.

Stávalo sa, že som v dopravnej zápche uviazla aj na hodinu.

Toto mesto nie je prispôsobené takému množstvu dopravy.

Do Petrovaradínu prichádzame skôr.

Rieka cestujúcich smeruje k stanici.

Jedna žena sa pošmykla na ľade a spadla. 

Chlad štípe do líc. Holé prsty začínajú bolieť.

V čakárni stojí rad ľudí, ktorí čakajú, kým sa pracovníčka pri okienku vráti z prestávky.

Nikto si nevšíma automat.

Vlhkosť na strope sa rozširuje.

Stanica bola zrekonštruovaná pred dvoma rokmi.

Nástupište číslo dva.

Vchádzame do prvého vozňa, nachádzame si miesta a vyzliekame zimné kabáty.

Vo vlaku je teplejšie.

Je čas na raňajky z pekárne.

Okolo nás sa míňajú biele krajiny. Obdivujeme Dunaj v ľavom okne a svahy Frušskej hory v pravom.

Tunel. 

Je čas dojesť.

Vystupujeme na stanici Beška.

Strážnik v reflexnej veste nám vysvetľuje, že Beška je v skutočnosti ďaleko.

Čortanovce sú ešte ďalej.

Hovorí, že existuje autobus.

Ukazuje na cestovný poriadok napísaný rukou, nalepený na dverách.

Nie je zosúladený s vlakmi.

Ospravedlňuje sa, že nemá koho zavolať, aby nás odviezol do dediny.

Ocitli sme sa uprostred ničoho. Presne takto si predstavujem nič.

Belosť snehu, ktorý pokryl polia, splýva s oblohou.. 

Kilometrový rad áut pred stanicou zaberá celý jazdný pruh.

Pri stanici v Beške nie je dostatok parkovacích miest.

Jednou z tých, ktorí boli na tejto stanici každodenne závislí, je Svetlana Sremčević.

Viac než dvadsať rokov denne cestovala vlakom do Nového Sadu. Dnes chodí na stanicu niekoľkokrát do týždňa.

„Keď som sa pred viac ako deviatimi rokmi dozvedela, že stanicu presunú z dediny do polí, myslela som si, že je to taký nezmysel, až to musí byť vtip. Vlak prechádza dedinou, no nezastavuje, pokračuje ďalej do polí,“ hovorí táto cestujúca.

Na stanicu kráča 45 minút.

Vlakom do Petrovaradínu cestuje 10 minút.

Rovnako dlho jej to trvalo aj vtedy, keď bola stanica v dedine – len kráčala kratšie a cestovala vlakom dlhšie.

Rozdiel je v námahe, ktorá je dnes neporovnateľne väčšia.

„Snažím sa urobiť si z tejto nútenej situácie niečo príjemné. Ale vie to byť veľmi únavné,“ hovorí Svetlana.

„Stanica bola v dedine viac než 130 rokov. Pre nás bol vlak základnou vecou, ako elektrina či voda,“ hovorí Svetlana.

Myslí si, že koncept verejnej dopravy bol v tomto prípade zdevastovaný, pretože obyvatelia sa opäť musia spoliehať na individuálnu dopravu.

Svetlana chodí pešo, niekedy bicyklom, pretože nechce byť pre iných záťažou.

Ona ani jej spoluobčania a spoluobčianky nedostali možnosť rozhodovať.

Verejná diskusia prebehla za zatvorenými dverami.

Keď sa začala výstavba novej stanice, bolo už neskoro.

Je sklamaná aj zo spravodajstva médií, pretože nikto nevidel dôležitosť toho, že dve dediny zostali bez staníc len preto, aby sa postavila nová, ktorá nikomu nevyhovuje.

Na železničnej stanici v Beške sa stretávame s Pavlom Radosavljevićom.

Z Čortanoviec prišiel autom.

Vodičský preukaz má od plnoletosti.

Život na dedine bol jeho hlavným dôvodom, prečo sa prihlásil do autoškoly, no väčšinou sa vždy spoliehal na vlak.

Najviac preňho znamenal v mladosti, keď chodil na strednú školu.

Čortanovce pred deviatimi rokmi prišli o dve stanice – jednu v dedine a jednu v chatovej časti.

Občania a občianky podpisovali petície, združili sa do iniciatívy „Vráťte nám vlak“ a stretávali sa s rozhodovacími orgánmi.

Ako odpoveď dostali sľub, že im vybudujú cestu dlhú 1,7 kilometra, ktorá by Čortanovčanom skrátila cestu.

Pavle v tejto ponuke nevidí zmysel.

Nepotrebujú ďalšiu cestu.

Potrebujú, aby vlak zastavoval v ich dedine.

Je to riešenie, ktoré si nevyžaduje dodatočné náklady.

Zastávka už existuje.

A nová stanica, ktorá slúži len málokomu, by sa mohla využiť na zrýchlenie železničnej dopravy tým, že by sa tam vlaky križovali.

Veľa sa zmenilo odkedy bola stanica presunutá, hovorí Pavle.

Jedna z najkrajších ulíc, ktorá viedla k stanici, zostala prázdna.

Čortanovce boli jednou z mála obcí, kam sa ľudia prisťahovávali práve preto, že cesta do Nového Sadu, Belehradu a Inđije bola taká jednoduchá.

„Rýchlotrať priniesla lepšiu budúcnosť, ale našu obec znetvorila,“ hovorí Pavle.

Pri výstavbe rýchlotrate stavbári rozhodli, že je potrebné vybudovať tunel.

Dôsledky jeho razenia pocítili všetci obyvatelia a obyvateľky Čortanoviec – v podobe prachu, ktorý sa celé mesiace vznášal vo vzduchu.

Domácnosti v blízkosti tunela pravidelne pociťovali vibrácie.

Na niektorých miestach dodnes zostáva stavebný odpad.

„Po všetkom, čo sme počas výstavby zažili, si zaslúžime mať aspoň jednu zastávku,“ myslí si Pavle.

Do Nového Sadu môže ísť autom, no radšej si vyberá vlak. Niekedy odkladá svoje povinnosti, aby niekoho odviezol na stanicu.

Tentoraz odviezol nás – do Bešky.

Záhada kruhovej linky

S Annou pokračujeme v ceste do Slankamenských Viníc.

Beška bola len prestupnou stanicou.

Plánovanie ďalšej trasy si vyžadovalo väčšiu logistiku.

Na stránke verejnej dopravy v Inđiji nachádzam cestovný poriadok platný pre rok 2024.

Aktuálny poriadok nikde nenachádzam.

Na e-mail nikto neodpovedá.

Odvažujem sa urobiť to, čomu sa mileniáli vyhýbajú.

Telefonujem. 📱

Obe telefónne čísla uvedené na stránke verejnej dopravy nefungujú.

Na stránke Turistickej organizácie Inđije nachádzam kontakt, kde sa ozýva parkovacia služba.

Myslím si, že turistická organizácia by mi mala vedieť poskytnúť aspoň nejakú informáciu.

„Neviem, skúste zavolať na obec,“ hovorí hlas na druhej strane linky.

Dostávam sa na obecnú ústredňu, no netrafím správne oddelenie, a tak požiadam vrátnika o pomoc. Ten ma nasmeruje na oddelenie hospodárstva a investícií.

Muž, bezmocný pred mojou otázkou, sa pýta kolegu, aby mi poskytol aspoň nejakú informáciu o verejnej doprave.

Oznamuje mi, že autobus do Vinohradov neexistuje.

Môžeme sa dostať len do Slankamena.

Jediný autobus ide cez Bešku o 13:15.

Je presne poludnie.

Do tejto sriemskej obce sme s Annou prišli o niečo skôr.

Starší pán analyzuje cestovný poriadok z roku 2024 nalepený na autobusovej zastávke.

Rozhodneme sa zohriať v neďalekej kaviarni, kde sa pýtame na skutočný cestovný poriadok.

Mladík nám opäť ukazuje webstránku a ten istý, dva roky starý rozpis.

Dozvedáme sa, že autobus by mal prísť o pol hodiny.

Zo striech steká roztopený sneh v podobe cencúľov.

Muž s cudzími registračnými značkami sa snaží dostať auto z ľadu, no kolesá prešmykujú.

Špinavý sneh chrumká pod našimi nohami.

Pýtame sa dievčaťa, ktoré s nami čaká na autobus, či sme na správnom mieste a či zvyčajne mešká.

Dozvedáme sa, že je to bežný jav.

Prichádza.

O pol hodiny neskôr, než uvádza cestovný poriadok.

Na území Inđije fungujú kruhové linky, ktoré v oboch smeroch spájajú Inđiju, Nové Karlovce, Nový a Starý Slankamen, Slankamenské Vinohrady, Krčedín, Bešku a Čortanovce.

Nie sú však príliš spoľahlivé.

Asi pätnásť žiakov základnej školy zo Slankamenských Vinohradov sa spolieha na kruhovú linku, aby sa dostali do školy v Krčedíne.

Od začiatku druhého polroka boli v škole len štyrikrát.

Autobusy neprichádzali.

„Učíme sa s nimi doma, ale nie je to to isté, ako keď im učiteľka látku vysvetlí. Veľa zameškajú. Vidno to na písomkách,“ hovorí Vlasta Tarbuk z tejto dediny.

Obáva sa aj toho, že aj keď majú deti len štyri vyučovacie hodiny, chytajú autobus, ktorý nezachádza do dediny, a potom musia ísť pešo domov asi hodinu po ceste bez chodníka.

Bojí sa aj túlavých psov, ktoré by mohli na deti zaútočiť .

Kvôli doprave, ktorá nie je prispôsobená potrebám školákov, prichádzajú o voľný čas.

Z prvej zmeny sa vracajú neskoro a kým sa naobedujú, oddýchnu si a urobia si úlohy, deň je preč.

Nemajú čas na šport, záľuby ani na obyčajnú hru.

Obyvatelia tejto dediny sa obracali na kompetentné orgány so žiadosťou o pomoc.

Odpoveďou bolo len pokrčenie pliec.

„Sme nahnevaní a sklamaní. Nemáme vodu a studne vysychajú. Sme odkázaní sami na seba,“ hovorí Vlasta.

Dedina mala kedysi poštu, miestne spoločenstvo, škôlku aj ambulanciu.

Zostala len jedna predajňa a na všetky ostatné záležitosti je potrebné cestovať do iných miest, preto je kruhová linka pre obyvateľov tejto dediny existenčne dôležitá.

„Buď nepríde žiadny autobus, alebo príde jeden – a ak ním odídeš, nemáš sa ako vrátiť. Premýšľaš, či ťa niekto vyzdvihne, alebo zaplatíš niekomu za odvoz. Alebo ideš pešo, alebo stopuješ,“ opisuje Vlasta, ako môže vyzerať aj obyčajné platenie účtov.

Vlasta Tarbuk by si želala, aby nemusela premýšľať, či sa dokáže vrátiť späť, ak niekam odíde.

Nechce sa viac obávať o bezpečnosť detí, ktoré kráčajú z Krčedína do Vinohradov.

Chce len, aby tí, ktorí rozhodujú, vypočuli ich potreby.

Tamara (skutočné meno známe redakcii) pracuje ako dispečerka autobusov v jednej dopravnej spoločnosti.

Jej úlohou je sprostredkovať komunikáciu medzi cestujúcimi, stanicami a vlastnou firmou.

Keďže je sama cestujúcou, má pochopenie pre ich potreby.

Za dobrý deň považuje ten, keď niekomu pomohla.

Teší ju, keď nájde majiteľov stratených vecí.

Prekáža jej letargia kolegov a nezáujem kompetentných.

Myslí si, že stačí veľmi málo, aby verejná doprava fungovala lepšie.

„Stačí len počúvať cestujúcich,“ hovorí Tamara.

Dopravná chudoba ako brzda

Rozumnejšie riadenie by vyriešilo problém kruhovej linky.

Aby sa ušetrilo palivo, do dedín by mohli jazdiť minibusy s flexibilným rozpisom, o ktorom by rozhodovali samotní obyvatelia, navrhuje odborníčka na udržateľnú mobilitu Petra Grgasović.

Osoba je ohrozená dopravnou chudobou, ak nedokáže uspokojiť svoje potreby mobility z dôvodu dostupnosti, finančnej prístupnosti alebo dostupnosti služieb.

Petra hovorí, že verejná doprava je často nedostupná práve pre tých, ktorí ju najviac potrebujú – ľudí na vidieku a osoby s nižšími príjmami.

„Verejná doprava by nemala byť finančne zisková, ale fungovať na nule. Je to služba, na ktorej by sa nemalo zarábať,“ myslí si Petra.

Dodáva, že zlepšenie podmienok verejnej dopravy je v záujme samotných rozhodovacích orgánov, pretože ľudia sa odsťahujú, ak nemajú možnosť viesť normálny život.

Mladí si vyberajú miesta, kde je prístup k základným potrebám jednoduchší.

Marko Vasiljević z Iniciatívy za ekonomické a sociálne práva A 11 hovorí, že dopravnou chudobou sú najviac ohrození starší ľudia, deti, mládež, Rómovia a Rómky a obyvatelia dedín.

„Nedostupná verejná doprava obmedzuje dochádzanie do práce, a tým aj príjem. Zabraňuje prístupu k vzdelaniu, čo má dlhodobý vplyv na možnosti zamestnania, a tak vzniká začarovaný kruh chudoby,“ vysvetľuje Marko.

Upozorňuje aj na to, že príjemcom sociálnych dávok je odopierané právo vlastniť automobil, pretože vlastníctvo hodnotnejšieho hnuteľného majetku vedie k strate nároku na sociálnu pomoc.

Vlak, ktorý neprišiel

Noc sa spúšťa nad strechami Slankamenských Vinohradov.

S Annou čakáme na zastávke na autobus do Inđije.

Autobus prichádza. Nastupujeme a vezieme sa do Inđije.

Žena, ktorá sedela niekoľko radov za nami, nám vysvetľuje, kde máme vystúpiť.

Čakáme na vlak do Petrovaradínu.

S niekoľkominútovým meškaním nastupujeme do vlaku s červenými nosmi a studenými prstami.

O desať minút sme v Petrovaradíne.

Anna pokračuje ďalej do Ratkova.

Neexistuje organizovaná doprava zo stanice na stanicu.

Bereme si taxík, pretože len tak môže Anna stihnúť vlak o 18:18, ktorý z ranžovacej stanice smeruje do Ratkova.

Prišla načas, ale nie vlak.

Mrzne v snehom pokrytej pustatine.

Začalo aj pršať.

Na ranžovacej stanici nie je miesto, kde by sa mohla zohriať, no nemôže odísť, pretože vlak môže prísť každú chvíľu.

O hodinu neskôr vlak vchádza do stanice, no nie je to ten, ktorý Anna čakala.

Tento článok bol preložený s pomocou umelej inteligencie a redakčne upravený. Ak si všimnete gramatické alebo vecné chyby, napíšte redakcii na adresu [email protected].