Alena Sabuchová
Nekaždodenný človek

Alena Sabuchová: Všetko, celý náš život a vnímanie seba, akokoľvek pateticky to vyznieva, je pátranie po identite

“Naturálny človek” je dnes zbytočne nadinterpretovaný, hovorí Alena Sabuchová, ktorá za svoj román Šeptuchy získala Cenu Anasoft litera za najlepšiu prózu za rok 2020. Dodáva aj to, že všetci máme nejaký kontakt s prírodou, samozrejme v kontexte miesta, okolností, prostredia, kde žijeme. Rozprávali sme sa s Alenou Sabuchovou pre mesačník Nový život.

Šeptuchy čiže liečiteľky sú aj v kontexte súčasnej doby, – ktorú žijeme s korona vírusom, dilemami ako sa liečiť, či sa očkovať, či piť čaje, či veriť odborníkom -zaujímavá téma, či jav – povolanie – remeslo, pretrvávajúci storočia. Tie „vaše“ sú z Podlasia, z oblasti z poľsko-bieloruského pohraničia. Prečo ste vyrozprávali ich príbeh(y)? Ako ste vlastne prišli po túto tému a následne knižnú ideu, ktorej realizácia vám priniesla cenu Anasoft litera 2020?
 Alena Sabuchová:  O šeptuchách a Podlasí mi v rámci jedného rozhovoru povedala moja kamarátka poetka a jazykovedkyňa Katarína Džunková. Uložila som si to kdesi do podvedomia a začala som si o tejto téme zisťovať viac, hľadala som si aj geografické informácie, fotografie z tohto regiónu. Téma v spojení s prostredím ma fascinovali, bola som zvedavá, ako šeptuchy a ľudia v tomto kraji fungujú v kontexte 21. storočia, a tak sme sa tam spolu s dokumentárnym fotografom Robom Tappertom vybrali osobne, a odvtedy sme sa tam vracali dva roky.

Šeptuchy predstavujú iba prostriedok na sprostredkovanie hlavného príbehu knihy, a ním je predovšetkým človek – ľudia v prostredí mimo urbánneho, ktorí žijú „pomalšie“ životy, v ktorých o čosi dlhšie pretrváva tradícia, či tradičnosť, mýtickosť, „svätosť“, liečiteľstvo. Zdá sa, že práve ony, liečiteľky, vám „pomohli“ demystifikovať dospievanie v takmer zabudnom kraji v Podlasí?
 Alena Sabuchová:  Tému dospievania považujem za nosnú tému príbehu. Dospievanie nie je jednoduché nikde, chcela som o ňom rozprávať, rovnako som sa snažila hovoriť o priateľstve a putách, ktoré si v tomto období vytvárame. Šeptuchy sa stali sekundárnou líniou, lebo priateľstvo a dospievanie prevážilo, no zároveň boli signifikantnými postavami pre kraj, v ktorom sa príbeh dvoch dievčat odohráva. To, či ho len dokresľovali, alebo mu boli dejovou oporou, nechám na čitateľoch a čitateľkách.

Súčasťou knihy sú aj fotografie Roberta Tappera, ktoré rozprávajú príbeh – takmer osve. Prečo práve spolupráca s Tapperom a prečo fotografie na začiatku knihy? Ja v tom vidím scénografku vo vás – na začiatku čitateľom ukázať scénu, „javisko“, v tomto prípade fotografie, ktoré v každom jednotlivom čitateľovi vyprovokujú iné emócie a naladia na iný „level“ alebo fragment príbehu. Mýlim sa?
 Alena Sabuchová:  Robove fotky mali predstavovať samostatný súbor z nášho zberu materiálu. Nechala som naňho výber aj postavenie v knihe. Čitatelia a čitateľky sa môžu sami rozhodnúť, či budú osciolovať na hranici dokumentu a beletrie, alebo ich len pozveme na “výstavu podlasských výjavov.” Robove videnie sveta sa mi vždy páčilo, jeho zobrazovanie hraníc aj v predchádzajúcich projektoch ma oslovovalo, vedela som, že ak chcem Podlasie zdokumentovať aj vizuálne, chcela by som spolupracovať s práve ním. Snažili sme sa doslova zachytiť aj niečo “medzi (mojimi) riadkami”, tá krajina toho ponúka mnoho. Napokon sme sa však zhodli, že necháve fotky v akejsi nekonkrétnej rovine, že nepoužijeme tváre ľudí ani samotných šeptúch.

Vrátim sa ešte k „naturálnemu“ človeku, ktorý aj ďalej má bezprostredný, každodenný dotyk, komunikáciu, vzťah s prírodou a ktorý je v stredobode vašej pozornosti. Ako sa vám podarilo obuť jeho topánky pri písaní príbehu, príbehov – vychádzali ste z vlastnej skúsenosti? Je tá skúsenosť iná, než je skúsenosť mladých ľudí žijúcich v Podlasí?
 Alena Sabuchová:  Osobne si myslím, že “naturálny človek” je dnes zbytočne nadinterpretovaný. Všetci máme nejaký kontakt s prírodou, samozrejme v kontexte miesta, okolností, prostredia, kde žijeme. Aj v Podlasí ľudia fungujú v rámci každodenných vzorcov, chodia do práce, zarábajú peniaze, živia deti, sú unavení… Iste, tým, že žijú viac v spojení s prírodou, ak to tak nazývame, vyplýva z podmienok, v akých žijú a aké im tento kraj ponúka. To znamená, že majú možnosti chovať poľnohospodárske zvieratá a dopestovať si vlastnú zeleninu, pretože pri zlej sociálnej či ekonomickej situácii im nič iné nezostáva. Veľakrát si to romantizujeme, ale často to vychádza z akejsi potreby či núdze. Tým, že som tam osobne bola, mala som možnosť pozorovať ich, vidieť ich každodenný život, no nedovolím si povedať, že som si obula ich topánky, alebo že som sa infiltrovala, to by bolo odvážne. Bola som pozorovateľka, z toho vychádzali príbehy dofabulované mojimi vlastnými príbehmi.

Fotografia z knihy Šeptuchy – autor: Robert Tapper
Trefne využívate aj lexikálne štýlové výrazy, akými sú slová v poľštine, resp. v nárečí (cerkeva pod.), potom anglicizmy. Pridám ešte aj relatívne krátke, koncízne vety, ktoré sú možno príznančné v komunikácii mladých. Mali ste zámer osloviť mladých, alebo ste písali akoby pre seba, teda akoby spoveď / vysporiadanie sa či konfrontáciu s vlastnou životnou skúsenosťou s tým čo ste zažili v Podlasí?
 Alena Sabuchová:  Naozaj úprimne – nikdy neviem odpovedať na otázku, koho som chcela osloviť. Asi by som si to mala do budúcnosti ošetriť, vždy sa cítim hlúpo, ked sa ma na to pýtajú :). Chcela som napísať príbeh. Vystupujú v ňom dve dospievajúce dievčatá ako hlavné hrdinky,  aj jazyk je tomu prispôsobený. Nemám žiadnu šablónu ani dopredu pripravený plán, nepredstavujem si čitateľov, napokon môže byť cieľovka celkom neočakávaná. Jazyk, akým som rozprávala, mi bol skrátka blízky, hrala som sa.

Možno povedať, že v knihe ide aj o pokus o „definovanie“ identity – identít – mladého človeka, ktorý žije mimo mesta, na pohraničí? O istési pátranie po identite?
 Alena Sabuchová:  Všetko, celý náš život a vnímanie seba, akokoľvek pateticky to vyznieva, je pátranie po identite. Hľadáme sa. Bez ohľadu na to, či sme sa narodili a žijeme v centre New Yorku alebo na poľsko-bieloruskom pohraničí. Hľadanie identity navyše s dospievaním veľmi úzko súvisí. Práve vtedy o sebe zisťujeme zásadné veci. 

Aký je váš názor na “škatuľkovanie” ľudí na základe identity – majú ľudia jednu identitu, viacej? Je vôbec potrebné definovať tie vlastné?
 Alena Sabuchová:  Je to zrejme individuálne a hlavne si treba asi na začiatok definovať, čo chceme ako vlastnú identitu vnímať. Je to prostredie, v ktorom žijeme, spoločenský status? Rola rodiča, partnera? Práca, sebavyjadrenie? Myslím si, že každý máme identitu zadefinovanú po svojom, niekto sa nad tým možno nezamýšľa, iný ju má naozaj zlúčenú s viacerými aspektami. Aj jej dôležitosť je podľa mňa individuálna. Niekto sa potrebuje predstavovať ako umelec, napríklad. Stretla som sa s tým, že slovo umelec bez nejakej bližšej identifikácie si konkrétny človek uvádzal k svojmu menu a trval na tom, aby to robili aj ostatní. Zdalo sa mi to rozpačité, priznám sa. Ale má na to, pravdaže, právo. 

Treba spomenúť, že Šeptuchy nie sú vašou knižnou prvotinou. Debutovali ste ešte v roku 2016 so zbierkou poviedok Zabudnuté izby. Za ňu ste získali Cenu Ivana Kraska. Hlavnou líniou 9 príbehov z tejto zbierky je priestor, fyzický a metaforický. Prečo vás zaujala téma priestoru? Keď poviete priestor alebo zadná izba v metaforickom prenesení, čo je pre vás zadná izba? Duša? Srdce? Svedomie?
 Alena Sabuchová:  Staré domy sú pre mňa fascináciou odjakživa. Je v nich niečo, čo konzervuje príbehy, spomienky, ľudksé osudy bez nejakej transcendentálnosti, čosi v tých stenách skrátka zostáva. Vidíte vkus predchádzajúcich majiteľov, obyvateľov, predstavujete si, čo asi žili tí pred vami. V Zadných izbách sú priestory vnímané fyzicky aj metaforicky – všetci máme zadné izby, kam si zatvárame veci, ktorých sa celkom nedokážeme vzdať, hoci by sme mali. Je to taký prechod medzi “bolo” a “nikdy nebude” a môže byť nekonečný. Zadná izba je skôr o nemožnosti vzdať sa vecí definitívne a natrvalo. Je to trinásta komnata, ktorá skrýva niekedy to najhoršie z nás, ale tým, že sa toho bojíme vzdať, tomu stále dodávame silu. Upokojujeme sa, že sme to zamkli, ale stále to pretrváva, žijeme s tým.


Prečítajte aj: Ivana Dobrakovová: Šíry svet ma desí a necítim bratstvo so všetkými ľuďmi na zemi


Vyštudovali ste filmovú a televíznu scénaristiku a dramaturgiju na VŠMU v Bratislave. Viem, že ste v tíme, ktorý mal na starosti scenár pre rodinný seriál Nový život. Keď ide o filmovú a televíznu oblasť, čo vás najviacej oslovuje – aké témy?
 Alena Sabuchová:  Televízne projekty sú väčšinou zákazkové, píšete na objednávku. Tak to bolo aj s Novým životom. Človek sa naučí dodržiavať termíny a spolupracovať s ľuďmi. Taktiež je to remeslo – zapracuvávate pripomienky, nad ktorými úplne nemáte čas sa zamýšľať. Snažím sa vyberať si komerčné projekty tak, aby mali pre mňa aj nejakú pridanú hodnotu a v súčasnosti sa venujem scenáru svojho prvého celovečerného filmu. Chcela by som sa aj v tejto oblasti posunúť, nájsť v práci zmysel, veľmi ma láka rozhlas, s ktorým momentálne spolupracujem.

Majú mladí umelci, už či spisovatelia alebo scénaristi, zo Slovenska nadostač priestoru na prejavenie sa?
 Alena Sabuchová:  To je veľmi komplexná otázka. Závisí od toho, v čom sa chcú prejaviť. cesta k filmu je ťažká, nebudeme si klamať, scenáristov s umeleckými ambíciami mnoho. Spisovatelia tiež nemajú na ružiach ustlané, no minimálne je kniha menej kolektívnym dielom a nie ste závislý od toľkých dalších profesií, ako je to pri filme. Komerčná sféra ponúka možností dosť, otázkou je, ako dlho a do akej miery vás to dokáže napĺňať. Všetko je o kritériách, o nastavení, o tom, čo naozaj chcete robiť, čo vám stačí a čo vás “iba” neničí. Sú to povolania veľkých kompromisov, ale napokon, čo dnes nie je?

Titulná fotografia: Denník N – Vlado Šimíček


Tento rozhovor bol zverejnený v mesačníku pre literatúru a kultúru vojvodinských Slovákov Nový život. Na portáli Storyteller ho zverejňujeme s povolením šéfredaktory NŽ Zdenky Valentovej Belićovej.

About the author

Vladimíra Dorčová Valtnerová

Milujem život, novinárstvo a digitálnu dobu. Preto som sa stala transmediálnou rozprávačkou. Pred tým som v období 2013 - 2017 zastávala funkciu zodpovednej redaktorky týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Od januára 2009 do februára 2013 som bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 som pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 som bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 som pôsobila členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Som laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002, Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, Ceny Jána Makana st. za rok 2016, ktoré udeľuje Asociácia slovenských novinárov a Výročnej ceny NDNV za informovanie v médiách národnostných menšín a za interkultúrnosť v médiách za rok 2017. V súčasnosti spolupracujem s časopisom Nový život ako členka redakcie, s organizáciami, akými sú Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, kde som aj členkou, Novosadskou novinárskou školou, časopisom Politikon a i. S rodinou žijem, tvorím a zo života sa teším v Maglići.

Add Comment

Click here to post a comment

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Reklama

PODKAST “Na ivici”

PODKAST Storyteller

Informacije o COVID-19 u opštini Bački Petrovac

koronavirus

E-KNIHA ZADARMO!

PARTNERI

Newsletter Storyteller





PODKAST “KRENULE SMO”

Instagram