Folklór pre Zdenku Bobáčekovú nikdy nebol iba vystúpením na javisku. Od detstva je súčasťou jej života, najprv cez detské tance a piesne v škôlke a škole, neskôr cez folklórne súbory, choreografie, galakoncerty a prácu s deťmi a mládežou. Dnes pôsobí v Kultúrno-umeleckom spolku Zvolen v Kulpíne a patrí k folkloristkám, ktoré slovenské vojvodinské dedičstvo nielen uchovávajú, ale ho aj aktívne rozvíjajú a odovzdávajú ďalším generáciám.
Skutočný zlom v jej vzťahu k folklóru prišiel práve v kulpínskom Zvolene, pod vedením Michala Čiliaka, približne okolo roku 1998. Hovorí, že práve on zohral v jej živote veľkú úlohu.
„Nezištne sa s nami delil o svoje vedomosti a odovzdával nám všetko, čo vedel. Vtedy som si uvedomila, že mi nestačí iba spievať a tancovať. Chcela som vedieť, prečo sa tancovalo práve takým spôsobom, prečo sa spievali konkrétne piesne, aké kroje nosili naši predkovia, aké mali zvyky a odkiaľ pochádzame,” hovorí Bobáčeková.
Postupne v nej dozrela aj túžba tvoriť vlastné choreografie. Z tanečnice sa stala choreografka, umelecká vedúca a režisérka folklórnych programov. Pôsobila vo viacerých súboroch, medzi nimi v Zvolene v Kulpíne, Petrovskej družine, Kolese, Krajane Vojvodina – Srbsko či Mladosti z Aradáča. Pracovala s detskými, mládežníckymi aj dospelými skupinami, pripravovala tanečnú skupinu Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci a podieľala sa aj na veľkých folklórnych programoch, galakoncertoch a festivalových podujatiach, vrátane programov Slovenských národných slávností a festivalu Tancuj, tancuj….
Svoje vedomosti si rozširovala aj na odborných seminároch doma i v zahraničí. Absolvovala ich viac ako dvadsaťpäť a učila sa od viacerých významných odborníkov na ľudový tanec. Ako sama hovorí, v tejto oblasti sa človek musí vzdelávať neustále.
„Absolvovala som viac ako 25 odborných seminárov doma i v zahraničí, kde ma učili významní odborníci na ľudový tanec, ako Igor Kovačovič, Martin Urban, Vladimír Michalko, Slavomír Ondrejka, Barbora Morongová, Lenka Šuturová Konečná, Stanislav Marišler, Michal Dudáš a mnohí ďalší,” vykladá ďalej Zdenka.
Folklór ako most medzi minulosťou a súčasnosťou
Slovenské vojvodinské ľudové tance vníma ako kultúrne dedičstvo, ktoré spája pohyb, hudbu a spev. Nie sú pre ňu iba javiskovou formou.
„Pre mňa sú slovenské vojvodinské ľudové tance predovšetkým kultúrnym dedičstvom, ktoré spája pohyb, hudbu a spev. Sú svedectvom o našej histórii a mostom medzi minulosťou a súčasnosťou,” hovorí.
Zároveň v nich vidí priestor, kde sa stretávajú generácie. Tanec a pieseň podľa nej prinášajú radosť, lásku a umožňujú vyjadriť emócie spôsobom, ktorý je ľuďom prirodzený.
Do Kulpína sa ako choreografka vrátila minulý rok v októbri. Pôvodne chcela na folklór zapísať svoju dcéru, no keďže súbor v tom čase nemal choreografa, prijala túto výzvu. Najskôr viedla dve detské skupiny – mladšie deti vo veku od troch do siedmich rokov a staršie od ôsmich do dvanástich rokov. Stretávajú sa dvakrát týždenne na dvojhodinových skúškach.
„Práca s deťmi ma veľmi teší. Sú disciplinované, vnímavé a často sú pre mňa veľkou inšpiráciou,” hovorí Bobáčeková.
Pri práci s deťmi jej pomáha Miroslava Ušiaková z Kulpína. Spolu s deťmi sa už predstavili na Vianočných trhoch, Štefanskom programe v Kulpíne aj na festivale Zlatá brána v Kysáči, odkiaľ si odniesli ocenenie. Za dôležitú považuje aj podporu rodičov.
„Veľké poďakovanie patrí aj rodičom, ktorí nás neustále podporujú, pomáhajú nám a s veľkou trpezlivosťou stoja pri našej činnosti,” dodáva.
Od marca tohto roku vedie aj mládežnícku tanečnú skupinu. Mladých tanečníkov opisuje ako ľudí plných energie a nadšenia pre tanec a spev. Práve oni ju motivujú vytvárať nové choreografie. Hoci mali na prípravu málo času, pripravili novú choreografiu a predstavili ju na festivale Tancuj, tancuj… v Hložanoch, kde získali Cenu za tanečný výkon.
„Je to úspech, na ktorý môžeme byť právom hrdí,” hovorí.
Choreografia ako výskum, nie iba javiskový obraz
Keď Zdenka Bobáčeková pripravuje choreografiu, najprv rozmýšľa nad tým, pre koho tvorí a pri akej príležitosti. Inak sa podľa nej pripravuje program pre festival, galakoncert, výročie či inú oslavu, inak pre súbor, sólistu, dospelých alebo deti.
„Ak tvorím pre deti, najprv zohľadňujem ich vek. Premýšľam nad tým, čo by deti v danom veku mali vedieť, aký pohybový materiál zvoliť, aký text bude primeraný, aké prvky a motívy použiť, aký rytmus a dynamiku bude mať tanec,” vysvetľuje.
Keď má určené, pre koho a pri akej príležitosti bude tvoriť, rozhoduje sa, či pôjde o zvyk, obyčaj, pôvodný tanec alebo určitú formu štylizácie. Potom prichádza štúdium materiálu.
„Využívam rôzne knihy, videonahrávky a audiozáznamy. Ak je to možné, idem aj do terénu a robím si výskum na danú tému. Rozprávam sa so staršími ľuďmi, ktorí si ešte pamätajú naše piesne, tance a obyčaje. Čerpám tiež z cirkevných kroník a ďalších historických zdrojov,” hovorí.
Pri tvorbe sa snaží zostať čo najbližšie k pôvodnému materiálu, no zároveň do choreografie vnáša aj vlastný rukopis.
„Snažím sa byť autentická natoľko, nakoľko je to možné, pretože chceme zachovať to pôvodné, čo tu máme. Zároveň sa však snažím vniesť do tvorby aj niečo vlastné, aby mala určitý autorský podpis,” vysvetľuje.
PRIPOMÍNAME VIDEO STORY:
Priznáva, že na začiatku ju priťahovali najmä štylizované tance, v ktorých všetci tancujú ako jeden celok, v rýchlom tempe, podobne ako vo veľkých profesionálnych súboroch. Čím hlbšie sa však ponárala do folklórnej tematiky, tým viac si obľúbila pôvodné tance, obyčaje a obradové formy tanca.
„Dnes sa mi viac páčia pôvodné tance, rôzne obyčaje a obradové formy tanca, ktoré autentickým spôsobom zachytávajú život našich predkov,” hovorí.
Tvoriť podľa nej vôbec nie je jednoduché. Choreograf musí myslieť na pravidlá, význam, javiskový obraz aj na to, či divák pochopí, čo sa mu prostredníctvom tanca a spevu chce povedať.
„Každý choreograf sa zároveň usiluje o vlastný autorský rukopis, niečo, podľa čoho ho ľudia spoznajú. Tento rukopis vzniká ako súhrn všetkých vedomostí, skúseností a poznatkov, ktoré získava počas rokov práce,” dodáva.
Dedičstvo žije, ale potrebuje starostlivosť
Slovenské vojvodinské dedičstvo podľa Zdenky Bobáčekovej stále žije. Nielen prostredníctvom folklóru, hudby, tanca a spevu, ale aj cez tradičné remeslá, festivaly, školy, cirkvi, vydavateľstvá, divadlá, Národnostnú radu slovenskej národnej menšiny a Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov.
Zároveň však upozorňuje, že nestačí povedať, že dedičstvo existuje. Dôležité je pýtať sa, v akej forme, kvalite a kvantite sa zachováva, kto ho formuje a kto rozhoduje o tom, čo zostane.
„Myslím si, že sme za to zodpovední my všetci. Je na nás, čo zachováme a čo prenecháme našim deťom. Netreba mlčať a nečinne sa prizerať, treba konať,” hovorí.
Za dôležité považuje zapájanie mladých ľudí do verejného života a slovenskej komunity, zapisovanie detí do slovenských škôl, podporu a propagáciu umelcov, organizovanie seminárov, školení a podujatí.
Aj preto si váži festival Tancuj, tancuj…, ktorý už desaťročia zachováva slovenské vojvodinské tance, spevy a obyčaje. Sama ho zažila ako účastníčka aj ako členka poroty. Diskusiu o tom, či by mal mať súťažný charakter alebo byť skôr prehliadkou, vníma ako dôležitú, ale nie jednoduchú.
„Myslím si však, že keby bol festival iba prehliadkou tancov a spevu, utrpela by tým jeho kvalita. Možno by bolo na zváženie vytvoriť novú kategorizáciu tanca, prípadne aj kategorizáciu súborov, podobne ako to majú na Slovensku,” hovorí.
Keď dnes vidí deti a mladých v kroji na javisku, najprv pocíti hrdosť. Nezáleží na tom, či sú to jej tanečníci alebo tanečníci z iného dolnozemského súboru. Vtedy si uvedomí, že všetka práca má zmysel – každý nácvik, každá minúta venovaná deťom a folklóru.
„A tiež mi napadne myšlienka, že predsa len po nás niečo zostane,” hovorí Zdenka Bobáčeková.
Fotografie použité v tomto článku sú zo súkromného archívu Zdenky Bobáčekovej.
