Kultúra iná Online media & Storytelling

Bez archívu niet minulosti: Výzvy zachovávania dedičstva Slovákov v Srbsku

archív

Ako sa Slováci v Srbsku starajú o svoju minulosť? Odpoveď na túto otázku hľadáme v rozhovore s historičkou Gabrielou Gubovou-Červenou.

Zachovanie historického dedičstva je pre každý národ kľúčové, no pre menšinové komunity žijúce mimo materskej krajiny má ešte väčší význam. V prípade slovenskej menšiny v Srbsku historické dokumenty sú často roztrúsené v rôznych inštitúciách a súkromných zbierkach, na čo poukazuje historička Gabriela Gubová-Červená. „Archív v pravom slova zmysle, ako osobitná inštitúcia je pre naše potreby nevyhnutná a veľmi dôležitá. Absencia takejto inštitúcie znemožňuje adekvátnejší a sústavnejší výskum a interpretáciu našich slovenských dejín,“ hovorí.

Aké sú najväčšie výzvy pri zachovávaní materiálneho dedičstva slovenskej menšiny v Srbsku, keďže neexistuje centralizovaný archív?

 Gabriela Gubová-Červená:  „Zachovávať materiálne dedičstvo je pre každý národ veľmi dôležité. Pre slovenskú menšinu žijúcu mimo materskej krajiny je to ešte dôležitejšie a významné. Zároveň je to veľmi náročné a komplikované. V minulosti sa písané dokumenty o našej minulosti zachovávali predovšetkým na cirkevných úradoch v podobe zápisníc o činnosti cirkevného zboru a matrík. Cirkev sa v tej dobe starala aj o slovenské školy, tak tie údaje sú tiež na tento spôsob zachované. Cirkevné archívne materiály sa aj naďalej nachádzajú v každom cirkevnom zbore. Školské dokumenty po druhej svetovej vojne prebrali už štátne archívy, tak sú roztrúsené. Zachovali sa osobné písomnosti niektorých významných osobností, ale aj tie sú roztrúsené vo viacerých archívoch na Slovensku, v Maďarsku, či u nás v Novom Sade, Sombore, Belehrade, alebo si to zachovávajú ich rodiny.  Mnohé písomnosti sa z rôznych príčin nezachovali. Skončili na odpade alebo v starom papieri. Osobne som hľadala archívne materiály, zápisnice Slovenskej národnej strany z medzivojnového obdobia a nič sa žiaľ nenašlo. Po dlhom pátraní som dostala informáciu, že boli odvezené do starého papiera. Našťastie, Národná jednota mnohé politické veci z tej doby publikovala, tak sa aspoň tak zachovali niektoré informácie.“ 

Gabriela Gubová-Červená

Ako vplýva absencia archívu na výskum a interpretáciu dejín slovenskej komunity v Srbsku?

 Gabriela Gubová-Červená:  „Archív v pravom slova zmysle, ako osobitná inštitúcia je pre naše potreby nevyhnutná a veľmi dôležitá. Absencia takejto inštitúcie znemožňuje adekvátnejší a sústavnejší výskum a interpretáciu našich slovenských dejín. Mnohé archívne materiály sa tiež nezachovali. Každému historikovi by bolo ľahšie, keby to bolo sústredené na jednom mieste a adekvátne podľa predpisov a zákonov o ochrane archívneho materiálu zachované. U nás to nie je tak, tak aj keď niekto má záujem skúmať našu minulosť, musí hľadať ihlu v kope sena a väčšinou to vzdá. Tiež by sme potrebovali vyškolených archivárov. Nie je to také jednoduché a zatiaľ nikto nemal záujem o štúdium tohto odboru napríklad aj v Bratislave.“   

Aké sú najdôležitejšie aspekty materiálneho dedičstva slovenskej menšiny v Srbsku, ktoré by sa mali prioritne zachovať?

 Gabriela Gubová-Červená:  „Som historička, tak pre mňa je každý dokument dôležitý a vzácny. Prioritné je zachovať matriky, zápisnice cirkevných zborov, pozemkové mapy našich dedín, pozostalosti a písomnosti významných osobností v každej dedine, údaje o činnosti našich spolkov a združení. Často po dedinách aj obyčajní ľudia zaznamenávali a zapisovali si čo sa dialo, tak aj to je vzácne. K tomu by som pridala fotografie, v súčasnej dobe aj zvukové nosiče rôznych druhov. Teda všetko to by bolo potrebné digitalizovať a vytvoriť k tomu databázy.“

Aké sú najvýznamnejšie zbierky a predmety súvisiace s materiálnou kultúrou slovenskej menšiny v Srbsku?

 Gabriela Gubová-Červená:  „O tom, čo viem, že je patrične zachované je časopis Národná jednota, ktorá je aj digitalizovaná. Mnohé zbierky sú v Národnej knižnici v Martine. Je tam pozostalosť Jozefa Maliaka, potom v Archíve Matice slovenskej v Martine, v Archíve Mesta Nový Sad je pozostalosť Mičátkovcov, tiež mnohé školské dokumenty. Ďalšie sú v Archíve Vojvodiny v Novom Sade a v Sombore, tiež v štátnom archíve v Budapešti, vo Viedni….Náš archív Matice slovenskej naposledy, keď som ho videla asi v roku 2010, bol v hroznom stave, v jednej skrini a dokumenty natlačené do asi dvoch registrátorov, zlepené… Naša úloha je dbať a neničiť. Ak sa nezachovajú písané doklady o nás, ako keby sme nejestvovali. Zmiznú po nás stopy.“

Ako sa dá zabezpečiť efektívna spolupráca medzi existujúcimi inštitúciami (Múzeum, ÚKVS, NRSNM, školy, spolky, kultúrne centrá a pod.) pri zachovávaní a sprístupňovaní materiálneho dedičstva?

 Gabriela Gubová-Červená:  „Toto je veľmi ťažká otázka, na ktorú asi adekvátnu odpoveď nedá nikto. Hlavne, bolo by potrebné, aby v týchto inštitúciach pracovali ľudia, ktorým záleží na našom kulturnom dedičstve, aby vynaložili všetky sily na jeho zachovanie a sprístupnenie verejnosti.“

Aké sú možnosti digitalizácie a online sprístupnenia materiálneho dedičstva pre budúce generácie a výskumníkov?

 Gabriela Gubová-Červená:  „Možnosti digitalizácie su čoraz väčšie, ale sú podmienené finančnými prostriedkami, ktorých je málo na takéto veci. Potrebné je digitalizovať písané pramene, hmotné, staré audiovizuálne dať do novej podoby a to si vyžaduje času, zanietených ľudí a peniaze a potom hlavne strešnú inštitúciu, kde to všetko bude zachované. Aj to, čo už je digitalizované, žiaľ nie je prístupné. Z osobnej skúsenosti viem, že hociktoré číslo denníka Politika si môžem prečítať, lebo je sprístupnené, ale náš Hlas ľudu nie, teda ani to, čo je už spracované. Neviem prečo. Veď knihy sa dajú čítať on-line, nie sú tajomstvom tak neviem, v čom je problém. Tiež by som osobne potrebovala pomoc a radu, čo robiť a ako digitalizovať magnetofónové nahrávky, ktoré robil môj otec, potom mnohé dokumenty a kadečo iné, keďže sú toho plné skrine na povale. V podstate kto čo vyhodil a bolo vzácne, môj otec zozbieral a priniesol domov, alebo aj mnohí ľudia vedeli, že u nás sa všetko zachová, tak nám to priniesli. Lenže povala nie ej adekvátny priestor na toto.“

Ak sa nezachovajú písané doklady o nás, ako keby sme nejestvovali. Zmiznú po nás stopy.

Gabriela Gubová-Červená

Akú úlohu zohráva Múzeum vojvodinských Slovákov v zachovávaní materiálneho dedičstva?

 Gabriela Gubová-Červená:  „Múzeum vojvodinských Slovákov zachováva naše materiálne dedičstvo v tom obsahu, aké má k dispozícii a čo my ako Slováci chceme odovzdať do tejto inštitúcie. Problém je, že nemá svoje adekvátne priestory, viacej zamestnancov, tiež financie.“

Ako by sa dala posilniť úloha Múzea vojvodinských Slovákov pri koordinácii a centralizácii informácií o materiálnom dedičstve?

 Gabriela Gubová-Červená:  „Na túto otázku by asi lepšie odpovedala riaditeľka Múzea, lebo ona najlepšie vie s čím zápasí a čo je potrebné, ale verím, že sa nemýlim, keď poviem viacej odborníkov ochotných pracovať, lepšie financovanie a nadovšetko priestory.“

Aké sú perspektívy vzniku archívu slovenskej menšiny v Srbsku? Aké by boli jeho hlavné úlohy a ciele?

 Gabriela Gubová-Červená:  „O archíve osobne rozprávam, kde sa dá, odvtedy ako som vyštudovala a vrátila sa do Srbska. Nikto zatiaľ na moje návrhy neodpovedal. Písala som aj do NRSNM, keď bola znovu nastolená otázka budovy Centra všetkých Slovákov, aby tam bol priestor aj pre archív. Odpoveď som nedostala. Cieľom archívu by bolo zachovať všetky naše písané dokumenty, digitalizovať ich a skúmať, publikovať. Je to práca pre veľký počet odborníkov z rôznych oblastí. Tiež spolupracovať s inými archívmi a od nich vyžiadať naše písomnosti, alebo len digitálne verzie. Keď má niekto záujem o výskum, aby sa vedelo, kde sa to nachádza a bolo prístupné.“ 

O autorovi/ke & O autoru/ki

Vladimíra Dorčová Valtnerová

Milujem život, novinárstvo a digitálnu dobu. Preto som sa stala transmediálnou rozprávačkou. Pred tým som v období 2013 - 2017 zastávala funkciu zodpovednej redaktorky týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Od januára 2009 do februára 2013 som bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 som pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 som bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 som pôsobila členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Som laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002, Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, Ceny Jána Makana st. za rok 2016, ktoré udeľuje Asociácia slovenských novinárov a Výročnej ceny NDNV za informovanie v médiách národnostných menšín a za interkultúrnosť v médiách za rok 2017. V súčasnosti spolupracujem s časopisom Nový život ako členka redakcie, s organizáciami, akými sú Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, kde som aj členkou, Novosadskou novinárskou školou, časopisom Politikon a i. S rodinou žijem, tvorím a zo života sa teším v Maglići.

Pridaj komentár & Dodaj komentar

Kliknite sem, ak chcete pridať komentár

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.