Uršuľa Kovalyk nepíše o ženách, ktoré majú byť tiché, upravené a ľahko prijateľné. Jej hrdinky sú unavené, nahnevané, osamelé, telesne zneistené, niekedy aj nepríjemné, ale práve preto pôsobia živo. V jej prózach telo nie je vedľajšia téma, mesto nie je iba kulisa a osobná nepohoda nikdy nie je úplne oddelená od spoločnosti, ktorá vytvára tlak, chudobu, násilie a vylúčenie.
Slovenská spisovateľka, dramatička a scenáristka, narodená v roku 1969 v Košiciach, je autorkou, ktorej tvorbu formovala aj skúsenosť košického undergroundu a dlhoročná práca s ľuďmi na okraji spoločnosti. Vyštudovala strednú zdravotnícku školu, no v zdravotníctve nikdy nepracovala. Bola ošetrovateľkou laboratórnych zvierat, kníhkupkyňou v Artfore, pracovala v krízovom centre pre obete násilia a neskôr externe vyštudovala sociálnu prácu na Trnavskej univerzite.
Dnes žije v Bratislave a je úzko spätá s Divadlom bez domova, kde pôsobí ako dramaturgička, režisérka, umelecká šéfka a riaditeľka. Divadlo vytvára priestor pre ľudí bez domova, ľudí so zdravotným znevýhodnením a ďalšie spoločensky vylúčené skupiny. Aj táto skúsenosť sa premieta do jej literatúry: v pozornosti voči tým, ktorých spoločnosť často prehliada, v čiernom humore, v hneve voči nespravodlivosti a v odmietaní prikrášľovať realitu.
V Srbsku nedávno vyšla jej zbierka poviedok Čisté zviera, v preklade Zdenky Valent Belić, v edícii „Reči koje leče” (Slová, ktoré liečia, pozn.a.) vydavateľstva Areta. Táto kniha však nelieči tým, že by čitateľa upokojovala. Skôr vyrušuje, kladie otázky a dáva hlas tomu, čo sa často potláča: ženskému hnevu, hanbe, telesnej nepohode, samote, starnutiu a pocitu, že svet okolo nás nepočuje tých, ktorí už nevládzu mlčať.
S Uršuľou Kovalyk sme sa rozprávali o ženách, ktoré nie sú napísané tak, aby boli príjemné, o feminizme v literatúre, tele ako priestore zápasu, meste ako mieste tlaku, práci s ľuďmi bez domova aj o tom, čo sa stane, keď kniha prejde do iného jazyka a dostane sa k čitateľom a čitateľkám v Srbsku a vo Vojvodine.
Vo vašej tvorbe sa často objavujú ženy, ktoré nie sú napísané tak, aby boli „príjemné” alebo ľahko prijateľné. Sú unavené, nahnevané, osamelé, telesne zneistené, niekedy aj nepríjemné. Prečo je pre vás dôležité písať ženské postavy práve v ich zložitosti a nepohodlí?
Pretože aj ja som zložitá. Niekedy problémová, naštvaná, unavená alebo zneistená neustálou premenou môjho tela. Odmalička ma spoločnosť núti napĺňať nejakú spoločenskú šablónu ženy, ktorá mi nesedí, je tesná, neautentická, brániaca slobodne žiť. Všetky tie očakávania, povinnosti a tzv. “dobré rady“ sú cestou do ženského pekla.
Každá z nás na to skôr či neskôr príde. Možno nie s rovnakou intenzitou, možno v inom veku, niektoré to pochopíme cez svoj intelekt, inej to ukáže telo, ktoré začne bolieť a prestane fungovať, ale ten moment precitnutia žien ma skrátka neuveriteľne priťahuje.
Prejav vzdoru, ženský hnev je niečo, čoho sa patriarchát bojí a mňa to stále fascinuje.
V knihe Čistá zver, ale aj vo vašej širšej tvorbe, je ženské telo veľmi prítomné – cez menštruáciu, menopauzu, starnutie, tehotenstvo, bolesť, únavu či hanbu. Musí si podľa vás literatúra ešte stále vybojovávať právo hovoriť o ženskom tele bez prikrášľovania?
Musíme si svoje práva vybojovávať donekonečna a neustále a áno aj v literatúre. Literatúra je priestor kde môžeme/musíme prejavovať svoju moc. Naše ženské telá stále vlastní mýtus krásy. Mýtus sa síce v čase pretvára, kedysi využíval módu, literatúru, maliarske umenie, potom prišiel film, reklama, dnes mladých ľudí ovplyvňujú influencerky /influenceri.
Mýtus krásy kapitalizoval (už aj digitálne), ale vždy diktuje, aké telo je žiadúce (krásne) a kto z neho profituje.
Patriarchát potrebuje mýtus krásy, prostredníctvom nášho tela nás vie ovládať a keď o tele píšeme bez príkras, autenticky a pravdivo, celý ten výmysel (o tom čo je a čo nie je pekné, ako by sme mali alebo nemali vyzerať a čo všetko si musíme kúpiť, aby sme tak vyzerali) stratí nad nami moc.
Ženy musia písať o svojom tele slobodne. Nebudeme snáď klamať sami sebe.
Patriarchát potrebuje mýtus krásy, prostredníctvom nášho tela nás vie ovládať a keď o tele píšeme bez príkras, autenticky a pravdivo, celý ten výmysel (o tom čo je a čo nie je pekné, ako by sme mali alebo nemali vyzerať a čo všetko si musíme kúpiť, aby sme tak vyzerali) stratí nad nami moc.
Uršuľa Kovalyk
Ste známa aj ako feministická autorka. Čo pre vás dnes znamená feminizmus v literatúre – je to téma, postoj, spôsob písania, alebo skôr citlivosť na hlasy, ktoré spoločnosť zvyčajne nepočuje?
Pre mňa je to spôsob premýšľania, písania a kladenia si otázok o tom, čo znamená byť ženou v súčasnom digitálnom patriarcháte? Čo z toho pre nás vyplýva, aké nové pasce spôsobené algoritmami musíme odhaľovať, ako bojovať s novými formami sexuálneho násilia, ako vieme alebo nevieme používať svoju moc, ktorú sme si vybojovali, či vieme byť solidárne so ženami z chudobných sociálnych vrstiev a prečo si nechceme priznať existenciu domáceho násilia a femicídy.
Na Slovensku v období rokov 2017 až 2021 usmrtili manželia/druhovia 47 žien. Štátne inštitúcie opakovane zlyhávajú pri ochrane obetí a ich detí. Ženy stále zomierajú, lebo systém zlyháva.
Feminizmus vybojoval práva pre ženy a mnohé z nás to berú ako samozrejmosť, ktorá však môže kedykoľvek skončiť. Pozrite sa na Afganistan. V minulosti tam mali ženy volebné právo, mohli študovať na univerzitách, pracovať, pohybovať sa na verejnosti bez obmedzení a dnes? Dnes Taliban zakazuje existenciu okien smerujúcich do priestorov, kde by mohli byť ženy viditeľné!
Literatúra musí neustále pripomínať, že feminizmy potrebujeme, že ženy stále nežijú v bezpečnom svete, že nie všetky ženy na tejto planéte majú rovnaké politické, ekonomické, kultúrne a sexuálne práva.
Dlhodobo pôsobíte aj v Divadle bez domova, kde tvoria a vystupujú ľudia bez domova a ľudia so zdravotným znevýhodnením. Ako táto skúsenosť ovplyvnila vaše písanie a váš pohľad na ľudí na okraji spoločnosti?
Ovplyvnila a som veľmi vďačná za túto skúsenosť. Bezdomovectvo je jednou z najťažších foriem sociálneho vylúčenia, ktoré má pre človeka často fatálne následky. Okrem toho, že som spisovateľka som aj sociálna pracovníčka a s ľuďmi bez domova pracujem viac ako dvadsať rokov.
Poznám veľa príbehov ľudí bez domova, ktorí aj napriek tomu, že bojovali, snažili sa zlepšiť si situáciu…. zomreli na ulici. Obzvlášť ťažké to majú na ulici ženy bez domova. Sú častejšie obeťami násilia, sexuálneho násilia, a vykorisťovania než muži a polícia im nedôveruje ešte menej, než obetiam násilia zo strednej a vyššej spoločenskej triedy.
Na ľuďoch bez domova obdivujem ich stratégie prežitia, autentickosť a húževnatosť s akou žijú. Majú skvelý čierny humor. Ukázali mi napríklad ako plytváme potravinami, oblečením a inými vecami… V smetných kontajneroch dokážu nájsť neuveriteľné vzácne a funkčné veci, čo povyhadzujeme. Sú tieňom našej konzumnej spoločnosti a boháčov, ktorí vlastnia prázdne byty bez toho, aby v nich niekedy, niekto býval.
Vždy keď vycestujem do inej krajiny, do iného mesta, všímam si akí ľudia bez domova sa tam pohybujú na uliciach. Ako vyzerajú, čo robia, kde sa schádzajú.
V mojich poviedkach sa objavujú ľudia bez domova, v textoch píšem o úzkosti, ktorú cítim kvôli situácii ľudí bez domova….áno, vyzerá to tak, že sa v mojej duši navždy zabývali bezďáci. Napísala som niekoľko divadelných hier pre ľudí bez domova a moja posledná divadelná hra „Medúza v kuchyni“ rozpráva príbeh dvoch žien bez domova, ktoré zažili sexuálne násilie a snažia sa s tým svojsky vysporiadať.
Vo vašich textoch je mesto často miestom tlaku: hluku, samoty, sociálnej necitlivosti, inštitúcií, developerov a miznúceho priestoru pre obyčajný život. Do akej miery píšete o konkrétnej skúsenosti súčasného Slovenska a do akej miery o širšej skúsenosti života v dnešných európskych mestách?
Knihu Čisté zviera som písala pred ôsmymi rokmi, do roku 2018 malo naše mesto primátorov, ktorí sa príliš nestarali o verejné priestory, parky a a už vôbec nie o ľudí bez domova. Boli to časy, keď si developeri robili čo chceli, autá parkovali na chodníkoch a búrali sa technické pamiatky. Stávalo sa, že z parku urobili podzemné garáže a obyvatelia iba bezmocne spisovali petície. Ten pocit, že sa v meste žije horšie, ten hluk, špinu a miznutie zelene, absenciu pravidiel pre motoristov a ignorovanie zvyšujúceho sa počtu bezdomovcov sme cítili všetci, nie len ja.
Potom si ľudia zvolili nového primátora a dnes sa v našom meste žije oveľa lepšie. Mesto vytvorilo aj schému pomoci pre ľudí bez domova napríklad aj dostupné bývanie so sociálnou podporou a jeden herec v našom divadle, vďaka tomu získal po 25 rokov života na ulici vlastné bezpečné bývanie. Jasné, že mesto stále bojuje s problémami, klimatická kríza, nedostatok financií atď. No vždy sa dá niečo zlepšiť, zmeniť tak, aby mestá boli vľúdnejším prostredím na život.
Keď cestujem po rôznych európskych mestách je okamžite vidieť, kto ich spravuje. Verejné priestory, funkčnosť MHD, cyklotrasy, stav zelene…to všetko človek vníma aj bez toho, aby o tom premýšľal. Napríklad vo Viedni sa cítim vždy príjemne, po návšteve bulharskej Sofii som mala pocit, že som sa vrátila do deväťdesiatich rokov až som dostala depresiu. Niektoré veľkomestá mi učarujú aj keď v nich nie je všetko opravené napr. Palermo a z niektorých utekám a ani sama neviem prečo.
Viem, že som mestský človek. Milujem mesto, jeho dynamiku, rôznych ľudí na ulici, ktorých rada pozorujem, kaviarne, divadlá….narodila som sa v meste, vždy som žila v meste. Milujem aj prírodu, ale nevedela by som žiť na samote alebo na dedine. Ideálne pre mňa sú mestá, kde je príroda ich súčasťou.
Vaše dielo je opäť dostupné aj čitateľom a čitateľkám v Srbsku, v preklade Zdenky Valent Belić. Čo pre vás znamená, keď kniha prejde do iného jazyka a kultúrneho priestoru – osobitne do Vojvodiny, kde má slovenská kultúra dlhú a živú históriu?
Keď moju knihu preložia do cudzieho jazyka je to pre mňa dôvod na oslavu. Do srbčiny boli preložené dve knihy: román Jahačica a kniha poviedok Čista zver a ja som veľmi šťastná a predstavujem si, ako tie knihy číta nejaká neznáma žena/muž v Belehrade, v Novom Sade alebo v Báčskom Petrovci. Prežíva pocity, ktoré prežíva aj žena po menopauze v poviedke, býva v meste, ktoré má podobné neduhy ako mesto v knihe. Je to zvláštna forma spoločného prežívania rovnakých pocitov, bez toho aby sme sa osobne stretli. Na chvíľu sa spojíme v príbehu, ktorý som napísala. Pre mňa je to silné zdieľanie prostredníctvom literatúry.
Myslím, že si moje texty dokážu nájsť čitateľov z rôznych kultúrnych priestorov. Žijeme v Európe, Srbsko aj Vojvodina boli tiež súčasťou „východného socialistického bloku“ a prešlo/prechádza si procesmi, ktoré sa udiali/dejú aj v našej krajine, v našich mestách.
