Od pádu prístrešku na Železničnej stanici v Novom Sade až do začiatku septembra tohto roka sa po celom Srbsku konalo viac ako 23 000 protestov alebo, ako ich nazýva riaditeľ polície Dragan Vasiljević, „neohlásených zhromaždení“. Pravdepodobne by bolo omnoho jednoduchšie a rýchlejšie vymenovať tie mestá a dediny, v ktorých sa zhromaždenia neuskutočnili ani raz.
Nespokojnosť a vzbura trvajú aj naďalej, napriek čoraz výraznejšej represii a zastrašovaniu. Hoci pôvodné študentské požiadavky ešte neboli splnené a nie je vôľa ani na vypísanie predčasných parlamentných volieb ako spôsobu riešenia krízy, desaťmesačné protesty už priniesli spoločenské zmeny.
„Najväčším výsledkom doterajšej vzbury, ktorú vedú študenti, je zavedenie nových pocitov a pohľadov na politiku a režim. U veľkého počtu ľudí sa to prejavuje nádejou, že sa predsa len niečo môže zmeniť. Ďalším dôležitým pocitom, ktorý tento pohyb prebudil, je absencia strachu zo Srbskej pokrokovej strany – sloboda hovoriť a kritizovať,“ hovorí Dejan Bursać, vedecký pracovník v Inštitúte pre filozofiu a spoločenskú teóriu.
Pripomína, že práve preto je čoraz viac občanov a občiank ochotných riskovať a prinášať obete a napriek rozdielnym názorom a politickým presvedčeniam pristupujú k zjednoteniu s cieľom dosiahnuť spoločný cieľ. Rovnako poukazuje na prebudenie abstinentov, najmä mladých, ktorých politika predtým nezaujímala.
PREČÍTAJTE SI AJ TENTO ČLÁNOK:
Ako ďalší výsledok aktuálnych spoločenských udalostí politický konzultant Dušan Milenković uvádza zmenu politických aktérov v krajine.
„To sa zatiaľ nezmenilo v zmysle účasti v inštitúciách alebo počtu poslancov, ale po prvých parlamentných voľbách určite budeme mať úplne inú politickú scénu, než akú sme mali doteraz,“ hodnotí.
Keď sa začali blokády fakúlt a následne aj protesty v uliciach, málokto vedel predvídať, ako dlho bude vzbura trvať. Hoci predstavitelia moci už dlho avizujú koniec protestov, občania a občianky sú stále v uliciach. Na výzvu študentov alebo občianskych zhromaždení sa v krátkom čase dokáže zísť aj niekoľko tisíc demonštrantov. Preto sa rozhodne nedá povedať, že vzbura skončila, tvrdí Dejan Bursać, aj keď počet protestných aktivít sa možno znížil.
„Nie som si istý, či môžeme povedať, že boj sa skončil, zvlášť keď je stále veľký počet občanov ochotný vyjsť do ulíc. Možno vidíme pokles aktivity v rámci študentského hnutia, ale nemyslím si, že je to nutne zlé. Po desiatich mesiacoch aj im treba trochu oddychu. Okrem toho, na fakultách prebiehajú skúškové obdobia a časť študentov sa venuje aj príprave volieb a kandidátnej listiny,“ hovorí Bursać.
Hranice študentského hnutia a vzťah k opozícii
Nespokojnosť vyvolaná celkovým stavom v krajine, ktorú spustil pád prístrešku, viedla k najväčším občianskym zhromaždeniam v Srbsku, no cieľ týchto protestov ešte nie je dosiahnutý. Nestabilita je slovo, ktorým by sa dala opísať aktuálna situácia, a tú sa moc, zdá sa, snaží ignorovať. Takýto stav v krajine nie je dlhodobo udržateľný, no môže trvať, myslí si Dušan Milenković.
„Ťažko predvídať, ako dlho môže táto nestabilita trvať, ale čím dlhšie bude trvať, tým väčšie problémy prinesie režimu. Moc sa zdá byť pripravená obetovať veľkú časť Srbska len preto, aby zostala čo najdlhšie pri moci. To je vždy problém autokratických režimov. Môžeme len hádať, aké silné budú tlaky v uliciach a od iných aktérov, aby im odolávali a ťahali krajinu do priepasti,“ dodáva Milenković.
💡 PODPOR STORYTELLER! Naša redakcia závisí od podpory komunity. Ak veríte v profesionálnu a zodpovednú žurnalistiku, pomôžte nám pokračovať v analyzovaní a publikovaní príbehov, ktoré sa len zriedka dostanú na verejnosť. 👉 DARUJ TU!
V opozičnej časti verejnosti sú rozdelené názory na spoluprácu študentského hnutia s politickými stranami, ktoré nie sú pri moci. Počiatočné dištancovanie sa študentov od opozície prispelo k zapojeniu väčšieho počtu ľudí s rôznymi politickými presvedčeniami, hovorí Dejan Bursać.
„Celá literatúra, ktorá sa zaoberá spoločenským bojom proti takýmto režimom, tvrdí, že je potrebné budovať silné spoločenské mosty so všetkými možnými aktérmi. Ale tieto mosty neznamenajú, že je potrebné s nimi ísť do volieb. Samotné rozhodnutie, že opozícia nebude na spoločnej listine, je podľa môjho názoru strategicky podložené, pretože značná časť občanov by podporila študentskú listinu, ale opozícii neverí,“ zdôrazňuje Bursać.
Určitá forma spolupráce je však potrebná, dodáva Bursać, a to predovšetkým v oblasti kontroly volebného procesu, ako aj vzájomného nenapádania. Reakcie a rozdelenia vo verejnosti vyvolávajú aj sporadické príspevky niektorých fakúlt na sociálnych sieťach na adresu opozičných strán.
„Študenti hovoria, že to nie sú oficiálne stanoviská celého hnutia. Hoci to v spoločnosti vytvára šum v komunikácii, myslím si, že občania už pochopili, že v rámci samotného študentského hnutia existuje veľký počet aktérov a takéto príspevky nevnímajú ako stanovisko všetkých študentov. Domnievam sa, že to nebude problém pre budúcu koordináciu a spoluprácu, ale že výzvy spočívajú v modeli a efektívnosti prijímania študentských rozhodnutí,“ hovorí Dušan Milenković.
Pokiaľ ide o ďalší spôsob politického boja, oslovení odborníci pre Storyteller sa zhodujú, že dištancovanie študentov od opozičných strán je legitímne, rovnako ako je legitímne, aby opozícia išla do volieb, keď budú vyhlásené. V tom prípade je nevyhnutné vytvoriť širší opozičný blok, do ktorého bude zapojený väčší počet strán.
„Opozícia by nemala ísť do volieb vo viacerých kolónach, pretože by tým zvýšila riziko, že neprekročí cenzus a tak zníži potenciál opozičného boja. Ak pôjdu do volieb, to ešte neznamená, že by nemala existovať určitá forma spolupráce so študentským hnutím, pretože je potrebné budovať istý druh spoločného pôsobenia. Doteraz sme takmer vôbec nemali komunikáciu medzi rôznymi aktérmi, a myslím si, že je to potrebné,“ uzatvára Dušan Milenković.
Preklad vznikol s pomocou umelej inteligencie a bol ďalej redakčne editovaný našou redakciou.
