V Novom Sade sa včera večer ozýval slogan „Srbijo, da li se čujemo?“. Pred Filozofickou fakultou sa zhromaždili tisíce študentov a študentiek, občanov a občianok – po dňoch napätia, policajnej brutality a surového narúšania autonómie univerzity. Na ulice vyšli preto, že už nechceli mlčať. No zatiaľ čo v Hlase ľudu panovalo ticho, slovenské redakcie RTV Vojvodiny priniesli profesionálne správy a Storyteller pokryl dianie v srbčine. Tento kontrast je viac než výpovedný o stave slovenských médií vo Vojvodine.

Najstaršie slovenské noviny vo Vojvodine, Hlas ľudu, aj so svojím online vydaním, zostali včera opäť na strane mlčania. Na ich portáli sa správy o protestoch objavujú takmer výlučne cez optiku prezidenta Srbska, ministra vnútra či iných predstaviteľov moci. Hlasy občanov, študentov a organizátorov pritom úplne chýbajú. Nie je to náhoda. Hlas ľudu sa financuje priamo z pokrajinského rozpočtu a vedenie je lojálne k Srbskej pokrokovej strane (SNS) a Aleksandrovi Vučićovi. Takáto kombinácia znamená, čo je už veľmi dávno jasné, že redakcia sa – opäť: – už veľmi dávno – stala rukojemníkom politickej vôle – a občania, ktorí sa zhromažďujú v uliciach, ostávajú pre noviny neviditeľní.

Často sa však pýtam: kto bude Hlas ľudu viesť, keď raz dôjde k zmene politickej klímy? Kto prevezme zodpovednosť za noviny, keď ich súčasní novinári a novinárky mlčia, prizerajú sa a svojím mlčaním vlastne súhlasia so stavom vecí? Trpieť a mlčať totiž nie je neutrálna pozícia – je to postoj, ktorý legitimizuje moc a odovzdáva jej kontrolu aj nad tým, čo by malo zostať slobodné: nad slovom a slobodou prejavu.

Nie je bez významu pripomenúť, že NVU Hlas ľudu pred niekoľkými rokmi prebrala zakladateľské práva a tým pod seba stiahla aj Slovenské vydavateľské centrum – a práve Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny (NRSNM), ako zakladateľ NVU Hlas ľudu, pri tom zohrala úlohu akéhosi „krstného otca“. Tento krok vtedy mnohí v komunite otvorene odsudzovali – videli v ňom pokus o centralizáciu a koncentráciu mediálnej moci do jednej inštitúcie. Výsledkom je, že Slovenské vydavateľské centrum dnes funguje síce ako s.r.o. (spoločnosť s ručením obmedzeným), ale jeho jediným zakladateľom a stopercentným vlastníkom je NVU Hlas ľudu.

To znamená, že aj literárne a kultúrne časopisy, ako Nový život a Rovina, či časopis pre deti Zornička, sú fakticky pod rovnakou kontrolou, ako politicky podriadený Hlas ľudu. Takáto koncentrácia oslabuje autonómiu redakcií a bráni skutočnej pluralite v slovenskom menšinovom mediálnom priestore. To, čo malo byť sieťou nezávislých hlasov, sa postupne zmenilo na vertikálne riadený systém, kde o smerovaní rozhoduje jeden zakladateľ.

Slovenské vydavateľské centrum pritom nebolo vždy synonymom problémov – dlhé roky sa spájalo s kvalitnou literatúrou a stabilitou, ktorú dnes márne hľadáme. Slovenské vydavateľské centrum, ktoré od svojho vzniku roku 2015 viedol Vladimír Valentík, začiatkom roku 2025 po jeho odchode do dôchodku už dvakrát vymenilo riaditeľa. Tieto “nové” riaditeľské mená a priezviská kultúrnej obci slovenskej komunity v Srbsku nehovoria takmer nič, čo hovorí vlastne veľa. Namiesto kontinuity a stability sledujeme chaos a neistotu, ktoré sa odrážajú aj na tom, že časopisy nevychádzajú pravidelne a tradičné podujatia akoby boli na ceste k zániku. Tento rok sa dokonca zatiaľ neuskutočnilo Literárne snemovanie – podujatie, ktoré po desaťročia spájalo autorov, kritikov a čitateľov.

Ticho nie je len v novinách, ticho je aj v literatúre. A keď ticho trvá príliš dlho, vytráca sa kontinuita kultúry, kritiky a diskusie.

Práve preto vznikol v marci 2025 samizdat Slobodný hlas ľudu (SHĽ) s jednoduchým poslaním: prinášať občanom autentické informácie o protestoch, ktoré sa v oficiálnych slovenských médiách neobjavujú. SHĽ je financovaný výhradne z drobných príspevkov občanov a občianok a distribuovaný „z ruky do ruky“ – na námestiach, v uliciach, pred univerzitami, ale aj počas Slovenských národných slávností v Báčskom Petrovci.

ODPORÚČAME NA ČÍTANIE:

Paralela sa núka so situáciou maďarskej komunity: portál Szabad Magyar Szó, ktorý vznikol pred rokmi po odchode nespokojných novinárov z režimom ovládnutého Magyar Szó, dnes funguje ako nezávislý portál. Podobne ako SHĽ, aj Szabad Magyar Szó vyrástol z potreby mať médium, ktoré nebude hovoriť „za politickú radu menšiny“, ale za občanov.

Rozdiel je v rozsahu a formáte: zatiaľ čo Szabad Magyar Szó sa etabloval ako stabilný online denník so širokým dosahom, Slobodný hlas ľudu zatiaľ funguje ako symbolický samizdat. No ich spoločný menovateľ je jasný – dokazujú, že keď inštitucionálne menšinové médiá mlčia, občianske iniciatívy si nájdu cestu, ako hovoriť.

Keď Storyteller čelí útokom a RTV drží štandard

Treba však otvorene povedať: nemožno všetky slovenské médiá hádzať do jedného vreca. Slovenské redakcie RTV Vojvodina o protestoch informujú profesionálne a vecne. Napriek tomu, že RTV ako verejnoprávna inštitúcia funguje v politicky citlivom prostredí, slovenskí novinári a novinárky tam dokázali odvysielať reportáže, ktoré spĺňajú štandardy žurnalistiky a prinášajú relevantné údaje a informácie.

Naša redakcia v Storytelleri píše inak. Prinášame správy o protestoch v slovenčine aj v srbčine – a keď sú veľké demonštrácie v Novom Sade, Belehrade alebo iných väčších mestách, často ich pokrývame iba v srbskom jazyku. To však nie je mínus, lebo Storyteller nikdy nebol striktne slovenským menšinovým médiom. Od začiatku sme dvojrečoví, regionálni a komunitní, a svoju komunitu si budujeme na hodnotách a dôvere, nie na etnickej exkluzivite. Popri tom sme čelili aj silným tlakom: od mediálnych diskreditačných kampaní, cez online trolling, až po psychologický a komunitný nátlak v dedinách. Tento rok sme sa preto rozhodli prijať Protokol bezpečnosti novinárov a novinárok – ako nástroj, ktorým si chránime svoju prácu aj ľudí.

Najnovší a zároveň najnebezpečnejší útok prišiel 25. augusta 2025. V relácii bulvárneho denníka Informer odznelo moje meno a priamo bol spomenutý portál Storyteller. Vysielanie prinieslo vytrhnuté a neúplné informácie o našom financovaní – podané tak, aby vytvárali dojem, že sme „zahraniční platení agenti“. Okrem toho nasledovali aj absurdné špekulácie o mojej národnosti – raz som bola označená za Češku, inokedy za Poľku či dokonca za Bulharku.

Takto zarámovaný obsah nebol obyčajnou bulvárnou senzáciou. Bol to cielený útok na moju osobnú aj profesionálnu integritu, pokus o verejnú diskreditáciu a vytvorenie nepriateľskej atmosféry voči mne aj voči redakcii, ktorú vediem. Je to jasná forma targetovania novinárky – praktika, ktorá má zastrašiť, ohroziť bezpečnosť a podkopať dôveru v médium, ktoré si dovolí písať slobodne.

Médiá v materinskom jazyku sú nenahraditeľné. Pomáhajú zachovať kultúrnu a jazykovú identitu, udržiavajú most medzi minulosťou a budúcnosťou. No ak sa obmedzia iba na folklór, literatúru a „neškodné“ témy, prestávajú byť médiami v pravom zmysle. Úlohou novín, rádia, televízie či portálu nie je len oslavovať tradície, ale aj poskytovať informácie, kontrolovať moc a vytvárať priestor pre verejnú debatu. Aj v slovenčine.

Slovenská komunita vo Vojvodine má teda viacero médií, ale len málo z nich je skutočne nezávislých. Keď Hlas ľudu mlčí, keď SVC mešká a ruší podujatia, potom ostáva ohromný prázdny priestor. Ten priestor vypĺňajú ulice, samizdaty a nezávislé iniciatívy, aj časť verejnoprávneho pokrajinského vysielania. A práve v tom spočíva naša – aj ich – úloha: byť hlasom, ktorý nezanikne v tichu. Byť médiom pre občanov a občianky – aj keď je to ťažšie, aj keď to znamená byť pod tlakom. Pretože ak sa aj včera v uliciach ozývalo: „Srbijo, počuješ nás?“, v slovenčine aj v srbčine by sme mali odpovedať: Áno, počujeme vás a píšeme o vás.