Lana Zorjanová hrá na husliach viac ako 13 rokov. Samo o sebe by to nebolo nič nezvyčajné, keby dnes nemala len 17 rokov. Na svojej doterajšej ceste zvládala náročné skladby, napĺňala svetové koncertné sály emóciou a získavala prestížne ocenenia aj srdcia publika.
Za sebou má viac ako 300 vystúpení. Je laureátkou prestížnej medzinárodnej ceny za klasickú hudbu v kategórii Objav roka (ICMA). Získala aj ocenenie Artlink pre najperspektívnejšiu mladú umelkyňu v Srbsku za rok 2023.
Vystupovala ako sólistka so symfonickými orchestrami vo Valencii, Malage, Mostare, Budapešti a na ďalších miestach. Spolupracovala so svetovo známymi dirigentmi, akými sú Tomaš Brauner a Srboljub Dinić. Ocenenia získala aj v Rusku, Česku, Slovinsku a Maďarsku.
PODPORTE STORYTELLER! Naša práca závisí od podpory komunity. Ak považujete nezávislú a zodpovednú žurnalistiku za dôležitú, podporte vznik a publikovanie príbehov, ktoré by inak ostali nepovšimnuté. DARUJTE TU!
Pochádzaš z hudobnej rodiny. Na husliach hráš od štyroch rokov. Hodiny a dni tráviš cvičením. Nestane sa ti niekedy, že ťa husle omrzia?
Nemôžem povedať, že by ma husle niekedy omrzeli, pretože verím, že bez nich by som to nebola ja. Neviem si predstaviť svoj život bez tohto nástroja a vlastne ani bez hudby. Svoju budúcnosť vidím ako profesionálna huslistka. Hudba nemôže omrzieť, pretože je zábavná, je to niečo, čo ma napĺňa každý deň.
Môžeme teda povedať, že sú husle istým spôsobom tvojou identitou?
Hm… Husle sú určite veľmi veľkou súčasťou mojej identity, ale nepovedala by som, že sú celou mojou identitou. Je to stereotyp, že cvičím celý deň, že nemám život ani priateľov. To je len to, čo je vidieť pred kamerami, pretože pred nimi som len huslistka. Existuje však aj iná stránka mňa, ktorú ľudia nevidia – som veselá, rada sa stretávam s priateľmi a žijem život ako každý iný tínedžer.
POZRITE SI VIDEO PRÍBEH O LANE Z ARCHÍVU STORYTELLERU:
Dosahuješ veľké úspechy, no stále si len človek. Stáva sa, že aj ty niekedy urobíš chybu.
Absolútne. Chybujem každý deň. Všetci robíme chyby neustále. Neexistuje život bez chýb. Preto si myslím, že je veľmi dôležité naučiť sa odpustiť si. Samozrejme, mali by sme prijať zodpovednosť za svoje činy a svoje chyby napraviť, ale aj si ich odpustiť.
S akými výzvami sa stretávaš ako profesionálna hudobníčka a koľko odriekania je potrebné na to, aby si sa dostala na úroveň, na ktorej si dnes?
Nemyslím si, že som na nejakej obrovskej úrovni. Pre mňa je ešte veľmi veľa práce, aby som sa mohla naplno realizovať ako umelkyňa. Od malička som sa vzdávala mnohých vecí, ktoré mali moji rovesníci. No zároveň mi tieto odriekania priniesli iné bonusy, krásne skúsenosti, ktoré oni nemali.
Napríklad nemôžem stále chodiť von a stretávať sa, pretože musím cvičiť. No vďaka tomu som získala pekné ocenenia a chodila na súťaže na zaujímavé miesta. Precestovala som krásne miesta sveta s rodinou, s ktorou som trávila kvalitný čas, a spoznala som priateľov po celom svete. Môj spoločenský okruh je dnes prevažne medzinárodný, pretože priateľov mám doslova všade.
Odriekanie je investícia do niečoho krajšieho, investícia do iného spôsobu života. Každá profesia si vyžaduje odriekanie. Keď ste mladší, zdá sa extrémnejšie. Odriekanie kvôli husliam nevnímam ako stratu, ale ako investíciu do života a do svojho sna.
Tvoja biografia je veľmi pôsobivá. Na čo si najviac hrdá?
Uh, môžem povedať, že som určite najviac hrdá na cenu ICMA. Je to jedno z najvýznamnejších ocenení, ktoré môže mladý umelec získať. Pre mňa to bol absolútny šok. Keď som sa to dozvedela, plakala som od šťastia.
Táto cena mi priniesla najlepšie koncerty v živote. Otvorila mi mnohé dvere v kariére. Prišlo veľa pozvaní na koncerty, mediálne vystúpenia, tlačové konferencie a rôzne príležitosti, ktoré som dovtedy nezažila – aspoň nie v takej miere. A nie tak intenzívne a všetko naraz. Stávalo sa mi, že som mala koncert a ešte tri nakrúcania denne. Prvý mesiac bol naozaj bláznivý.
Práve preto mi táto cena pomohla napredovať aj ako človeku, pretože všetko, čo je také intenzívne, môže viesť k emocionálnemu vyčerpaniu. Naučila som sa, ako si vytvárať zásoby emocionálnej aj fyzickej energie a nevyčerpať sa, aj keď pracujem veľmi veľa.
Čo máš na svojej práci najradšej? Čo ťa poháňa? Ktorý moment na pódiu je pre teba najobľúbenejší?
Najväčším motorom je pre mňa práve ten moment na scéne, ktorý je výsledkom všetkého, čo sa deje v zákulisí – hodín cvičenia, skúmania, skúšania a aj prehodnocovania zmyslu života.
Myslím si, že je veľkou výsadou byť na pódiu ako interpret. Vstúpite do sveta skladateľa, ktorý napísal dielo pred niekoľkými storočiami, počas krásnych alebo ťažkých chvíľ svojho života, a snažíte sa cítiť emócie, ktoré prežíval, a preniesť ich na publikum.
Keď publikum niečo pocíti, to je celá pointa, cieľ interpreta na pódiu. Pre mňa je práve ten pocit, že som sa publika dotkla akýmkoľvek spôsobom – či už radosťou, smútkom alebo tichom – vlastne najväčším úspechom.
Na jednom koncerte som hrala Brahmsov husľový koncert, potom Paganiniho a následne Prokofievovu prvú sonátu. Brahms aj Paganini sa dostali ľuďom pod kožu a publikum bolo nadšené. Keď som však dohrala posledný tón Prokofieva, nastalo ticho. Publikum nevedelo, či má tlieskať, plakať alebo zostať ticho. Ten moment, keď je tisíc ľudí po hudbe v absolútnom tichu, je pre interpreta nesmierne magický.
Titulná fotografia: Live Music Valencia/Arxiu Palau de la Música
Tento článok bol preložený s pomocou umelej inteligencie a redakčne upravený. Ak si všimnete gramatické alebo vecné chyby, napíšte redakcii na adresu [email protected].
