Politické strany národnostných menšín v Srbsku majú výhodnejšie postavenie ako ostatné strany. Ľahšie sa registrujú, ľahšie kandidujú vo voľbách a nevzťahuje sa na ne všeobecný volebný prah vo výške troch percent. Tieto mechanizmy boli zavedené preto, aby menšinové spoločenstvá mali väčšiu šancu na politické zastúpenie.
Formálny menšinový status však neznamená nevyhnutne aj skutočné spojenie s komunitou. Práve preto sa pri časti strán, ktoré nesú menšinové označenie, otvára otázka, či naozaj zastupujú záujmy menšiny, na ktorú sa odvolávajú, alebo tento status využívajú ako ľahší vstup do politického systému.
Jeden z príkladov, ktorý ukazuje, ako veľmi sa formálny status môže vzdialiť od skutočnej komunity, sa nachádza v Kragujevci.
V tomto meste žije podľa sčítania obyvateľstva z roku 2022 devätnásť Slovákov. Pri sčítaní v roku 2011 ich bolo šestnásť. Napriek tomu bola v roku 2017 do registra politických strán zapísaná Jaka Srbija – Silné Srbsko, politická strana slovenskej národnostnej menšiny so sídlom v Kragujevci.
Zodpovedná redaktorka portálu Glas Šumadije Jovanka Nikolić pre Storyteller uvádza, že prvým predsedom tejto strany bol Vladimir Maksimović, bývalý člen Mestskej rady v Kragujevci pre komunálne činnosti, rovnomerný a udržateľný rozvoj. Do miestnych volieb v roku 2016 pôsobil v Sociálnodemokratickej strane Borisa Tadića ako predseda Mestského výboru SDS Kragujevac.
PODPORTE STORYTELLER! Naša redakcia závisí od podpory komunity. Ak veríte v profesionálnu a zodpovednú žurnalistiku, pomôžte nám pokračovať v analyzovaní a publikovaní príbehov, ktoré sa len zriedka dostanú na verejnosť. DARUJTE TU!
Nikolić pripomína aj skoršie vyjadrenie Maksimovića pre portál VOICE, v ktorom hovoril o dôvodoch registrácie menšinovej strany.
„Keď sme odišli zo SDS, zaregistrovali sme sa ako menšinová strana, pretože sme chceli politicky pôsobiť v rámci nejakej právnej formy. Na to, aby sme zaregistrovali väčšinovú stranu, potrebovali by sme 50 000 eur, a my sme malá lokálna organizácia, ktorá za sebou nemá ani vládnucich, ani opozičných tajkúnov, ktorí by nám tieto peniaze zabezpečili, aby sme mohli zaregistrovať väčšinovú stranu,” povedal Maksimović, podľa slov, ktoré sprostredkúva Nikolić.
Na miestnej úrovni má táto strana v Mestskom zastupiteľstve mesta Kragujevac jedného poslanca. Kandidátna listina „Slováci Kragujevac – Jako i hrabro” získala 1 258 hlasov, hoci v Kragujevci podľa sčítania žije 19 Slovákov. Samotná skutočnosť, že za menšinovú listinu hlasujú aj občania, ktorí nepatria k danej menšine, nie je sporná. Menšinové strany môžu mať širšiu podporu. Rozdiel medzi počtom príslušníkov komunity a volebným výsledkom však otvára otázku, čo je základom politickej legitimity takejto listiny: menšinové zastupovanie, lokálna politická infraštruktúra alebo niečo tretie.
Jovanka Nikolić uvádza, že mandát tejto listiny nadobudol dodatočnú váhu pre pomer síl v miestnom parlamente.
„Vzhľadom na tesnú väčšinu, ktorú koalícia Srbskej pokrokovej strany, Socialistickej strany Srbska a organizácie 300 Kragujevčanov má v mestskom parlamente, mandát menšinovej listiny je ‚užitočný’ jedným aj druhým – prvým ako istý hlas, druhým ako prostriedok vydierania,” uvádza Jovanka Nikolić.
| Kragujevac má dôležité historické spojenie so Slovákmi. V rámci Pamätného parku „Kragujevački oktobar” sa nachádza pamätný komplex „Slovenský cintorín”, upravený v roku 1924 na mieste, kde boli na konci prvej svetovej vojny zastrelení slovenskí a českí vojaci. Začiatkom júna 1918 došlo v Kragujevci k vzbure v radoch rakúsko-uhorskej okupačnej armády. Medzi vzbúrencami bolo najviac Slovákov z okolia Trenčína. Vzbura bola potlačená a 42 slovenských a dvaja českí vojaci boli odsúdení na smrť zastrelením. Toto historické spojenie ukazuje, že slovenská prítomnosť v Kragujevci nie je bez symbolického významu. Súčasné politické zastupovanie národnostnej menšiny sa však nemeria len historickou pamäťou, ale aj dnešným vzťahom ku komunite, jej potrebám a jej politickej účasti. |
Menej podpisov a nižší volebný prah
Podľa evidencie Republikovej volebnej komisie je v Srbsku v kategóriách politických strán národnostných menšín uvedených niekoľko desiatok strán. Sú medzi nimi aj verejne známi politickí aktéri, ako napríklad Zväz vojvodinských Maďarov alebo Demokratický zväz Chorvátov vo Vojvodine, ale aj desať strán slovenskej národnostnej menšiny. Na druhej strane Register politických strán Ministerstva štátnej správy a lokalnej samosprávy uvádza osem, medzi ktorými je napríklad aj strana s názvom Ratni veterani za Srbiju – Vojnoví veteráni pre Srbsko z Nového Sadu alebo strana Jaka Srbija – Silné Srbsko z Kragujevca.
Počet strán sám osebe veľa nehovorí – v menšinovej politike môže byť pluralizmus dôležitý. Kým niektoré strany sú prítomné vo verejnom a politickom živote komunít, ktoré zastupujú, časť menšinových strán je mimo registra takmer neviditeľná.
„To iba znamená, že strana v procese registrácie splnila formálne zákonné podmienky. Skutočné zastupovanie záujmov menšinovej komunity sa dokazuje praxou, teda prácou s komunitou a konkrétnym politickým zápasom,” hovorí pre Storyteller Pavle Dimitrijević, riaditeľ pre právne záležitosti organizácie CRTA.
Právny rámec v Srbsku dáva menšinovým stranám výhodnejšie postavenie. Na založenie politickej strany je potrebných 10 000 overených vyhlásení zakladateľov, zatiaľ čo na založenie politickej strany národnostnej menšiny je potrebných 1 000.
Pavle Dimitrijević hovorí, že tieto výhody sú dôležité a opodstatnené, problém však vzniká vtedy, keď ich využívajú aktéri, ktorí nie sú autentickými predstaviteľmi menšín.
„Výhod je viacero a je dobré, že existujú – nie je však dobré, že sa zneužívajú v prospech neautentických predstaviteľov menšín. Na založenie menšinovej strany je potrebné zhromaždiť menší počet podpisov občanov, rovnako ako aj na kandidovanie vo voľbách. Menšinové strany nemusia prekročiť trojpercentný cenzus, teda stačí, aby prekročili tzv. prirodzený prah na to, aby sa dostali do parlamentu. Takýmto spôsobom ľahšie získavajú aj verejné financovanie svojej činnosti,” vysvetľuje Dimitrijević.
Samotná registrácia, dodáva, neprináša peniaze z rozpočtu.
„Verejné financie sú dostupné na financovanie kampane vyhlásených volebných listín a na pravidelnú činnosť parlamentných strán,” vysvetľuje Dimitrijević.
Kto preveruje väzbu s komunitou?
Ministerstvo štátnej správy a lokálnej samosprávy vedie register politických strán a pri registrácii preveruje dokumentáciu. Potom však neexistuje stály mechanizmus, ktorý by preveroval, či strana skutočne pracuje s komunitou, ktorú formálne zastupuje.
„Nikto neskôr nepreveruje, do akej miery a akým spôsobom je strana aktívna a aké sú jej väzby s komunitou, ktorú nominálne zastupuje,” hovorí Dimitrijević. Preto podľa jeho slov môže byť existencia viacerých strán registrovaných ako strany jednej menšiny problematická vtedy, ak ich samotná komunita nevidí a nerozpoznáva.
„Samozrejme, že je problém, ak menšinová komunita nemá autentického politického predstaviteľa, ktorý artikuluje jej záujmy, a ešte problematickejšie je, ak sa menšinový status zneužíva na potreby volebného inžinierstva a vytvárania tzv. fantómových listín, čo sa, žiaľ, deje,” hovorí Dimitrijević.
Ako jeden zo spôsobov, ako zabrániť zneužívaniu, uvádza „prerušenie kultúry beztrestnosti”, teda vyvodenie zodpovednosti jednotlivcov a organizácií, ktoré zneužívali menšinový status.
Práve v tomto priestore medzi formálnym statusom a skutočnou prácou v komunite vidí politologička Ksenija Marković jeden z kľúčových problémov menšinového zastupovania.
„V podmienkach demokratického úpadku a posilňovania partokracie sa identita často stáva dostatočným politickým zdrojom sama osebe. Vtedy politická zodpovednosť, programový obsah a kvalita zastupovania ustupujú do úzadia a etnická príslušnosť sa stáva náhradou za politickú legitimitu,” hovorí táto politologička. Podľa jej slov menšinové zastupovanie nie je automaticky demokratické iba preto, že vychádza z menšinovej komunity.
„Rozdiel medzi autentickým zastupovaním a obyčajným využívaním identity ako politickej nálepky sa vidí predovšetkým v tom, či strana rozvíja kapacitu artikulovať skutočné potreby komunity, alebo iba monopolizuje právo hovoriť v jej mene,” vysvetľuje Marković.
Keď sa to nestane, menšinová politika môže zostať iba symbolická.
„Vtedy menšinová politika ľahko skĺzne do symbolického zastupovania – existuje formálne zastúpenie, ale bez skutočného politického obsahu a bez možnosti, aby občania ovplyvňovali priority politiky,” hovorí.
Menšinové strany nie sú ani problémom, ani zárukou
Ksenija Marković sa domnieva, že menšinové politické strany netreba vnímať zjednodušene.
„Menšinové strany samy osebe nie sú ani problémom, ani zárukou integrácie. Vznikajú ako odpoveď na skutočnosť, že národnostné menšiny často nerozpoznávajú svoje záujmy v programoch väčšinových strán a cítia potrebu samy artikulovať otázky identity, jazyka, vzdelávania alebo politického zastúpenia. V tomto zmysle majú menšinové strany dôležitú demokratickú funkciu, pretože umožňujú politickú viditeľnosť komunít, ktoré by inak ľahko zostali marginalizované,” hovorí Marković.
Problém podľa jej slov vzniká vtedy, keď aj väčšinové, aj menšinové strany zostávajú uzavreté v etnických rámcoch.
„Politický priestor sa stáva súborom paralelných monoetnických scén, ktoré medzi sebou takmer nekomunikujú. Takýto model sťažuje vytváranie spoločného politického priestoru a oslabuje možnosť medzikultúrneho dialógu,” vysvetľuje Ksenija Marković.
Preto otázka neznie, či majú menšinové strany existovať, ale akú politickú logiku vytvárajú.
„Ak sa menšinové strany stanú výlučne strážcami etnických hraníc a väčšinové strany budú národnostné menšiny vnímať iba ako osobitné záujmy, potom integrácia zostáva povrchná. Ak však existuje ochota spolupracovať, začleňovať menšinové témy do širších spoločenských politík a rozvíjať dôveru medzi komunitami, menšinové strany môžu byť dôležitým mostom integrácie, a nie nástrojom izolácie,” hovorí Marković.
Tento článok bol preložený s pomocou umelej inteligencie a redakčne upravený. Ak si všimnete gramatické alebo vecné chyby, napíšte redakcii na adresu [email protected].
