Predtým, než vyjde z bytu, sa Siniša Perić musí psychicky pripraviť. Jeho pohyb si vyžaduje osobitnú logistiku, pretože trasa dlhšia ako 100 metrov predstavuje výzvu. Preto sa pred obyčajnou prechádzkou venuje „mentálnej gymnastike“ – mapovaniu miest, kde sa môže zastaviť a oddýchnuť si. Na dlhšie relácie používa vozík v meste, ktoré im zväčša nie je prispôsobené.
Dodatočné úsilie, ktoré musí vynaložiť, Sinišu odrádza od vychádzania. Radšej sedí pred plátnom, obklopený olejovými farbami, a tvorí. Miešanie farieb, nanášanie jemných detailov a čakanie na zaschnutie vrstvy farby sú procesy, ktoré si vyžadujú čas a koncentráciu.
„Keď maľujem, cítim sa fenomenálne. Všetky moje problémy vtedy miznú,“ hovorí Siniša.
PODPORTE STORYTELLER! Naša práca závisí od podpory komunity. Ak považujete nezávislú a zodpovednú žurnalistiku za dôležitú, podporte vznik a publikovanie príbehov, ktoré by inak ostali nepovšimnuté. DARUJTE TU!
Siniša rád pracuje sám vo svojom dome. Má svoj maliarsky kútik, v ktorom musí byť všetko na dosah ruky. Napriek tomu ho v maliarskom zápale možno stretnúť aj v Galérii OSI Art v Novom Sade. Zo svojej komfortnej zóny vychádza len preto, lebo vie, že môže prispieť k dobrej veci.
Združenie dystrofikov Južnobáčskeho obvodu otvorilo v roku 2018 dvere svojich priestorov milovníkom umenia, pretože si všimli záujem o ručné práce osôb so zdravotným postihnutím. Každý rok organizujú dve výtvarné kolónie, kde bok po boku maľujú členovia združenia a akademickí maliari.
Diela vzniknuté na týchto kolóniách sa dajú kúpiť v galérii a časť zárobku sa investuje do práce združenia. Percento, ktoré združenie získava, závisí od samotného autora či autorky a pohybuje sa od 15 do 30 %, v závislosti od ich finančnej situácie.
Podľa údajov Národnej služby zamestnanosti bolo v roku 2023 v evidencii 17 054 osôb so zdravotným postihnutím. Podľa posledného sčítania obyvateľstva bol počet osôb so zdravotným postihnutím starších ako dva roky 356 404, čo predstavuje 5,5 % celkovej populácie.
Podľa výskumu Komisára pre rovnosť sú najvýznamnejšími bariérami pri zamestnávaní osôb so zdravotným postihnutím predsudky potenciálnych zamestnávateľov o ich kapacitách, prístupnosť pracovísk a nedostatok kvalifikácie.
Osoby so zdravotným postihnutím majú sťažený prístup k zdravotnej starostlivosti, vzdelaniu, zamestnaniu, rekreácii a politickej participácii. Sú vystavené vyššiemu riziku chudoby, diskriminácie a sociálneho vylúčenia, uvádza sa v Stratégii zlepšovania postavenia osôb so zdravotným postihnutím 2025 – 2030.
Preto Siniša Perić rád maľuje pre svoje združenie aj na výtvarných kolóniách. Vtedy mu spoločnosť neprekáža, lebo vie, že jeho práca je užitočná.
„Tá naša galéria je pre mňa dôležitá a chcem, aby obhájila svoj účel – aby peniaze, ktoré zarobí, boli smerované na pomoc členom,“ hovorí.
Združenie existuje od roku 1973 a dnes má 179 členov. Svojim členom pomáha pri každodenných výzvach, ako je napríklad návšteva lekára. Majú jedného zamestnanca na trvalý pomer a dočasne angažovaného vodiča. Mesto Nový Sad pomáha združeniu cez refundáciu paliva a nájmu priestorov, v ktorých sa galéria nachádza. Zárobok z predaja, ktorý ide združeniu, slúži na pokrytie nákladov a nákup materiálu.
Členovia združenia dávajú svoj príspevok. Foto: Združenie dystrofikov Južnobáčskeho obvodu.
Naša spoločnosť si vedome či nevedome často myslí, že osoby so zdravotným postihnutím nielenže nie sú užitočné pre komunitu, ale môžu predstavovať aj záťaž. Cieľom tejto galérie je práve zmeniť obraz o týchto ľuďoch ako o niekom, kto potrebuje len pomoc, hovorí tajomníčka galérie Aleksandra Panović.
„Chceme ukázať, že osoby so zdravotným postihnutím nie sú len nemí pozorovatelia, ale aj tvorcovia,“ dodáva.
To vytvára pocit užitočnosti a vedomie, že postihnutie nie je prekážkou. Ostatným ľuďom sa tým dáva na známosť, že postihnutie neznamená, že sa nedá nič dosiahnuť. Ľudia, ktorí napriek pohybovým ťažkostiam tvoria, sa stávajú inšpiráciou.
„Dobíjame batérie jedným aj druhým,“ hovorí Aleksandra.
Vedúca Oddelenia mediálnych štúdií Filozofickej fakulty v Novom Sade, Smiljana Milinkov, ktorej stredobodom záujmu sú marginalizované skupiny, vidí túto galériu ako ilustratívny príklad inklúzie. Domnieva sa, že každý má talenty a vedomosti, ktorými môže prispieť spoločnosti, ale potrebuje podporu, aby urobil prvý krok.
„Zdravotné postihnutie neznamená, že ľudia nemôžu byť aktívnymi členmi spoločnosti,“ pripomína Smiljana.
„Nevidím ťa, tak nevidím ani tvoje problémy“
Ďalším prínosom takéhoto organizovania Združenia dystrofikov je ich väčšia viditeľnosť. Niektoré prekážky, s ktorými sa osoby so zdravotným postihnutím stretávajú, nie sú dôsledkom zdravotného stavu, ale ich neviditeľnosti. Málokto premýšľa o rampách, Braillovom písme či posunkovej reči, ak nemá vo svojom okolí niekoho, kto ich využíva.
Sinišovi Perićovi by veľmi pomohlo, keby schody vo verejných priestoroch mali zábradlia. Uvádza príklad Centra pre sociálnu prácu a Policajnej správy v Novom Sade, kde sa na poschodia nedá dostať s pomocou madiel. Výťahy sú priam privilégiom, poznamenáva.
„Nehovoriac o ľuďoch na vozíku. Im nie je prispôsobené nič,“ hovorí Perić, ktorý sám občas vozík používa.
V centre Nového Sadu, okrem Galérie OSI Art, neexistuje toaleta, ktorú by mohli používať osoby so zdravotným postihnutím. Úzke dvere, miniatúrne kabínky a vysoké umývadlá spôsobujú, že základnú potrebu nemožno vykonať samostatne a dôstojne.
„Naše dvere sú im vždy otvorené,“ hovorí Aleksandra Panović.
Galéria sa nachádza v centre Nového Sadu, v pasáži na ulici Zmaj Jovina číslo 20. Otváracie hodiny sú od 9:00 do 19:00.
Vo svete, kde pár schodov pred vchodovými dverami vytvára nedosiahnuteľné zóny, je jasné, prečo pre niektorých ľudí predstavuje odchod z domu mimoriadne úsilie.
Galeristka a lektorka workshopov Nina Perić, ktorá v galérii pracuje ako externá spolupracovníčka, si u svojho manžela Aleksandara všíma rezignáciu. Zostáva v zóne, kde je mu všetko prispôsobené.
„Ako plynie čas, on sa čoraz viac uzatvára do svojho pohodlia a ja sa hnevám. Ale niet z toho východiska,“ hovorí Nina.
Cíti sa čiastočne zodpovedná, pretože v snahe čo najviac manželovi uľahčiť život preberá všetky povinnosti na seba. Uvedomila si, že mu tým robí medvediu službu. To si všíma aj u iných rodín.
Z toho dôvodu združenie organizuje letné tábory pre deti s nervovosvalovými ochoreniami a ich rodičov. Snažia sa ich tak upozorniť na dôležitosť pestovania samostatnosti, pretože rodičia nebudú žiť večne.
„Ak dnes urobíš jeden krok, zajtra budeš môcť urobiť dva. Ak neurobíš žiadny krok, nebudú to možné ani zajtra,“ hovorí Aleksandra Panić.
Turisti ako kupujúci
Galéria OSI Art má fiskálnu pokladnicu. Svoju existenciu financuje z predaja. Keďže ten nie je dostatočne vysoký, práca združenia je podporovaná prostriedkami z projektov. Z konkurzu Národnej banky kúpili displej, ktorý by mal upútať pozornosť okoloidúcich pri pasáži číslo 20.
Týždenne predajú 15 až 20 položiek, čo neuspokojuje existenčné potreby autorov ani združenia. Preto sa Aleksandra Panić pravidelne prihlasuje na súbehy mesta, provincie, Pokrajinského sekretariátu pre sociálnu politiku, ako aj Ministerstva práce.
Bariéry sú v očiach druhých
Obrazy sa väčšinou predávajú bez rámu. Tak je to pre kupujúcich jednoduchšie pri preprave do ich krajiny. Do galérie zavítajú hlavne cudzinci, keďže galéria sa nachádza na turistickej mape Vojvodiny ako predajňa suvenírov a ručných prác osôb so zdravotným postihnutím.
„Čoskoro budeme oslavovať dvadsať rokov existencie, ale málokto z domácom o nás vie,“ podotýka Aleksandra Panić, pevne veriac, že by mali vyšší predaj, keby o nich vedelo viac ľudí.
Neviditeľnosť nie je problémom výhradne tejto galérie, ale všetkých osôb so zdravotným postihnutím. Ich uzavretosť je podmienená neprispôsobenosťou okolia. A ich záujmy nemá kto zastupovať, pretože nie sú na rozhodovacích pozíciách. V republikovom parlamente v novodobej histórii sedelo len pár poslancov so zdravotným postihnutím.
Smiljana Milinkov si všíma, že pocit ľútosti spôsobuje väčšiu škodu, hoci vychádza z najlepšieho úmyslu. Najväčší prínos má to, keď sa ukáže, že osoby so zdravotným postihnutím sa dokážu samostatne vyjadrovať a prispievať spoločnosti aj sebe, čo Galéria OSI Art aj robí.
„Vozík je často najväčšou bariérou v očiach druhých. Najväčšie bariéry sú tie fyzické a sociálne, pretože predpokladáme, čo niekto dokáže a čo nie,“ uzatvára Milinkov.
Tento článok bol preložený s pomocou umelej inteligencie a redakčne upravený. Ak si všimnete gramatické alebo vecné chyby, napíšte redakcii na adresu [email protected].
