Prestaň hrať toho Vivaldiho!

Pre nikoho  život nie je ľahký a každý bojuje! Povedzme,  taký Kosta Jovanović! Profesor  robotiky! Respektabilita, len čo je pravda!  Poznáme ho z reklamy. Nič v zlom, iba nad tým všetkým premýšľam, keďže ma hneď v prvých sekundách reklamy osvietila akási plezírna  nádej, že to ide byť nejaký fond pre hladných  intelektuálov severnej pokrajiny, prípadne pre združenie malinárov po vlaňajšom suchu a krachu, alebo i pre fungovanie Slovenského vojvodinského divadla!

Minútky reklamy plynú! Mohol vyššie uvedený celkom pekne kľudne a elegantne byť migrant!  Ale nie! Zostáva v krajine, kde sú jeho priatelia z mladosti, ktorí kedysi hrávali basket! A to ako  vedec prvej triedy! A tým pádom-menšina! Vedci už pomaly budú bielymi medveďmi! A menšinou nikto nechce byť! Ani etnickou, ani politickou, ani sexuálnou, ani kultúrnou ani náboženskou, a už vôbec teda nie  vedeckou! Preboha, hneď  druhotriedny! Nikto nechce ňou byť, lebo sa nechce priečiť  vládnucim  (politickým) ideálom  a byť tak predmetom zneucťovania a degradovania, škandalizovania  a ignorovania. Tí, čo myslia, nielen inak , ale teda myslia vôbec,  sú nepriatelia,  nikto hlavne nechápe  prečo  treba mať mienku o niečom, o  nejakej téme?! Tak ako sa  tento mladý pán rozhodol  pre takýto krok, pre takúto obeť? Pre takýto ortieľ?  Dávať na dereš svoje zostatie doma a byť ničomná menšina?  A nedať sa podľahnúť cudzine!

Má sice  náskok! Je predstaviteľ etnickej majority  a  je mladý a mladý je byť in v dnešnom chotári, vo  svete a v tejto krajine, viacej IN ako  kedykoľvek predtým! Mladosť je „zvlčená“ (na slovo, na ktoré mi predvčerom posvietila Miluša Anušiaková-Majerová, rád výstižne používa Ľuboslav Majera), agresívna a panovačná! Nehanbí sa a nerešpektuje nikoho, sama sebe je  účelom, ktorý svätí prostriedky. Je živel, ktorý sa valí na všetko a nerešpektuje to  pred a asi ani po ňom! Ľahko je zmanipulovateľná a podľahne aj tej najperfídnejšej výzve! A tak vždy poslúži manipuláciám! Ak môže byť spokojný predák, vzor a paradigma, prečo by sme nemohli  byťmy, ostatní mladí? Zostať tu, kde nadštandardne dobre žijú tí, čo sa priklonia. Alebo zapredajú. Pritom  ani nepotrebujúc mysliac veľa, keďže sa správne zaradili, priklonili k moci!  Alebo,  žeby sa  mu to v žilách rozburácal  zakódovaný syndróm junákov?… Koniec reklamy prináša -nepríjemné spoznanie! V súlade s najvyššími európskymi štandardami  sa rozhodol byť,  stať sa  rukojemníkom  banky, ktorá je jeho mesiáš, jeho záchrana! Tá myslí naň a vždy je na jeho strane ako obrana od zlého!

Preblysla mi  hlavou  známa replika  nemoj, sine, više da me braniš! (pritom tu myslím na  inštitúciu). Zo bezmála tridsať rokov sú tu, nad nami ochrancovia duší, čo nás systematicky  bránia od cudzorodých vplyvov od  kultúry a úrovne! Čo nám zaplatia, aby sme sa hrali na dobrý život!  A tak, ako odolať, aby si nebol  osožný! A tak,  hnevám sa na všetkých tých,  čo zmanipulovali Kostu Jovanovića! Nerúbam naň, nenadávam mu do vinníkov,  len taký aký je – predstaviteľ druhu by nemal byť  akože kolaterál!

A vidieť po ňom, že vôbec nie je  z tých,  čo trvajú na ďalšom:  skráť látku,  zníž kritérium, zjednoduš vetu, nemataforuj, ponechaj  čas  folkotéky, slaďáky a vibery a blogy! A banky!  Vzali nám továrne, najlepšie jutrá, pracujúcich,  až pramene vody! Dychtivo  prijímajúc západniarske trendy a vkus.  Ako aj  bieda, ale nie v televízii, ani online!  To v žiadnom prípade! Teraz nám  berú aj deti! Tie,  čo nám vymykajú spod kontroly a rúk a odovzdávajú sa bankám! Slušnosť  stratila význam  a umelé nechty sú dávno dôležitejšie  od IQ. Svet je aj tak   zvrhlý a skazený, bahno,  v realizme povedané Balzacom. Ale ako zostať nepošpinení?  A na tie deti už napokon nemáme kontolu, kontrolu nad nimi prevzali banky. Utrácame ich, rovnako  ako sme  svojho času stratili meštianstvo a stratili sme dobré  generácie. A čo koho do toho, sídelné mesto je zabezpečené! A tak dokola, vo všetky štyri ročné obdobia!

Zdroj: www.youtube.com

Kolektívne cítenie a všeobecné dobro, to je taká vyprchajúca kategória! Stále sa s tým nedá zmieriť sa generáciám  terajších štyridsiatnikov a vyššie, ktorí boli socialistické deti a potom im roky svetlej budúcnosti „zjedli kobylky“.  Stratená generácia medzi postsocializmom a „burázerským“ kapitalizmom.  Ktorá rešpektovala a hodnotové vzory. A teraz, namiesto toho, aby si ich generácia Kostu Jovanovića  prípadne brala ako príklad, stal sa opak! Načo, keď sú za nimi väčší hráči!  Kategórie zbohatlíkov a manipulantov! Kategória politikov, vo vôčšine bez ladu a skladu a bez programu, ktorá  sa nezdráha odcudzovať a odsťahovať, lebo má svoje  kanály prijmov a svojich pätolizačov!A štyridsiatnici, a aj päťdesiatnici! sa majú strániť  mladosti, ktorá má svoje umelé nechty, svoju šminku a formu. A banky! A nechce si  a nedá si povedať! Dokonca, ani nepočuje, celá tá hluchota a nemota! Okrem hlúčiku umelcov a intelektuálov, ktorí by sa dali ešte pestovať, trebárs v empatii…

…Dve z piatich čitateliek mojich textov –(mama a sestra) tu už povedia: –a ty stále  o tom istom! Nemôžem nemyslieť  o nespravodlivosti! A na hanbu!  Nemyslieť na Kostu Jovanovića.  A v tejto súvislosti na Jánošíka, toho zbojníka, junáka, ak tým vôbec i bol, áno je to síce   anachronizmus, ale  je miestny. Je totižto 330 rokov od  narodenia tohto junáka. Najnovšie sa obrazoberecky dozvedáme, že  zbojníčil len dve sezóny. Od koho bral a komu  dával  … Žrveň času a svetovej skúsenosti relativizuje všetko. Aj kto je na tej správnej strane! Čím viac sa  raklama opakuje, lebo dnes platí parafráza chlieb a reklama a výroba biedy, tým viac si uvedomujem, kto je dnes Jánošík. Kto by bol ak nie…svetové peňažné lobbies… berie chudobným a dáva????…

Spomínam si tu na refrén parodizovanej drámy Ľubomíra Feldeka Jánošík podĺa Vivaldiho, alebo Z dreva vyrezané keď Karol VI.  odreaguje na dcéru, ktorá mu ruší rokovania:

“Mária Terézia, prestaň už hrať toho Vivaldiho a radšej si niečo kresli.” (Čembalo stíchne.)

…Čo už, keď kresliť neviem a písať ani tak! Samopašnuo dieťa!

Na ilustračnej fotografii je Tomáš Hriešik Máško, divadelný tvorca z Kovačice. Fotografiu poskytla Danka Hriešiková