Brána s tabuľkou: Aplikovaná improvizácia

Improvizujte! Stavíme sa o sto zlatiek, že ste už počuli o improvizácii. Pod pojmom improvizácia sa väčšinou rozumie stav, kedy nie je nič pripravené a nikto nemá ani potuchy, čo robiť. Azda kvôli tejto nepripravenosti sa so slovom improvizácia spája akýsi laxný prístup, pasivita, ľahostajnosť. V neposlednom rade na um schádza, že improvizovať dokáže každý ľavou zadnou. A kiež by to tak bolo. Improvizácia je totiž naozaj pre každého… kto je vnútorne – osobnostne, mentálne, ale aj zručnosťami – pripravený. A tu sa dostávame ku bráne s tabuľkou, kde k nápisu „Improvizácia“ pridáme adjektívum „aplikovaná“: Aplikovaná improvizácia je brána v človeku, brána do neznáma, ktorú možno otvoriť. Za pojmom improvizácia sa totiž skrýva oveľa viac. Oveľa viac umeleckého a ešte viac praktického pre neumelcov.

Ak by sme chceli hovoriť o improvizácii, na pomoc nám prídu v našich končinách viac slovníky, ako praktické skúsenosti predchodcov. Doba však jasne apeluje na to, že bez improvizačných schopností sa oveľa ťažšie uplatniť v živote, na trhu práce, v konfliktných situáciách, pri riešení problémov. Oveľa ťažšie je bez nej držať fakľu v občianskom aktivizme, ale aj denno-denne ustáť život v osobnej sfére.

S improvizáciou sa spája meno Keitha Johnstona, majstra improvizácie, ktorý vo svojej tvorbe opisuje prvé kontakty ľudí s improvizáciou a jej presah do umeleckej sféry, ale aj bežného života.

Improvizácia v rámci Young Theatre získala podporu Kreatívnej Európy. / Foto: Archív Young Theatre

Young Theatre učí učiteľov učiť

V tomto období stojí po druhýkrát na štartovacej čiare tím projektu Young Theatre, ktorý získal podporu v rámci veľkého európskeho programu Creative Europe. V prvom rangu spolupracovali Pionirski dom – Youth Culture Center z Ľubľany, Children’s Culture Center  – Dečji kulturni centar z Belehradu, Elk Theatre z Poľska, The State Comic Opera for  children z Rumunska a pridružení partneri Thalia Teatro zo Slovenska, KRILA Creative Laboratory for Contemporary Theatre z Chorvátska, N.I. Theatre for Children and Young People z Macedónska.

Na jarnom stretnutí v Ľubľane prezentovali nielen doterajšie výsledky projektu, ale diskutovali aj o súčasnej situácii improvizácie ako nástroja vo vzdelávaní, pretože práve o vzdelávaní pedagógov, ktorí môžu improvizáciu využívať pri práci s deťmi a mladými celý projekt bol.

Tím Young Theatre na záverečnom mítingu v Ľubľane (Slovinsko)
Foto: Archív Young Theatre

Mojca Dimec zo Slovinska stála pri projekte Young Theatre.

„Improvizácia je jedno z najsilnejších performatívnych ihrísk, na ktorom možno otvoriť dvere k rozvoju osobnej identity,“ vykresľuje svoju predstavu o improvizácii a pokračuje:

„Improvizácia pomáha akceptovať realitu a rôznorodosť perspektív v živote. Improvizácia je spôsobom ako priniesť do divadiel znovu demokraciu, práve porušením dobre známej a dodnes sa praktizujúcej hierarchie. Môže vybudovať nové spôsoby ako učiť divadelným skúsenostiam.“

Podľa Mojce, pre improvizáciu je práznačná okamžitosť, intuitívna reakcia a vedomie, že ju môže robiť každý.

„Improvizácia otvára magický svet predstavivosti. Predstavivosť vedie ako chodník mnohými smermi performatívnych a vizuálnych umení. Je to cesta k solidarite myslenia. A to robí ľudí lepším,“ dodáva Mojca.

V Slovinsku ako prvé začalo s improvizáciou Ana Monro Theatre. V roku 1993 sa rozvinula Improliga a v roku 1997 Škola improligy (ŠILA). Známy je aj Improfestival Naked stage a IGLU divadlo s ich vlastnou divadelnou školou.

Grzegorz Sierputowski (prvý zľava) a Paul Bargetto (tretí zľava)
Foto: Archív Young Theatre

Grzegorz Sierzputowski z Poľska vidí improvizáciu v prvom rade ako osobnú skúsenosť.

„Začal som improvizáciu praktizovať vďaka programu Young Theatre. Je úžasné, že môžete dosiahnuť tak veľa akceptovaním seba a iných. Predovšetkým o tom improvizácia je,“ vysvetľuje a dodáva:

„Pre profesionálnych hercov je to aj výzva. Naše divadlo Trans-Atlantic theatre uviedlo pod vedením Paula Bargetta IMPRO predstavenie a pre hercov to bolo ako objav nového sveta. Pracujem ale aj so študentmi v Divadle Varšavskej technickej univerzity. Každý deň vidím ako improvizácia mení ich prístup k textu, na ktorom pracujú. Vďaka improvizácii nachádzajú sviežosť, pravdu o charakteroch z textu. Snívam však o založení IMPRO skupiny pracujúcej len s technikou improvizácie.“

Aplikovaná improvizácia v každodennom živote

Takmer v identickom časovom období sa realizoval aj projekt VIA (Visegrad Improvisation Applied), ktorý vyvrcholil organizovaním medzinárodnej konferencie plnej workshopov o nových momentoch aplikovanej improvizácie. Budapešť takto privítala na jar štyroch partnerov: Divadlo Grund Szinhász (Maďarsko), Thalia Teatro (Slovensko), Klancyk (Poľsko) a Bafni (Česká republika). Z poznatkov, ktoré utkveli poslucháčom v hlave, určite treba spomenúť, že aplikovaná improvizácia sa dá využiť pri práci v resocializačných zariadeniach a nápravných ústavoch pre mladistvých.

Gergӧ Kiss počas Visegrad Improvisation Applied Conference v Budapešti.
Foto: Bence Csobay

Ako vidí aplikovanú improvizáciu Gergӧ Kiss z divadla Grund Szinhász?

„Aplikovaná improvizácia, v mojom ponímaní, je viac komplexom neformálnych vzdelávacích metód ako len súbor hier a energizerov,“ ozrejmuje, dodávajúc:

„Je o rozpoznaní a porušovaní zabehaných vzorcov v živote. Je o znovuobjavení toho, prečo je hra esenciálnou časťou človečenského učenia sa. Spája sa so skutočným vyjadrením emócií a so schopnosťou hlbšieho spojenia medzi ľuďmi. Rozvíja predstavivosť. Aplikovaná improvizácia pripravuje každého na to, aby vítal neznáme veci so záujmom a otvorenou mysľou.“

To, že improvizácia by sa mala pomaly dostať do škôl sa pokúsi podchytiť aj blížiaca sa konferencia o improvizácii v škole (ImproVszkole), ktorá sa bude konať v Poľsku v októbri tohto roku.

Improvizuj! Niekoľkotýždňové tréningy pre študentov stredných škôl v Krajskej knižnici Ľ. Štúra vo Zvolene budú mať pokračovanie aj túto jeseň. /
Foto: Monika Necpálová

Vo Zvolene na Slovensku sa zas od jesene budú realizovať ďalšie workshopy improvizácie pre študentov stredných škôl. Prepojenie s literatúrou sa ukázalo ako správna cesta naučiť sa komunikovať a dokonca aj zmaturovať bez problémov z literatúry.

Slovenské deti v Budapešti si zdokonaľujú komunikačné schopnosti počas Improvízie. / Foto: Monika Necpálová

S improvizáciou sa stretli aj slovenské deti v Maďarsku počas minuloročného projektu Improvízia, pod hlavičkou Slovenského divadla Vertigo. Improvizácia môže výrazne zlepšiť komunikačné schopnosti v rodnom jazyku. Myseľ robí akousi prispôsobivejšou, flexibilnejšou.

Improvizácia a pravidlá?

Improvizácia sa riadi mnohými pravidlami, ktoré tvoria jej štruktúru. Pravidlá v improvizácii určujú svojím spôsobom pravidlá hry, robia všetko čitateľnejším a prehľadnejším. Zároveň dovoľujú všetkým, ktorí improvizujú, rešpektovať sa navzájom a predvídať, že sa hrá podľa určitej schémy. Výsledok je vopred neznámy, ale je isté, že nejaký bude. Čo by sa bez pravidiel nedalo a jediné, k čomu by sme sa dopracovali, by bol chaos, strata času a energie a pravdepodobne kopa nedorozumení s kolegami/spoluhráčmi.

Jedno z hlavných pravidiel improvizácie, ktoré sa oplatí aplikovať v každodennom živote je: Robte chyby! Počuli ste už niekedy, že by vám niekto povedal na začiatku pracovného úväzku, v škole, v živote, aby ste robili chyby? Väčšinou počúvame presný opak: Len neurob chybu! Za chyby sa platí! Každá chyba stojí groš!

Improvizácia je natoľko vľúdna k človeku a natoľko múdra, že predpokladá omylnosť. Človeka vedie k tomu, aby si zvykol na to, že chyby otvárajú nové možnosti, nové obzory, nové smery na úvahy, doslova nové cesty tam, kde nevidieť ani len chodník. Improvizácia víta každú chybu a pozerá na ňu ako na zrod nového prameňa.

Mapa miest krajín V4, kde sa rozvíja improvizácia a aplikovaná improvizácia.
Foto: Archív VIA

S improvizáciou sa spája veľká snaha pochopiť druhého, zopakovať vec niekoľkokrát a čoraz zrozumiteľnejšie, spolupráca s mnohými ľuďmi, konanie bez prípravy, schopnosť prezentovať sa.

Spomeňme ešte jedno z mnohých pravidiel, ktoré si uschovajte do ďalších dní: správajte sa k druhému tak, aby mu bolo v situácii s vami príjemne.

V časoch plných ega, širokého (niekedy až priširokého) individualizmu, je to akoby návrat k hodnote. Verme, že ak budeme chcieť pochopiť, čo nám druhý chce povedať, alebo sa pokúsime vycítiť situáciu, v ktorej spoločne sme, môžeme túto situáciu spoločne tvoriť, ale aj modifikovať. A to ponúka v živote široké perspektívy s pozitívnou odozvou.

This image has an empty alt attribute; its file name is uszz-logo.jpg

Projekt VIA CREATIVA, ktorý realizuje portál Storyteller finančne podporuje Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Názory vyjadrené v tomto projekte nemusia nutne odzrkadľovať názory ÚSŽZ.


Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!

Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.

Cyril Páriš, divadelný a poetický tvorca, a umelecká sloboda

Na prvý pohľad neobyčajný človek, na druhý provokujúci umelec. Narodený v útlej slovenskej dedinke – Sklabiná – neďaleko hraníc s Maďarskom, Cyril Páriš zo slovenského Veľkého Krtíša vyrastal, ako sám hovorí, obklopený čarom prírody a bezstarostnej slobody. Túto slobodu si dodnes zachováva vo svojom divadelnom umení.

„Veľmi rád spomínam na môj plán dňa za detských čias: ráno škola, poobede rybník a moja obľúbená rybačka, o polnoci už v hore na poľovačke a ráno rýchlo do školy. Ani neviem ako sa mi to všetko podarilo zladiť. Som veľmi rád, že mi bolo dopriate, žiť práve v tých časoch,“ spomína Cyril na zašlé časy.

„Ak by niekoho zaujímalo, ako som to zvládal v škole, tak uvediem príklad. Pani učiteľka sa na matematike pýta žiakov v triede na výsledok príkladu a v tom vystrčím aktívne ruku hore a hlásim sa. Z jej rozprávania viem, že to bolo pre ňu veľmi potešujúce, nakoľko som to nikdy predtým a, koniec-koncov, ani nikdy potom neurobil. Vyvolá ma… “Áno, Cyril, tak aký bude výsledok?“ a moja odpoveď: „A viete, že najväčší medveď je Grizzly!“

Toľko k základnej škole s umelcom Cyrilom, ktorý od základnej školy až po tretí ročník na strednej škole bol odhodlaný študovať lesníctvo, presnejšie odbor: poľovníctvo a rybárstvo.

Cyril Páriš: „A viete, že najväčší medveď je Grizzly!“ / Foto: Akshay Chauhan / Unsplash

„Ani neviem ako som sa naraz ocitol na mojej prvej divadelnej skúške divadelného súboru pod vedením Štefánie Selskej a následne pred dverami prijímacej komisie VŠMU v Bratislave,“ hovorí náš spolubesedník. „Nakoniec sa moja divadelná púť začala na Akadémii umení v Banskej Bystrici. A som veľmi rád! V tom čase mi škola poskytla všetky potrebné atribúty k tomu, aby som sa mohol umelecky vyvíjať a hlavne kreatívne spoznávať ten „umelecký“ svet.

Cyril Páriš a jeho alma mater – Akadémia umení v Banskej Bystrici

„Našou ročníkovou vedúcou bola Ida Rapaičová, ktorá mi do vienka vložila to najdôležitejšie poznanie: „Miluj umenie v sebe, nie seba v umení!“/K.S.Stanislavskij/. A týmto divadelným „zákonom“ sa snažím riadiť dodnes,“ pokračuje Cyril v rozhovore o akademickom divadelnom zázemí a dodáva: „Na Akadémii sme mali v tom čase plejádu skvelých pedagógov, ktorí nás naučili remeslu a tak sa nás snažili pripraviť na reálny život. Nie vždy, ide ten život tak, ako si to naplánujeme, ale vždy s tým môžeme niečo urobiť – teda je to len na nás!“

Cyril Páriš až neskôr pochopil súvislosti jeho životnej cesty. „Zistil som, že môj prastarký z mamkinej strany bol veľkým milovníkom divadelného umenia. V obci Bierovce (pri Trenčíne) zrežíroval niekoľko divadelných predstavení s tamojším ochotníckym súborom,“ hovorí.

Vírus umenia vo svojom DNK nosí – natrvalo. „Ak by som mal definovať v čom spočíva moja láska k umeniu, tak by som si pomohol definíciou, ktorú som počul od Ľuboslava Majeru: „Umenie je vírus, na ktorý nechcete nájsť protilátku!“ A naozaj si už neviem ani predstaviť môj život bez tejto pridanej hodnoty,“ takto vníma umenie. Umenie v sebe ešte takto vysvetľuje:

„To je tak, že keď napr. na ulici vidíte zaujímavý typ chôdze slečny, ktorá ide oproti vám. V momente ju skopírujete a keď vás minie už kráčate tak isto… Teda chvíľu, kým si zapamätáte všetky potrebné pohyby…a ak sa na vás popri tomto úkone niekto pozerá, teda si to niekto iný všimne a v nemom úžase sleduje, čo ste to za psychopata, vám to vôbec, ale vôbec nepríde zvláštne!,“ snaží sa priblížiť svoju umeleckú každodennosť umelec. „Totiž ide o moju prácu, ktorú vykonávam 24h denne. Zapisujem si každú maličkosť či zážitok, ktorý následne viem využiť pri tvorbe.“

Zapisujem si každú maličkosť či zážitok, ktorý následne viem využiť pri tvorbe.

Cyril Páriš

O umení hovorí, že je všade prítomné. „Nám, ktorí sa mu venujeme bližšie, je zverená tá krásna povinnosť zachovávať a rozvíjať jeho posolstvo,“ hovorí Cyril.

Cyrilove súčasné pôsobiská

Najprv pracoval na Základnej umeleckej škole v Modrom Kameni, kde ako učiteľ Literárno-dramatického odboru neskôr získal trvalý pracovný pomer. V súčasnosti pôsobí v Hontiansko-ipeľskom osvetovom stredisku vo Veľkom Krtíši, najskôr ako metodik pre divadlo a umelecký prednes a vplyvom životných okolností, súčasne ako poverený vedením organizácie.

„Keď tak trošku zrekapitulujem moje 10-ročné pôsobenie na škole v Modrom Kameni, vychádza mi cez 50 divadelných inscenácií a nespočetné množstvo umeleckých prednesov, ktoré som za toto obdobie so žiakmi vytvoril. Celkom slušné!“ kvituje náš umelecký pedagóg.

„Či už ako učiteľ alebo metodik, hlavnou náplňou mojej práce je, aspoň tak to vidím ja, udržať záujem o umenie a umeleckú tvorbu v našom okrese Veľký Krtíš. Nie je to veru ľahká práca, pretože my Slováci často zabúdame na to najdôležitejšie – kto sme!,“ upozorňuje na neľahké položenie umenia a kultúry. „Národ tvorí územie, kultúra, jazyk… Obávam sa čo by sa s nami stalo, aký odkaz pre budúce generácie by sme zanechali, ak nebudeme venovať dostatočnú pozornosť každej z týchto zložiek.“

Cyril pôsobí aj v ochotníckom divadelnom súbore Divadlo Štefana Kvietika vo Veľkom Krtíši a má aj svoje Divadlo Odtiaľ – Potiaľ.

„Práca s ochotníkmi je neuveriteľne naplňujúca. To, že sa v dnešnej dobe nájde pár ľudí, ktorí po práci venujú svoj voľný čas tejto činnosti je pre mňa veľkou výzvou. Vidím v nich toľko odhodlania a chuti, až niekedy uvažujem odkiaľ to pramení, prečo, ako je možné, že sa v človeku nájde taký cit, ktorý ho motivuje tvoriť a predvádzať vytvorené,“ hovorí náš umelec a dodáva:

Práca s ochotníkmi je neuveriteľne naplňujúca. To, že sa v dnešnej dobe nájde pár ľudí, ktorí po práci venujú svoj voľný čas tejto činnosti je pre mňa veľkou výzvou.

Cyril Páriš

Ochota vytvárať umelecké i spoločenské hodnoty predurčuje týchto ľudí k statusu – vážený občan. Naozaj. História si zapamätá ich mená a dnes ešte netušiac stanú sa „nesmrteľnými“ – a právom! Vytvoriť charakter dramatickej postavy, reprodukovať príbeh a odovzdať ho divákom je danosť, ktorá nie je zverená do vienka každému. Ich tvorbu možno označiť za príklad bezhraničnej obety, na ktorú sa nesmie zabudnúť. Ja osobne som veľmi vďačný za každú chvíľku strávenú v ich prítomnosti, lebo vtedy skutočne cítim, čo divadlo vlastne je!“

O Divadle Odtiaľ – Potiaľ hovorí jednoznačne:

„Divadlo Odtiaľ potiaľ je – moje!“ a ikeď tento rozhovor vznikal mailovo, vieme si predstaviť Cyrilov výraz tváre, keď to hovorí.

„Hm, vieš, pre mňa je veľmi dôležitá umelecká sloboda. Tvoriť tak ako ja chcem, to, čo ja chcem a vtedy, keď to chcem. Aspoň v niečom si trošku plním svoj sen. V dnešných časoch je na Slovensku také „divoké“ umelecké obdobie. Tvorí sa všeličo – hlavne rýchlo a veľa! Často uvažujem či tvorcom tohto umeleckého „humbuku“ tie peniaze stoja za to, aj keď mi je jasné, že z niečoho sa žiť musí. Navzdory tomu som presvedčený, že sa oplatí robiť kvalitne,“ mieni Cyril.

Cyril Páriš, divadlo poézie, aj Pivnica

Cyril Páriš: „Na prácu s deťmi v Pivnici si pamätám…a nikdy nezabudnem…bol to veľmi prenikavý zážitok…vidieť toľko čistoty, hravosti, chuti a talentu!“ / Foto: Seminár tvorivého dramatického písania Píšeš? Píšem!

„Cyril, poznám ťa ako vynikajúceho, takého iného pedagóga a režiséra, v kontexte vlaňajšieho dramatického divadelného seminára v Pivnici, kedy ma vlastne oduševnil tvoj prístup k deťom a otváranie nových divadelných horizontov deťom z vojvodinských slovenských dedín,“ prihovárame sa ďalej (v maile) nášmu spolubesedníkovi, ktorý je vo Vojvodine akoby doma.

„Na seminár ma pozvala Katka Mišíková Hitzingerová, ale Vojvodinu poznám už dlhšie. Mojim snom je stráviť tu starobu. Ja milujem túto zem, jej tichosť a múdrosť tú rovinu a šum vánku, ktorý ti svojim pohladením vyrozpráva každý jeden príbeh až do poslednej kvapky dunjevače,“ kuje dôchodcovské plány tento mladý umelec.

Aké je divadlo poézie?“ spovedáme ďalej nášho spolubesedníka.

„Áno, ja sa aj cítim ako taký „iný“ pedagóg. Neviem čím to je – nerobím to cielene. Môj prístup k deťom, mládeži vychádza hlavne z pokory. Snažím sa byť spravodlivý, decká beriem ako seberovných, ale poriadok musí byť! Dalo by sa to v skratke opísať ako: „Cukor a bič!“ Ja som bol vychovávaný ešte za starých čias a mám pocit, že tento systém je oveľa účinnejší a lepší ako tie dnešné – novátoriny!“ objasňuje najprv svoju inakosť a až potom ide na tému divadla poézie:

„Divadlo poézie je mi veľmi blízke z viacerých dôvodov. Sám som poetický tvorca a tak si s tými veršíkmi trošku rozumiem. No zase raz je najdôležitejšia – sloboda. Táto javisková forma je syntézou všetkého a umožňuje absolútne vybúrenie. Hawk.“

Vo veci divadla poézie hovorí, že ide hlavne o pedagogický proces. Alebo ako sa tomu po „pansky“ hovorí – tvorivá dramatika.

„Primárne nie je dôležité vychovávať ďalšieho herca či herečku, ale naučiť deti, mládež vnímať umenie a vedieť k nemu zaujať postoj. Ono to má ďalekosiahlejšie opodstatnenie v spoločnosti, živote. Všetko, čo asi chcem vyjadriť je v týchto slovách Jana Wericha: „Umenie je ako slnko, ktoré sa tiež nikomu nevtiera. Keď zatiahne závesy a zavriete okenice, tak vám slnko do bytu nelezie, lenže je to vaša chyba, pane, že chcete žiť potme.“

Cyril je toho názoru, že hlavným výstupom rozvoja osobnosti prostredníctvom sebavyjadrenia a fantázie je – úsmev. „S deťmi je ho neúrekom! Teda môžeme povedať, že hravým a úsmevom naplneným tvorivým procesom sa z detí a mládeže stávajú lepší a vzdelanejší ľudia. Som veľmi rád, že troškou k tomu môžem prispieť,“ uzaviera Páriš.

Cyril Páriš: „Mám dnes pocit, že umenie je všetko iné, len nie priestor pre zamyslenie a to by malo byť. Je to jeho poslanie, presnejšie poslanie tvorcov. Musíme sa vyjadrovať, musíme reflektovať.“ / Foto: gustavo centurion – Unsplash

Otázka na záver

Umenie by malo (aj) reagovať/kritizovať spoločensko-politické dianie okolo nás. Robí toto aj tvoje umenie, teda ty ako umelec?

„Veď toto. Mám dnes pocit, že umenie je všetko iné, len nie priestor pre zamyslenie a to by malo byť. Je to jeho poslanie, presnejšie poslanie tvorcov. Musíme sa vyjadrovať, musíme reflektovať. Dnes sa mnohí umelci na Slovensku verejne vyjadrujú k politickej situácii a ja sa pýtam prečo nechali zapadnúť prachom politickú satiru, prečo? Áno, vystúpiť na tribúnu a rečniť o slušnosti je asi ľahšie, ale to je na inú debatu. Všetci sme spoluzodpovední. Som trošku kritický, ale prekáža mi tento svet mamony. Totiž pre mňa nikdy neboli v umení na prvom mieste peniaze a pritom som sa vždy dokázal uživiť. Nemám síce nóbl auto či vilu, ale mám dobrý pocit a to je pre mňa viac. A taký je aj môj pohľad na umenie – je to služba,“ hovorí Cyril Páriš.

Práve vo svojom divadle Odtiaľ – Potiaľ sa venuje hlavne spoločensko-politickému dianiu.

„V monodrámach „Príbeh ulice“ a „Kam sme sa to dostali“ reflektujem dnešnú dobu, ten chaos, v ktorom žijeme. Ústrednou témou týchto monodrám je dehumanizácia človeka. Obsah monodrám sa zaoberá kritikou voči súčasnej brutalite, agresivite, netolerantnosti a neznášanlivosti, úvahou o potrebe divadla, aký význam má kultúra v našich životoch, ako aj myšlienkou, že isté spoločenské negatíva sa stávajú už tolerovanou normou. Monodrámy provokujú adresátov k odpovedi na dané témy, ktoré rezonujú v dnešnej spoločnosti. Toto je moja reakcia…“ uzaviera, aj provokuje na zamyslenie sa a činenie sa divadelný a poetický tvorca Cyril Páriš z Veľkého Krtíša zo Slovenska.

[VIDEO] Tvár spoločnosti maľovaná menšinovým ochotníckym divadlom je pekná, aj reálna

Tvarovanie spoločnosti divadlom nie je ani ľahké, ani jednoduché. Keď pritom hovoríme o menšinovom ochotníckom divadle, ľahkosť a jednoduchosť sa takmer vytrácajú z nášho dohľadu. Avšak, slovenskí, rusinskí, chorvátski, aj tí iní a „zmiešaní“ sa nevzdávajú tvarovania spoločnosti svojimi divadelnými kúzlami.

Aká je vlastne tvár spoločnosti maľovaná menšinovým ochotníckym divadlom?


Projekt pod názvom Tvár spoločnosti maľovaná menšinovým ochotníckym divadlom, ktorý realizuje Asociácia slovenských novinárov, finančne podporilo Ministerstvo štátnej správy a lokálnej samosprávy  R. Srbsko. Názory vyjadrené v podporenom mediálnom projekte nutne nevyjadrujú názory Ministerstva, ktoré udelilo prostriedky.

[VIDEO]: Dramatické štúdio RKC v Novom Sade pestuje experimentálny prístup k divadelnému textu

Divadelné dejiny Rusínov vo Vojvodine sa začínajú začiatkom 20. storočia, ikeď spoľahlivých údajov o prvých predstaveniach neexistujú. Je však nepochybné, že otcom rusínskeho divadla na týchto priestoroch bol Petar Riznić – Đađa, ktorý ako emigrant zo západnej Ukrajiny do Vrbasu prišiel v roku 1919. Vtedy sa divadelné umenie v rusínskej reči začína vyvíjať a zviditeľňovať. Dôležitou historickou udalosťou pre divadelné umenie Rusínov určite je založenie Rusínskeho národného divadla, z ktorého neskoršie vzniklo Dramatické štúdio RKC, ako aj rusínska profesionálna divadelná inštitúcia (2003).

Rusínske národné divadlo oficiálne založili 1971 ako ochotnícke divadlo z jednoduchého dôvodu: pretože projekty, ktoré vtedy robili boli na takej úrovni. Alebo sa tak očakávalo,” hovorí Zvonimir Pavlović, dramaturg a režisér z radov komunity Rusínov, inak už takmer 25 rokov aktívny v Dramatickom štúdiu Rusínskeho kultúrneho centra v Novom Sade, ktorého je aj zakladateľ. Zároveň ďalej vysvetľuje:

“Avšak, s fantastickým posilnením, s profesionálnym scénografom a režisérom Ivanom Jančom zo Slovenska, výsledok bol fascinujúci. Na prehliadkach a festivaloch ochotníckych scén, vrcholom bolo predstavenie Policajti, podľa Mrožekovho textu. Predstavenie sa dožilo všetkého toho, čo sa jedno predstavenie ochotníckeho formátu mohlo dožiť vo vtedajšej Juhoslávii – od Zlatých masiek, najlepšieho predstavenia a pod.,” hovorí náš spolubesedník.

“Na postprodukciu si veľmi nespomínam, ale viem, že to bola vykryštalizovaná cesta, ktorou sa mohlo ísť. To predstavenie urobili v Novom Sade. Nový Sad v nasledujúcich dvadsať rokov začína pestovať experimentálnejší prístup k divadelnému textu. Z druhej strany, novosadské publikum, ktoré je, nemôžem povedať, rozmaznané, ale je kvôli ostatným divadelným inštitúciám v meste už príliš „nahľadené“ všetkého, že si naozaj musel ponúknuť niečo veľmi zaujímavé, iné a inakšie, aby to niekto prišiel pozrieť,” vysvetľuje Pavlović.

“Minimalizmus v 80. a 90. rokoch nebol výrazom experimentovania, lež prišiel ako výsledok finančnej biedy,” hovorí režisér Zvonimir Pavlović / Foto: Igor Bovdiš

Pavlović hovorí, že divadelná kritika v tom období bola naozajskou divadelnou kritikou. “Vtedy sa noviny otvárali naozaj pomaly. Aby si pozrel, či ten prísny divadelný kritikk napísal pozirívnu alebo negatívnu kritiku,” hovorí. “Musím spomenúť aj vybavenie predstavenia, ktoré vtedy bolo naozaj bohaté. Keď prišli škaredé 90. roky, začalo sa hovoriť o minimalizme a to nielen ako o divadelnom výraze, ale ako o výsledku biedy. Ten minimalizmus nebol, teda, výrazom experimentovania, ale proste dôsledok finančnej biedy.

“Vtedy existoval jeden ortodoxný názor, hlavne rurálneho typu, kedy začína dopyt po jednom druhu koméndie, s tým N,” kritizuje tento jav Zvonimir Pavlović, ktorý je inak známy podľa toho, že rád experimentuje, pestujúc minimalizmus a otvorenú kritiku niektorých spoločenských javov.

“Niečo ľahšieho typu, pre ľud, niečo, nad čím sa ľud zasmeje, čo bude pre všetkých. Neviem, čo pod tým tzv. kritikovia mysleli, ale ja som zostal v tom istom, čo pestujem teraz. A to mi z roka na rok predstavuje čoraz väčšiu výzvu – nájsť niečo nové a zaujímavejšie, pretože ako kreatívn aosoba toto chcem ponúknuť svojim hercom. Pravdepodobne sú takzvané „tezgaroške“ predstavenia a ľahšie kusy v súčasnosti zaujímavejšie, ale ja to nepodporujem.

Vznik Dramatického štúdia RKC v Novom Sade

“Dramatické štúdio Rusínskeho kultúrneho centra v Novom Sade svoju prvú premiéru malo v sezóne 1995/96 ako výsledok rozdelenia v niekdajšom Rusínskom národnom divadle Đađa, ktoré vtedy malo dve rovnoprávne scény: Nový Sad a Ruský Kerestúr,” hovorí Zvonimir Pavlović.

Zároveň dodáva, že dôvody rozdelenia v tejto chvíli nie sú dôležité.

“Možno niekomu vtedy bolo niečo dôležitejšie. Teraz je úplne iná situácia, v ktorej sa v pátraní po nových východiskách alebo iných vecí rozhodlo, aby národnostné menšiny mali takzvané profesionálne inštitúcie toho druhu, akým je profesionálne divadlo. Jedna nepremyslená akcia, v ktorej nielenže sa nik nevynašiel, ale dnes, takmer dvadsať rokov po, je možné poukázať na konečné výsledky,” tvrdí režisér Pavlović.

„To je nešťastná okolnosť, ku ktorej prišlo. Z jednoduchého dôvodu, že, napríklad, u Rusínov založením profesionálneho divadla prišlo k zhasínaniu niektorých sympatických malých miest, ktoré pestovali takzvaný dramatický krúžok,” hovorí náš spolubesedník.

“Z druhej strany, pre nedostatok peňazí, základná činnosť profesionálneho divadla, aby obchádzalo konkrétne miesta s väčšinovým rusínskym obyvateľstvom, skrachovala z jednoduchého dôvodu: pretože financovateľ, – tak pokrjaina, ako lokálna samospráva, – aj dnes, úporne, drzo, možno aj úmyselne financuje iba premiéru a nie aj postprodukciu,” hovorí Zvonimir Pavlović, režisér a dramaturg v Dramatickom štúdiu novosadského RKC.

Ukrajina ako krajina, ktorá rozumie vojvodinskému rusínskemu divadelnému výrazu

This image has an empty alt attribute; its file name is IOR_5407.jpg
Zvonimir Pavlović v roku 2001v spolupráci s Rusínskym kultúrnym centrom založil multikultúrny Festival detskej tvorby Vojvodiny Veselinka, na ktorom je scénarista a režisér. / Foto: Igor Bovdiš

Zvonimir Pavlović hovorí, že pre neho osobne rok 1993 bol veľmi zaujímavý. “Vtedy sme dostali pozvanie, aby sme vystúpili na veľkom medzinárodnom festivale Zlatý lev v ukrajinskom Ľvove. To je fantatsicky veľký festival. Moja vtedajšia neinformovanosť, aké vzácne to pozavnie je, bola ohromná,” vysvetľuje.

“Keď som pozeral predstavenia, ktoré tam účinkovali, napríklad z Kazachstánu, pochopil som, že ide o vrcholné projekty a natoľko som sa rozčaroval, že som chcel ísť domov. My sme hrali predstavenie Tango podľa Mrožeka, – vtedy som bol v Mrožekovej fáze –, takže ma ľudia nahovárali, aby sme zostanali. My sme predstavenie zahrali vynikajúce, že konečný výsledok nášho vystúpenia mohol byť, že nás vyhlásia za jedného z víťazov, a my sme vystúpili iba v rámci sprievodného programu. Vtedy by sa narušil celý systém festivalu, pretože sme my boli amatéri, a to je festival profesionálnych divadiel. K tomu však neprišlo, ale dojmy boli fantastické. Vtedy som pochopil, že my nemáme súťažiť v ochotníckom rangu, ale že máme predstavenie na vývoz. Ale to nemal kto vyfinancovať. A tak niektoré iniciatívy a projekty prepadnú doslova pre finančnú biedu…”

(Ne)jestvovanie spolupráce medzi menšinovými divadlami vo Vojvodine

Spolupráca medzi (ochotníckymi) menšinovými divadlami vo Vojvodine takmer nejestvuje, tvrdí režisér a dramaturg Zvonimir Pavlović z Dramatického štúdia RKC v Novom Sade. “Na rozdiel od voľakedajších časov, kedy jedna zo základných vecí bola vzájomná výmena niektorých predstavení z festivalu Petra Riznića – Đađu v Ruskom Kerestúre a prehliadky slovenských ochotníckych predstavení, ktorá voľakedy bývala v Báčskom Petrovci, teraz spolupráca takmer neexistuje.“

On dodáva: “Keď ide o medzidivadelnú spoluprácu, moje prvé predstavenia vo vtedajšom Rusínskom národnom divadle sa hrali aj na Komornej scéne Srbského národného divadla v Novom sade, vďaka spolupráci, ktorá vtedy existovala. Táto spolupráca so SNP zanikla, pretože Ljubiša Ristić odišiel z divadla. Tak… Predsa, určitý druh spolupráce existuje, ale ona je natoľko minimalizovaná, že by som ju ani nespomínal.“

This image has an empty alt attribute; its file name is IOR_5486.jpg
Zvonimi Pavlović: „Predsa, určitý druh spolupráce existuje, ale ona je natoľko minimalizovaná, že by som ju ani nespomínal.“ / Foto: Igor Bovdiš

“Moje hodnotenie, veľmi subjektívne pravdaže, je, že je to jedna nešťastná okolnosť, ku ktorej prišlo. Z jednoduchého dôvodu, že, napríklad, u Rusínov založením profesionálneho divadla prišlo k zhasínaniu niektorých sympatických malých miest, ktoré pestovali takzvaný dramatický krúžok,” hovorí náš spolubesedník.

“Z druhej strany, pre nedostatok peňazí, základná činnosť profesionálneho divadla, aby obchádzalo konkrétne miesta s väčšinovým rusínskym obyvateľstvom, skrachovala z jednoduchého dôvodu: pretože financovateľ, – tak pokrjaina, ako lokálna samospráva, – aj dnes, úporne, drzo, možno aj úmyselne financuje iba premiéru a nie aj postprodukciu,” hovorí Zvonimir Pavlović, režisér a dramaturg v Dramatickom štúdiu novosadského RKC.

Ukrajina ako krajina, ktorá rozumie vojvodinskému rusínskemu divadelnému výrazu

Zvonimir Pavlović v roku 2001v spolupráci s Rusínskym kultúrnym centrom založil multikultúrny Festival detskej tvorby Vojvodiny Veselinka, na ktorom je scénarista a režisér. / Foto: Igor Bovdiš

Zvonimir Pavlović hovorí, že pre neho osobne rok 1993 bol veľmi zaujímavý. “Vtedy sme dostali pozvanie, aby sme vystúpili na veľkom medzinárodnom festivale Zlatý lev v ukrajinskom Ľvove. To je fantatsicky veľký festival. Moja vtedajšia neinformovanosť, aké vzácne to pozavnie je, bola ohromná,” vysvetľuje.

“Keď som pozeral predstavenia, ktoré tam účinkovali, napríklad z Kazachstánu, pochopil som, že ide o vrcholné projekty a natoľko som sa rozčaroval, že som chcel ísť domov. My sme hrali predstavenie Tango podľa Mrožeka, – vtedy som bol v Mrožekovej fáze –, takže ma ľudia nahovárali, aby sme zostanali. My sme predstavenie zahrali vynikajúce, že konečný výsledok nášho vystúpenia mohol byť, že nás vyhlásia za jedného z víťazov, a my sme vystúpili iba v rámci sprievodného programu. Vtedy by sa narušil celý systém festivalu, pretože sme my boli amatéri, a to je festival profesionálnych divadiel. K tomu však neprišlo, ale dojmy boli fantastické. Vtedy som pochopil, že my nemáme súťažiť v ochotníckom rangu, ale že máme predstavenie na vývoz. Ale to nemal kto vyfinancovať. A tak niektoré iniciatívy a projekty prepadnú doslova pre finančnú biedu…”

(Ne)jestvovanie spolupráce medzi menšinovými divadlami vo Vojvodine

Spolupráca medzi (ochotníckymi) menšinovými divadlami vo Vojvodine takmer nejestvuje, tvrdí režisér a dramaturg Zvonimir Pavlović z Dramatického štúdia RKC v Novom Sade. “Na rozdiel od voľakedajších časov, kedy jedna zo základných vecí bola vzájomná výmena niektorých predstavení z festivalu Petra Riznića – Đađu v Ruskom Kerestúre a prehliadky slovenských ochotníckych predstavení, ktorá voľakedy bývala v Báčskom Petrovci, teraz spolupráca takmer neexistuje.“

On dodáva: “Keď ide o medzidivadelnú spoluprácu, moje prvé predstavenia vo vtedajšom Rusínskom národnom divadle sa hrali aj na Komornej scéne Srbského národného divadla v Novom sade, vďaka spolupráci, ktorá vtedy existovala. Táto spolupráca so SNP zanikla, pretože Ljubiša Ristić odišiel z divadla. Tak… Predsa, určitý druh spolupráce existuje, ale ona je natoľko minimalizovaná, že by som ju ani nespomínal.“

Zvonimi Pavlović: „Predsa, určitý druh spolupráce existuje, ale ona je natoľko minimalizovaná, že by som ju ani nespomínal.“ / Foto: Igor Bovdiš

To, že je tvár spoločnosti maľovaná menšinovým ochotníckym divadlom pekná, potvrdzuje aj Zvonimir Pavlović.

“Taká tvár spoločnosti je prekrásna!,” tvrdí on a hovorí, že ikeď už na chrbte nesie 60 krížikov, on sa aj ďalej cíti byť inšpirujúcim pre divadelných tvorcov, ktorí by mu mohli byť aj vnukmi:

“Tá inširácia je v posledných rokoch založená vyložene na mojej dramaturgickej práci, pri ktorej mi je ako bývalému hercovi a teraz režisérovi úplne jasné všetko, keď zoberiem čistý papier a začnem naň písať…”


Projekt pod názvom Tvár spoločnosti maľovaná menšinovým ochotníckym divadlom, ktorý realizuje Asociácia slovenských novinárov, finančne podporilo Ministerstvo štátnej správy a lokálnej samosprávy  R. Srbsko. Názory vyjadrené v podporenom mediálnom projekte nutne nevyjadrujú názory Ministerstva, ktoré udelilo prostriedky.


Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!

Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.

[VIDEO] Divadlo VHV už sedemdesiat rokov dosvedčuje, že tento druh umenia v Petrovci predstavuje fenomén

„S poločnosť vytvára rôzne rozdelenia a tým aj delí ľudí na menšinu alebo väčšinu. Ak sa niekto zaoberá divadlom, buďto je menšinové alebo väčšinové. Ďalším rozdelením je na ochotnícke alebo profesionálne divadlo,“ rozjíma Ján Černák, predseda Divadla VHV v Báčskom Petrovci, ktoré v tomto roku oslávilo 70 rokov od založenia, keď sme sa ho opýtali, ako vyzerá tvár spoločnosti maľovaná menšinovým ochotníckym divadlom.

„Je to zaužívaná forma, nielen u nás, ale aj všade inde, s ktorou absolútne nesúhlasím, lebo si nemyslím, že v kultúre a najmä v divadle môže byť niečo menšinové. V žiadnom prípade nie,“ pokračuje v úvahe a ihneď svoje tvrdenie ilustruje. „Ak predstavenie, ktoré dávame do života hovorí po slovensky, tak je možno menšinové v tejto krajine. Ak s tým predstavením odídeme povedzme do Holandska, absolútne nebude menšinové, ale bude to predstavenie, ktoré prišlo zo Srbska.“

Ešte pred vyše 150 rokmi sa v Báčskom Petrovci hralo divadlo – po slovensky. Ján Černák zvykne hovoriť o prehnanej úlohe tradície v živote vojvodinských Slovákov, ale na divadlo v tomto kontexte sa díva ako na svojrázny fenomén.

„V tom fenoméne sa zúčastnila aj tradícia, ale predovšetkým kultúrna uvedomelosť Petrovčanov. Teda nie iba romantické predstavy dvoch prvých organizátorov divadelného života v Petrovci, Jozefa Viktora Rohoňa a Félixa Kutlíka, prispeli, či formovali tento fenomén,“ hovorí náš spolubesedník.

Ján Černák, predseda Divadla VHV v Báčskom Petrovci / Foto: Igor Bovdiš

„Medzníkom v inštitucionalizovaní divadla v Petrovci je rok 1948 (25. marca), keď vzniká Ústredné slovenské ochotnícke divadlo. Predsedom sa stáva Juraj Miškovic, tajomníkom Pavel Bartók a hlavným režisérom Michal Filip. Po odchode M. Filipa z Petrovca v USOD režíruje P. Bartók, ale aj Ivan Majera. Osobitný prínos k imidžu petrovského divadla patrí režisérovi Andrejovi Privratskému. Pri oslavách 100 rokov divadla v Petrovci (1966) sa z Ústredného slovenského ochotníckeho divadla stáva Ochotnícke divadlo VHV. Na najvyššiu divadelnú priečku Divadlo VHV privádza prvý školený režisér z radov vojvodinských Slovákov Ľuboslav Majera, “ uvádza sa na stránke Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov práve z pera Jána Černáka.

Voľakedy nie je teraz. Ani v divadle.

V oľakedajšia doba kultúre, menovite divadlu, žičila omnoho viac. No časy sa menia, menia sa aj prístupy ku kultúrnym a umeleckým činnostiam, a zvlášť podmienky vo fungovaní organizácií, ktoré napĺňajú ľudské duchovno. V minulosti Divadlo VHV bolo na tom dobre, keď ide o kádrové a priestorové kapacity. Súčasnosť však píše trochu iné príbehy.

„Podstatný je rozdiel v dobe,“ ozrejmuje súčasnú situáciu náš spolubesedník. „Najväčšie zmeny sa v Divadle VHV udiali po založení Slovenského vojvodinského divadla. Pred založením SVD sa naše divadlo staralo aj o javisko, šatne, fundus, teraz už tomu nie je tak, lebo to patrí Slovenskému vojvodinskému divadlu. Teda Divadlo VHV je zredukované na tento priestor, kde sa nachádzame. Ale ho predsa máme.“

Keď ide o ďalšie segmenty divadla, Divadlo VHV nemá, ako kedysi, ani žiadnych zamestnancov, ani žiadny pevný rozpočet. „Závisí to jednoducho odo mňa alebo teda od ľudí, ktorí viedli toto divadlo po vzniku SVD. Teda koľko ste vy schopní nájsť peniaze z rôznych projektov, inštitúcií, rôznych zdrojov. Koľko ich získate, toľko bude divadlo fungovať.“

Zvyknem hovoriť, že toto je potulné divadlo. Ani profesionálne, ani ochotnícke. Snaží sa byť s dobou, a buď sa vynachádzame, alebo nie.

„Voľakedy ich tu bolo aj 50 ľudí, a teraz sa to zredukovalo na 30 aktívnych. Ale dokonca je aj to, na túto dobu, veľmi veľa.“ (Ján Černák) / Foto: Igor Bovdiš

Černák pripomína, že toto divadlo je teraz občianske združenie. „Zvyknem hovoriť, že toto je potulné divadlo. Ani profesionálne, ani ochotnícke. Snaží sa byť s dobou, a buď sa vynachádzame, alebo nie. Technická skupina je dosť dobrá, ale je taká staršia. Keď ide o javiskových majstrov, sú to už starší ľudia, ale keď ide o moderné technológie, mladí ľudia sa zapájajú a tam sa nám dobre darí. Herecká stránka je niečo úplne iné. Ona sa vždy menila a mení. Jedni prichádzajú, druhí odchádzajú. Generácie sa menia. Ale to je už úplne iná rozprávka o tom, kde sú všetci tí ľudia, ktorí donedávna boli v divadle, keď ich bolo strašne veľa. Voľakedy ich tu bolo aj 50 ľudí, a teraz sa to zredukovalo na 30 aktívnych. Ale dokonca je aj to, na túto dobu, veľmi veľa.

Do rozhovoru sa zapája aj Hana Tanciková, herečka, ktorá za sebou má už aj režisérsku skúsenosť.

„Voľakedy tu bolo oveľa viac ľudí. Práve v počte ľudí sa vidí ten drastický rozdiel medzi minulosťou a súčasnosťou. Veľa ľudí sa odtiaľto odsťahovalo, a tým pádom sa zmenšil počet ľudí aj na javisku, aj v hľadisku,“ hovorí Hana, ktorá je doslova divadelným dieťaťom. „Rozdiel v intenzite radosti, keď prídeš do Divadla VHV, voľakedy a dnes, neexistuje. Ak sem prídeš, to jednoducho musíš chcieť a milovať. Ale aj napriek tomu, že je tu oveľa menej ľudí, záujem o divadlo je.“

„Ale aj napriek tomu, že je tu oveľa menej ľudí, záujem o divadlo je.“ (Hana Tanciková) / Foto: Igor Bovdiš

Divadlo VHV sleduje divadelné trendy a posúva sa dopredu. Hovoria to obaja naši spolubesedníci.

„Samým tým, že prichádzajú mladí ľudia, ľudia zo zahraničia, vracajú sa alebo pôsobia ľudia, ktorí študovali alebo študujú na Slovensku a tvoria tu (aj tam), prinášajú inovácie a experimenty do divadla, ako napríklad Peťo Serge Butko, ale aj klasika má svoje miesto. A práve tým, že sa menia ľudia, mení sa aj samotné divadlo. To by bolo strašné keby sa nemenilo,“ tvrdí Hana Tanciková.

Ale čo predchádzalo súčasnosti, čo zostalo vo vienku minulých divadelných časov, z ktorého iste súčasní petrovskí divadelní tvorcovia čerpajú energiu.

„Keď ide o najúspešnejšie  voľakedajšie predstavenia, treba si uvedomiť, že vo vtedajšej dobe išlo o prehliadky, na ktorých sa dostávali ceny, buď to na pokrajinskej, republikovej alebo vtedajšej zväzovej úrovni v Trebinji. My sme boli pravidelní účastníci na týchto prehliadkach, ale napríklad v Trebinji sme neboli na každej prehliadke, ale iba s tromi alebo štyrmi predstaveniami (napríklad s predstavením Dom Bernardy Alby, ktoré režíroval Andrej Privratský),“ približuje zašlé časy Ján Černák a dodáva:

„Treba spomenúť aj to, že predstaveniami Ľuboslava Majeru sme najčastejšie boli v Pančeve na Festivale malých a experimentálnych scén, keďže práve Ľubo je protagonista alebo zakladateľ malých scén, ktoré Divadlo VHV uviedlo do života na týchto priestoroch. Účinkovali sme na BITEF-e, na festivale Malo Sterijino pozorje. Voľakedy sme účinkovali aj na profesionálnych festivaloch, napríklad v Kikinde. Najväčší počet repríz a najväčšie úspechy získala Mariutka režiséra Ľuboslava Majeru. Aj iné, pravdaže, boli na čelných pozíciach v štáte, ale nikdy z krajiny von neodišli.“

„Sme prvý zahraničný súbor, ktorý účinkoval na Scénickej žatve v Martine na Slovensku. Ale na Slovensku sme vždy vystupovali pohostinne, nikdy v súťažnej kategórii.“ (Ján Černák) / Foto: Igor Bovdiš

Teda v minulosti tvorcovia z Divadla VHV hosťovali iba v rámcoch bývalej Juhoslávie, alebo potom malej Juhoslávie, ale aj na Slovensku, či v susedných krajinách.

„Keď ide o vystúpenia v susedných krajinách alebo na Slovensku, nie, že to nie je závažná vec, ale…“ vysvetľuje Černák. „Sme prvý zahraničný súbor, ktorý účinkoval na Scénickej žatve v Martine na Slovensku. Ale, viete, na Slovensku sme vždy vystupovali pohostinne, nikdy v súťažnej kategórii.“

V poslednej dobe Divadlo VHV vystupuje z lokálnych, srbských, či európskych rámcov. Vylieta do sveta.

„Treba, samozrejme, spomenúť predstavenia Petra Serge Butku, slovenského režiséra z Česka,“ pripomína Butku predseda Divadla VHV, hoci sa už aj Hana Tanciková okrajovo dotkla tohto mena. „Teda predstavenie Birds in the house, keď už nedokázalo pochodiť u nás, v lokálnom prostedí, tak dokázalo pochodiť vo svete. Dostalo sa do zámoria. Vlani bolo na turné v Argentíne, a teraz sa nachádza na dlhšom zájazde v Brazílii. Ak by to niekto chcel reálne zvážiť, tak by Divadlo VHV naozaj bolo zapísané zlatými písmenami do dejín slovenského divadla vo Vojvodine, alebo aj celého Srbska.

„Ak by to niekto chcel reálne zvážiť, tak by Divadlo VHV naozaj bolo zapísané zlatými písmenami do dejín slovenského divadla vo Vojvodine, alebo aj celého Srbska.“ (Ján Černák) / Foto: Igor Bovdiš

Čo je (ochotnícke) Divadlo (VHV) – nám?

H ana Tanciková jednoducho odpovedá na otázku v medzititulku:

„V dnešnom materiálnom svete, keď sa všetko hľadí cez peniaze, keď sa všetko robí pre to, aby sa zarobilo, Divadlo VHV znamená radosť z toho, že robíš niečo, pretože to chceš. A nie kvôli tomu, aby si mal nejaký zisk. Ochotníctvo také vždy bolo: Robím to, pretože mi to robí radosť a pretože sú tam ľudia, ktorí to majú radi tiež. Inak sa to nedá povedať,“ hovorí Hana a uzaviera:

„Mali by sme sa sústrediť na to, aby sme robili veci z lásky, a nie z pachtenia po zisku. Bez takýchto združení a organizácií sa tu neudržíme, pretože to je strava pre našu dušu.“


Projekt pod názvom Tvár spoločnosti maľovaná menšinovým ochotníckym divadlom, ktorý realizuje Asociácia slovenských novinárov, finančne podporilo Ministerstvo štátnej správy a lokálnej samosprávy  R. Srbsko. Názory vyjadrené v podporenom mediálnom projekte nutne nevyjadrujú názory Ministerstva, ktoré udelilo prostriedky.


Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!

Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.