Nekaždodenný človek

Chýba tu divadelná kritika, mieni režisérka Marína Dýrová [PODKAST]

Divadlo je zrkadlom doby, zrkadlom, do ktorého by sme sa občas všetci mali pozrieť a zamyslieť sa nad sebou, hovorí Marína Dýrová, režisérka z Báčskeho Petrovca, ktorá pôsobí v petrovskom Divadle VHV, ale aj na Slovensku. V najnovšom vydaní podkastu Storyteller, malom veľkom rozhovore, ktorý stimuluje myslieť vlastnou hlavou, s Marínou Dýrovou hovorím o divadelných a filmových témach, ale dotkli sme sa kultúrnej politiky vojvodinských Slovákov a nedávnych volieb v Srbsku.

Marína prázdninovala v rodnom Petrovci, a najviac času trávila spolu s kamarátmi a divadelnými, resp. audio-vizuálnymi kolegami na tvorbe filmového scenára, ale na plánovaní novej divadelnej premiéri.

Marína Dýrová zvlášť inklinuje k srbskému divadlu, autorom, hercom a generálne divadelnému výrazu.

“Pochopila som to, keď som odišla na Slovensko, a vlastne už tam žijem šesť rokov a ešte stále môžem povedať, že áno, bližšie mám k srbskému divadlu. Možno je to tou nejakou zvláštnou prirodzenosťou, ktorú Srbi ako herci nosia v sebe a na javisku,” hovorí Marína v podkaste Storyteller a dodáva:

“Možno je to aj tým, že si nedávajú servítku pred ústa, tak režiséri, ako aj herci a všetci divadelníci. Už, keď sme spomínali film, tak aj srbská kinematografia je vynikajúca. Vlastne na Slovensku mi prekáža, že keď sa predloží nejaký srbský text do slovenčiny, buďto hra dráma alebo román, naozaj tratí na hodnote. Aspoň my, ktorí poznáme tú srbčinu a ktorí ju sledujeme, poznáme tie filmy a tie predstavenia, tak vieme, že to naozaj tratí na hodnote. Asi kvôli tomu mi Srbi vždy boli blízki: že si naozaj tú servítku pred ústa nekladú a vždy mali slobodu prejavu, ktorú si zachovali podľa mňa dodnes.

Keď ide o to slovenské divadlo vo Vojvodine, akí sme my divadelníci? Hráme v rukavičkách a dávame si servítku pred ústa?

“Niekedy áno, aj dbáme. Možno je to aj tým, že akože rozprávame po slovensky, ale nerozprávame po slovensky, čiže hovoríme – nehovoríme. Je to vlastne také, že áno, máme aj my takú náturu, ale v tomto našom prostredí už pomaly, že vieme, čo sa nesmie hovoriť a vieme, čo sa nesmie spievať,” mieni režisérka Dýrová a uzaviera:

“Pomaly sa vraciame do tej doby, že sa nebojíme povedať, ale skôr si povieme, že prečo by sme mali to povedať.”

Keď sa rozprávame o slovenskom divadelníctve vo Vojvodine, kde sme ako divadlo ochotnícke a kde ako profesionálne?

“Keď vznikalo profesionálne divadlo v Báčskom Petrovci Petre, myslím si, že vznikalo preto, lebo Divadlo VHV bolo na vysokej úrovni čiže Ľuboslav Majera naozaj dostal Divadlo VHV na takú vysokú úroveň, že nemohli, ale chceli súťažiť už aj s inými predstaveniami. Stala sa taká vec, že zostalo aj ochotnícke divadlo a tu je aj profesionálne. Ja by som to pomenovala tak, že profesionálne divadlo v Báčskom Petrovci má formu, ale nemá obsah. Čo sa týka ochotníckeho divadla v Petrovci, viem, že teraz akože budem obhajovať seba a svojich, ale myslím si, že prácu, ktorú robíme, sa nedá porovnať s prácou, ktorú oni robia, len z toho hľadiska, že naozaj sa snažíme ísť do sveta ako každé divadlo na tejto planéte. Snažíme sa osloviť celý svet, nie iba týchto divákov, nerobíme iba pre našich ľudí, ikeď robíme aj pre nich, ale snažíme sa naozaj ísť do sveta. Snažíme sa, aby toto divadlo bolo povšimnuté aj vo svete, ako napríklad v Brazílii.”

Ako vidíš kultúrnu politiku Slovákov vo Vojvodine? Čiže tá kultúrna politika bola pred takými desiatimi rokmi rozvojová, a teraz sa mi zdá, že sme nejako folklórni a patriarchálni,

“Áno, folklórni a patriarchálni. Zhrnula by som to do jedného slova: konzervativizmus. Myslím si, že sú Petrovčania veľmi konzervatívni. S konzervativizmom prirodzene ide aj odsudzovanie toho druhého. Myslím si, že ľudia na tomto území strašne dávno nepozerali do zrkadla, nehovoriac o tom, že sa zamysleli nad tým. Možno sa niektorí aj pozerajú do zrkadla, ale nezamýšľajú sa nad tým, čo vidia. Ja by som aj povedala alebo odporučila mladým ľuďom, ktorí tu žijú, že proste choďte voliť! Choďte voliť, pretože ide o vašu budúcnosť. Ide o našu budúcnosť a proste nejaká tretina alebo štvrtina z nás nezvládnu sami. Myslím si, že by sme sa akože mali dať dokopy mladí ľudia a porozmýšľať nad tým, či naozaj chceme odtiaľto odísť alebo čakať, že niekto iný pre nás zmení veci a potom sa sem vrátime.

Osobne som sa nikdy veľmi nevenovala Národnostnej rade Slováko ako takej, ale iba z toho dôvodu že ako napríklad obyčajný občan vyspelej krajiny by podľa mňa nemal poznať vôbec mená ministrov a mal by poznať meno prezidenta, premiéra. Myslím si, že by to malo stačiť, tak som z toho dôvodu ani neriešila Národnostnú radu. Samozrejme, to sa zmenilo posledných pár rokov pretože aj tu začínajú byť problémy. Skôr ako problémy, tu začína byť problém mlčanlivosti z ich strany, ako si potajomky riešia nejaké svoje kšefty pre svoje dobro a tak ďalej.

Čo sa týka týždenníka Hlasu ľudu, prestali sme ho doma odoberať, lebo nemá zmysel. Myslím si, že lepšie články prečítame na Facebooku, v statusoch. Dnes som si, napríklad, asi troch, štyroch mesiacoch v Hlase ľudu prečítala, čo písal Miroslav Benka. Nazvime to v úvodzovkách recenziu o premiére v Slovenskom vojvodinskom divadle a myslím si, že konštruktívna kritika zmenila svoj zmysel alebo sme jej zmenili zmysel. Mňa ako čitateľa nejakého článku vôbec nezaujíma, čo si ten novinár alebo daná osobnosť, ktorá to píše, myslí. Ak jeho názor vychádza z hejtu, nejakej nenávisti alebo ak je strašne veľmi očarený a píše “strašne bolo super”. To mňa ako čitateľa nezaujíma. Mňa naozaj zaujíma konštruktívna kritika, ktorá v pravom slova zmysle má byť proste to: čo sme tam videli, čo tam bolo a ak sme už divadelný kritik alebo režisér, herec a niekto kto má naozaj veľkú skúsenosť v divadle, videl veľa predstavení, je potenciálny človek, ktorý to môže komentovať, tak áno, v tom prípade, ten človek sa môže vyjadriť aj z hľadiska divadelného a kritizovať a vlastne povedať, čo si myslí o tom predstavení. Táto kritika bola prosteneprípustná, bola falošná. Písalo sa v nej, že SVD nemalo práva na text, čo bol obrovský klam. Oni mali práva na to a to sa píše aj v ich bilténe.”

Všetky podkasty si vypočujte v rubrike PODKAST STORYTELLER.

Vlastne konštruktívna kritika by nás mala posunúť dopredu, aby sme niečo, čo možno sme urobili trošku menej kvalitne, nabudúce vylepšili.

“Presne tak. Alebo diváka pozvať na druhú premiéru, že áno, choďte sa presvedčiť, možno budete mať iný názor ako ja. To, čo nám chýba je divadelná kritika. Naozaj nám chýba divadelný kritik, chýbajú nám recenzie na predstavenia, pretože za posledné roky sa tu hrali predstavenia a ja rozumiem, že vy novinári nemôžete toto písať, pretože váš okruh je naozaj široký a nemôžete sa venovať iba tomuto. Môžete dať iba užitočné informácie, ale kritiku si naozaj zaslúži každé predstavenie, ktoré bolo spravené. Mal by sa už konečne objaviť človek alebo nejaké noviny, ktoré budú písať divadelné recenzie, aby sme nezabudli, že existujú aj zlé predstavenia. A tým pádom aj oceniť a dať váhu tomu predstaveniu, ktoré je dobré.”

Celý rozhovor si vypočujte TU.


Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.

About the author

Avatar

Vladimíra Dorčová Valtnerová

Milujem život, novinárstvo a digitálnu dobu. Preto som sa stala transmediálnou rozprávačkou. Pred tým som v období 2013 - 2017 zastávala funkciu zodpovednej redaktorky týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Od januára 2009 do februára 2013 som bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 som pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 som bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 som pôsobila členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Som laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002, Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, Ceny Jána Makana st. za rok 2016, ktoré udeľuje Asociácia slovenských novinárov a Výročnej ceny NDNV za informovanie v médiách národnostných menšín a za interkultúrnosť v médiách za rok 2017. V súčasnosti spolupracujem s časopisom Nový život ako členka redakcie, s organizáciami, akými sú Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, kde som aj členkou, Novosadskou novinárskou školou, časopisom Politikon a i. S rodinou žijem, tvorím a zo života sa teším v Maglići.

Add Comment

Click here to post a comment

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Reklama

Informacije o COVID-19 u opštini Bački Petrovac

koronavirus

E-KNIHA ZADARMO!

PODKAST

PARTNERI

Newsletter Storyteller





Instagram