Tento príbeh je koncipovaný ako cesta. Pre plný zážitok z príbehu odporúčame čítať ho na mobilnom telefóne.
Tento príbeh vznikol čiastočne aj vďaka podpore občanov a občianok, ktorí svojimi darmi v kampani „Zosilni príbeh” podporili prípravu tohto príbehu. Ďakujeme, že veríte v našu prácu!
Dom Jovany Marković bol odjakživa plný hudby.
Rokenrol, blues a reggae sa miešali s dunajskou košavou.
Preberanie sa otcovými gramofónovými platňami spôsobilo, že aj samotná Jovana sa stala zberateľkou.
Začala pred piatimi rokmi a dnes má vo svojom archíve viac ako 400 albumov hudby, ktorá zanechala stopu v dejinách rokenrolu.
Virtuozita Briana Maya z legendárnej skupiny Queen inšpirovala Jovanu, aby aj ona skúsila na gitare vytvárať spektákel.
Vtedy mala 13 rokov.
Gitarijáda vo Veľkom Gradišti inšpirovala ju aj jej kamarátov, aby založili skupinu Corner.
V menších mestách ako Belehrad, Nový Sad či Niš je výzvou nájsť miesto na skúšky.
Hudobníci sú v nich odkázaní na improvizáciu.
Štúdiom sa tak stala jedáleň bubeníka – a zostalo to tak dodnes.
Problém so susedmi podľa Jovany nemali.
Bolo to vidieť aj vtedy, keď prvýkrát vyšli na pódium, na Veľkogradištanskej gitarijáde v roku 2023, keď ako najmladšia skupina hrali v revuálnej časti programu.
Mali obrovskú trému.
Jovana si spomína, ako sa vtedy vzdala sóla, pretože ho pre trému zabudla.
Od toho momentu majú za sebou veľa koncertov a Jovana sa na pódiu cíti čoraz silnejšie.
„Inak nemám veľa sebavedomia, ale keď vyjdem na pódium, nejako sa uvoľním a príde to samo od seba,” hovorí Jovana.
Nie všetci však majú pochopenie pre iný vkus.
Jovana sa pre svoju vášeň k distorzii stretla aj s predsudkami.
Počula, že niektorí ľudia ju nazývali sektou.
„Išla som po ulici a bola som oblečená v čiernom. Niekto na mňa začal štekať. Bolo to veľmi nepríjemné,” spomína.
Dobre hrá na dievča
Darja Cvetković dlho nemala pocit, že niekam patrí.
V tínedžerskom období, keď človek hľadá identitu, hudobný vkus znamená všetko.
Tínedžeri si vyberajú, že svoje záujmy budú zdieľať s ľuďmi, ktorí počúvajú podobné žánre.
Čím väčšie mesto, tým presnejšie sú žánrové delenia medzi ľuďmi.
Kým v Belehrade chodia metalisti na iné miesta ako pankáči, v malých mestách, ako je Paraćin, odkiaľ Darja pochádza, existuje pre stretávanie hlasných ľudí iba jedno miesto – mestský park.
V tomto agregáte chutí bola Darja niekde medzi.
Playlist si neobmedzovala iba na veci, ktoré sú pravý thrash metal alebo ľudová hudba.
Určite teda nepatrila medzi „fensy” ľudí, ale úplne nezapadala ani medzi metalistov.
Red Hot Chili Peppers, Paramore a Nightwish sa nezmestili do škatuľky.
Skončila základnú hudobnú školu v odbore klavír, no vždy túžila naučiť sa hrať na gitare.
„Naučím ťa, keď sa naučíš základy hudby,” spomína Darja na otcove slová.
Ich pedagogická spolupráca sa však rýchlo skončila. Tie hodiny sa niekedy končili frustráciou, pretože rozdiel v skúsenostiach bol veľký.
UČENIE BEZ SKRATKY
Darja sa potom rozhodla naučiť sa hrať na gitare sama.
Kým jej ruky majstrovsky prechádzajú po pražcoch a strunách, Darja stále máva trému.
Všetko sa zmení, keď vyjde na pódium a zosilní distorziu.
„Rada hrám naživo, rada prežívam hudbu a delím sa o tú energiu so svetom. Viem, že som dobrá,” hovorí Darja, ktorá má v svalovej pamäti sóla progresívneho metalu.
Pódium jej dáva sebavedomie, ktoré sa potom prenáša aj do iných oblastí jej života.
„Keď niečo nedokážem, spomeniem si, ako na pódiu dokážem,” delí sa Darja o svoje myšlienky.
„Klavír milujem, ale s gitarou sa cítim ako doma,” hovorí Darja.
Klavírom sa podľa nej dá nahradiť celý orchester.
Gitara je tímový hráč.
Preto momentálne hľadá skupinu, s ktorou by mohla hrať.
Na konci strednej školy hrala v cover kapele.
Vystúpenia mali takmer každý víkend.
Všetko sa skončilo, keď nastúpila na fakultu.
„Bola som veľká bifľoška. Zanedbala som nástroj. Štúdium som zobrala príliš vážne. Mohla som aj trochu žiť,” vracia sa Darja do minulosti.
Teraz je na doktorandskom štúdiu fyziky.
Skúma štatistickú fyziku biologických a socio-ekonomických komplexných systémov a teóriu komplexných sietí.
Sociálne fenomény pozoruje cez prizmu matematiky a fyziky.
Skúma, ako predpovedá umelá inteligencia.
„Niekto navrhol a vyrobil kocky, ja ich iba skladám do modelov,” opisuje Darja svoju prácu vo vede.
S jednou farmaceutkou vyvinula model predpovedania rozpustnosti molekúl, ktorý by mohol výrazne urýchliť a zlacniť vývoj nových liekov.
Pri písaní doktorandskej práce aj pri hraní na gitare je jej prekážkou perfekcionizmus.
„Hrať presne nie je v hudbe to najdôležitejšie,” uvedomuje si Darja.
Vyrastala v zdravom prostredí, a preto sa nestretávala s odsudzovaním pre vybočenie z rodových rolí.
Napriek tomu počula komentáre typu „dobre hrá na dievča”.
Aj preto sa z trucu snaží byť ešte lepšia.
„Ľudia si vo všeobecnosti budú myslieť, že nie som dosť dobrá len preto, že som žena. Alebo ma podcenia, alebo mi pripíšu zásluhy iba preto, že som ženská. Je to ponižujúce,” myslí si Darja.
Darjin príbeh nie je osamotený.
V Kovačici, v skupine Bunker House, si iné dievčatá budujú svoj priestor na scéne iným spôsobom: kým Sara bubnami vedie rytmus, Hanin hlas dáva zvuku, ktorý spolu vytvárajú, farbu a silu.
Skupina ako rodina
Keď bola Jana Ćosić malá, vzhliadala k synovi najlepšej kamarátky svojej mamy, ktorý hral v kapele.
Rozhodla sa vybrať si hudbu ako svoje životné povolanie, keď prvýkrát išla na jeho koncert.
Zakladateľ Guitar Art Festivalu Boško Radojković organizoval tvorivú gitarovú dielňu vo Vršci, Janinom rodnom meste.
Vtedy bolo jej rozhodnutie spečatené.
Skončila základnú aj strednú hudobnú školu vo Vršci, Belehrade a Kragujevci.
Teraz študuje gitaru na Akadémii umení v Novom Sade.
Cez deň brnká na nylonové struny, v noci „leje” po tých kovových.
Skúšky svojej skupiny Aurum prežíva ako stretnutie s rodinou.
Na koncertoch sa podľa nej spájajú na inej úrovni.
„Milujem ich všetkých, akoby boli moji najbližší, a som nekonečne vďačná, že mám takých priateľov a takú rodinu, popri tom, že sú aj moji kolegovia,” hovorí Jana o členoch Aurumu.
Preto radšej hrá v uvoľnenejších situáciách než na veľkých festivaloch.
„Mám rada koncerty, kde zisk vôbec nie je dôležitý, ale dôležité je baviť sa s publikom,” hovorí.
Zo spomienok vyťahuje vystúpenie svojej skupiny na Wind Rock festivale vo Vršci.
Pravidlo bolo, že môžu zahrať iba tri piesne.
Aurum sa rozhodol zahrať päť.
„Budeme hrať dvakrát rýchlejšie, ale zahráme to, čo sme si naplánovali,” znela dohoda.
Ani vyhrážky, že im vypnú elektrinu a zoberú káble, nepomohli, aby po tretej piesni nastalo ticho.
Jana si na prvé vystúpenie svojej skupiny spomína rada.
Vo voľnom čase sa venuje modelingu.
Rada sa vyjadruje aj cez módu ako aplikované umenie.
S mizogýniou sa nestretla, pretože sa tomu venuje len krátko.
V metale však podľa nej kritické komentáre na adresu žien vždy budú.
Preto chce svojou prácou motivovať viac žien, aby hrali tvrdšie žánre, a oslobodiť ich od strachu zo spoločenského odsúdenia.
„Na konci dňa sme si všetci rovní,” uzatvára.
O tom, ako sa tento priestor dobýja zvukom, a nielen slovami, si vypočujte v audio príbehu v srbčine.
„Predpokladali, že som iba fanúšička”
Branislava Kolarov rozpaľovala atmosféru na párty ako DJ Noxia.
Pracovala ako hudobná novinárka a rozhlasová reportérka.
Bola v PR tíme festivalu EXIT.
Medzitým si uvedomila, že sa chce viac venovať umelcom cez manažment.
Najprv spolupracovala s novosadskou skupinou Echo Spiritus, a potom niekoľko rokov s ich spoluobčanmi, skupinou Kruz Roudi.
Táto práca v sebe spájala manažérku, booking agentku, tour manažérku, producentku videoklipov aj vzťahy s verejnosťou.
Vymýšľala vystúpenie skupiny Kruz Roudi na Pesmi za Evroviziju, s ktorým sa dostali až do finále.
„Nie som si istá, či si aj samotné kapely, s ktorými som spolupracovala, uvedomujú celý rozsah práce, ktorá sa diala v pozadí,” hovorí Branislava so smiechom.
A nech svoje schopnosti ukazovala akokoľvek, v teréne sa stávalo, že ľudia automaticky predpokladali, že Branislava je iba fanúšička kapely, a nie osoba, ktorá vedie logistiku a komunikáciu.
„Preto som mala často pocit, že musím byť hlasnejšia, rozhodnejšia a dodatočne dokazovať svoju kompetentnosť,” hovorí.
Spomína si na jeden moment v backstagei, kde starší hudobník prišiel ku kapele a pozdravil sa so všetkými okrem Branislavy, ktorá bola v tej chvíli jedinou ženou v zákulisí.
Všíma si, že pokiaľ ide o ženy v hudbe, existujú dva extrémy.
Na jednej strane mnohé hudobníčky cítia, že sa musia dokazovať viac než ich mužskí kolegovia.
Na druhej strane sú ženy na scéne, najmä alternatívnej, často prezentované ako rarita, takže sa ich rod zdôrazňuje viac než ich práca.
„Na domácej a regionálnej scéne máme výbornú novú generáciu umelkýň, ktorých hudba si zaslúži byť počúvaná a hodnotená predovšetkým cez kvalitu, nie cez rodové nálepky,” uzatvára Branislava.
INÝ POHĽAD NA TENTO PRÍBEH ZÍSKATE V BEZPLATNOM NEWSLETTERI STORYTELLERA po srbsky. PRIHLÁSTE SA UŽ TERAZ NA NÁŠ MAILING LIST:
Tento článok bol preložený s pomocou umelej inteligencie a redakčne upravený. Ak si všimnete gramatické alebo vecné chyby, napíšte redakcii na adresu [email protected].
