SLEDUJTE STORYTELLER NA GOOGLE

Keď sa Slovákom vo Vojvodine odkazuje, aby sa „vrátili, odkiaľ prišli”, obyčajne sa predpokladá, že sa vie, kto je tu domáci a kto hosť. Dejiny však nefungujú tak jednoducho. Slováci sa na územie dnešnej Vojvodiny osídľovali v 18. storočí, v rámci vtedajšej habsburskej monarchie. Neprekračovali hranice Srbska, ani neprichádzali do štátu, ktorý by vtedy na tomto území existoval pod dnešným názvom. Pohybovali sa v rámci jedného štátu, zo severných stolíc Uhorska smerom k jeho južnejším, spustnutým a slabo osídleným oblastiam.

Veta „vráťte sa, odkiaľ ste prišli” nie je zriedkavosťou v komentároch a vyjadreniach, najmä vtedy, keď sa vo verejnosti spomenú menšinové práva, slovenský jazyk, kultúra alebo postavenie Slovákov vo Vojvodine.

Pre Gabrielu Gubovú Červený, učiteľku dejepisu, ktorá doktorovala na tému Slovákov v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov v rokoch 1918 – 1929, sa problém začína práve tým, že dejiny Slovákov vo Vojvodine sa často zjednodušujú, nesprávne interpretujú alebo používajú bez dostatočného poznania.

„Dejiny Slovákov na území dnešnej Vojvodiny sú veľmi komplexné, zaujímavé a hlavne neadekvátne tlmočené či zneužívané,” hovorí.

Prvým a najdôležitejším momentom je podľa nej samotné sťahovanie a osídľovanie. Slováci sa sťahovali v rámci vlastného štátu, zo severných stolíc Uhorska k južnejším. Neutekali z jedného štátu do druhého pre vojny alebo prenasledovanie, ale sťahovali sa preto, lebo hľadali pokojnejší a hospodársky bezpečnejší život, vysvetľuje Gubová Červeny.

To je kľúčový bod, ktorý súčasný diskurz o „prišelcoch” najčastejšie preskakuje. Keď sa Slováci počas 18. storočia osídľovali na územiach dnešnej Vojvodiny, tento priestor nebol Srbskom v dnešnom zmysle slova. Bol súčasťou habsburskej monarchie, respektíve Uhorska, a neskôr Rakúsko-Uhorska. Práve preto je podľa Samuela Koruniaka, lektora slovenského jazyka a kultúry na Inštitúte slavistiky Univerzity v Kolíne, historicky nesprávne hovoriť, že Slováci „prišli do Srbska”.

Presnejšie by podľa neho bolo povedať, že išlo o územie dnešnej Vojvodiny, dnešného severného Srbska, respektíve o južné časti vtedajšej habsburskej alebo uhorskej krajiny. V slovenskej historiografii sa pre tento priestor používa pojem Dolná zem, ktorý však nie je pre srbskú a juhoslovanskú historiografiu až taký známy.

Neboli „hosťami”, ale ľuďmi, ktorí budovali priestor, v ktorom zostali

Osídľovanie Slovákov na juh vtedajšej monarchie nebolo živelnou migráciou v súčasnom zmysle slova. Bolo súčasťou širších migračných, hospodárskych, konfesionálnych a spoločensko-politických pohybov po osmanskom období, keď boli časti dnešnej Vojvodiny spustnuté, slabo osídlené a hospodársky zanedbané.

„Osídľovanie vykonával úmyselne štát, čiže habsburskí panovníci a šľachta. Potrebovali zaľudniť tieto neobývané a pusté priestory a naplno využiť potenciál úrodnej pôdy pre vlastné a pre potreby štátu,” vysvetľuje Gabriela Gubová Červený.

Samuel Koruniak pripomína aj to, že dnešná Vojvodina bola koncom 17., počas 18. a sčasti aj 19. storočia priestorom veľkých migračných pohybov. Tieto pohyby sa netýkali iba Slovákov. Pohybovali sa rozličné národy a konfesionálne skupiny a podobné procesy zasiahli aj priestory dnešného Maďarska, Slavónska, Rumunska a Banátu.

„Vojvodina v tom čase bola po storočí a pol prítomnosti Osmanov viac-menej vyľudnená a niektoré etniká, medzi nimi aj Slováci, sa posúvali/migrovali v rámci jedného kráľovstva/monarchie, do ktorého patrilo aj územie dnešnej Vojvodiny, ktoré potom kolonizovali,” vysvetľuje Koruniak.

V tomto zmysle Slováci neboli iba prisťahovalcami, ktorí prišli na už sformovaný priestor. Boli aj jeho skutočnými spolutvorcami.

„Najprv si musíme uvedomiť, že prichádzali na územie, ktoré museli kultivovať, čiže prispôsobovať tomu, aby si mohli vytvoriť prajné podmienky pre život. Majú tzv. ekonomicko-hospodársku zásluhu na tom, keďže sa snažili úrodný priestor prispôsobiť pre neskoršie generácie, čiže vytvárali akoby futuristickú predstavu o tom, že tu nejakú dobu zostanú. Čo sa im nakoniec podarilo,” hovorí Koruniak.

Historička Gabriela Gubová Červený to formuluje ešte priamejšie.

Ich prínos podľa nej nebol iba poľnohospodársky. Bol aj cirkevný, školský, kultúrny a lokálno-komunitný.

„Slováci si vybudovali svoje hospodárske zázemie. Na tom potom postavili svoj cirkevný, školský, kultúrny život. Všetko navzájom súvisí a prelína sa. Ani bez jednej tejto zložky by sme nepretrvali. Každá má svoje opodstatnenie a význam,” vysvetľuje učiteľka dejepisu.

„Vráťte sa” vymazáva tri storočia života

Keď sa dnes hovorí, že Slováci sú „hostia” alebo „prišelci”, nevymazáva sa tým iba ich minulosť, ale aj skutočnosť, že dejiny Vojvodiny sú samy osebe dejinami migrácií, stretnutí, miešania jazykov, vier a kultúr. Aleksandra Đurić Milovanović, antropologička a vedecká poradkyňa Balkanologického ústavu SANU, sa domnieva, že komentáre typu „vráťte sa, odkiaľ ste prišli” nie sú iba prejavom netrpezlivosti voči jednej komunite, ale hovoria o tom, ako spoločnosť rozumie, alebo nerozumie, príslušnosti.

„Vzniká dojem, že v takýchto vyjadreniach existuje predpoklad, že spoločnosť sa delí na ‘pravých’ a ‘menej pravých’ členov, bez ohľadu na to, ako dlho príslušníci jednej komunity žijú na jednom priestore,” hovorí.

Takéto odkazy sa dnes v Európe najčastejšie spájajú s migrantmi a utečencami. Osobitne zaujímavé však podľa Đurić Milovanović je, keď sa tá istá logika aplikuje na komunity, ktoré na tom istom priestore žijú celé stáročia.

„Keď niekomu poviete ‘vráť sa, odkiaľ si prišiel’, prehliadate skutočnosť, že Slováci, Maďari, Rumuni, Rusíni a iné komunity sú po generácie súčasťou spoločenského, kultúrneho a hospodárskeho života Srbska. Preto takéto komentáre viac hovoria o tom, ako rozumieme príslušnosti, než o samotných menšinách,” zdôrazňuje.

Príslušnosť sa v týchto komentároch nemeria spoločným životom, prínosom, občianstvom alebo generáciami života na tom istom priestore, ale pôvodom. „Ukazujú, že príslušnosť ku komunite sa niekedy ešte stále viaže na pôvod a menej na spoločný život, občianstvo a prínos spoločnosti,” hovorí antropologička.

V prípade Vojvodiny je táto logika osobitne paradoxná, pretože Vojvodina nie je priestorom, do ktorého rozmanitosť prišla zvonka. Ona je historicky jedným zo základov tohto priestoru.

„Takéto odkazy sa objavujú práve na priestore, ktorého dejiny formovali migrácie, stretnutia a spoločný život rozličných komunít. Vojvodina je stáročia priestorom rozmanitosti a práve táto rozmanitosť je jednou z jej najdôležitejších identitných charakteristík,” vysvetľuje Aleksandra Đurić Milovanović.

Čo sa stalo v roku 1918 a prečo je to dôležité dnes

Jedným z historických momentov, na ktoré sa často zabúda, je úloha Slovákov v politických procesoch roku 1918, keď sa po rozpade Rakúsko-Uhorska rozhodovalo o budúcnosti Banátu, Báčky a Barane

Gabriela Gubová Červený pripomína, že Slováci sa 25. novembra 1918 zúčastnili na rozhodovaní o pripojení Vojvodiny ku Kráľovstvu Srbska. Pre ňu je táto skutočnosť dôležitá, pretože ukazuje, že Slováci neboli pasívnymi pozorovateľmi dejín, ale politickými aktérmi.

„Slováci v Rakúsko-Uhorsku bojovali proti násilnej maďarizácii, vlastne o zachovanie svojho národa. Prvá svetová vojna a jej koniec pre Slovákov znamenali vyslobodenie z týchto problémov. Rakúsko-Uhorsko v tej dobe nazývali aj žalárom národov, tak môžeme povedať, že koniec vojny priniesol pre Slovákov dlho očakávané vyslobodenie z maďarského väzenia,” hovorí.

V novej politickej ponuke sa podľa nej nachádzal „bratský slovanský štát”. Slovaci poznali mnohých srbských politikov a spolupracovali s nimi v období, keď aj Srbom v Uhorsku hrozila maďarizácia.

„Nevedeli však, čo ich čaká v novom štáte a ako sa zmenia srbskí politici, ktorých predtým poznali v inom svetle. Teraz boli Srbi väčšinovým národom,” hovorí Gabriela Gubová Červený.

Upozorňuje aj na rozdiely, ktoré vtedy existovali medzi politickými očakávaniami Slovákov a Srbov. Slováci sa zasadzovali za pripojenie k štátu Srbov, Chorvátov a Slovincov, zatiaľ čo Srbi chceli pripojenie k svojmu národu, teda ku Kráľovstvu Srbska na čele s dynastiou Karađorđevićovcov. Rozchádzali sa aj v stanovisku k štátnemu zriadeniu: Slováci podľa jej slov inklinovali k republikánskemu a Srbi k monarchistickému modelu.

Gubová Červený pripomína, že Slováci sa zúčastnili na práci Veľkého národného zhromaždenia Srbov, Bunjevcov a ostatných Slovanov v Banáte, Báčke a Barani, ktorá sa konala 25. novembra 1918 v Novom Sade a na ktorej bolo prijaté rozhodnutie o pripojení týchto oblastí ku Kráľovstvu Srbsku.

Slováci mali na tejto skupštine 62 delegátov, podľa pravidiel, ktoré počet predstaviteľov viazali na počet obyvateľov. Takéto zastúpenie však neplatilo pre všetky komunity. „Faktom je, že Maďarov bolo takmer pol milióna a mali jedného delegáta. Nemcov bolo pred vojnou 324 017 a mali troch delegátov. To nezodpovedalo pravidlám. Keby sa rozhodovalo podľa počtu obyvateľstva, pomer síl by bol iný,” vysvetľuje. Rumuni sa podľa nej nezúčastňovali na vtedajších politických aktivitách, pretože otázka, komu bude patriť veľká časť Banátu, mala byť vyriešená až na Parížskej mierovej konferencii.

„Slováci ako aj ostatní videli slobodu a rovnoprávnosť v slovanskom štáte. Predovšetkým utekali pred maďarizáciou,” hovorí Gabriela Gubová Červený.

Neznalosť dejín susedov ako zdroj stereotypov

Aleksandra Đurić Milovanović vidí jeden z dôvodov, prečo sa menšiny často vnímajú ako hostia, aj keď sú hlboko votkané do dejín lokálnych komunít, v zjednodušenom chápaní dejín.

„Keď hovoríme o minulosti, máme sklon predstavovať ju ako príbeh jednej komunity, zatiaľ čo prínos iných skupín je menej viditeľný alebo sa časom zabúda,” hovorí.

Počas terénnych výskumov často, dodáva, hovorila s ľuďmi, ktorí celý život žijú na tom istom mieste, a pritom veľmi málo vedia o dejinách svojich susedov.

„Vedia, že hovoria iným jazykom alebo pestujú iné zvyky, ale v podstate nevedia veľa o ich kultúre, hodnotách, skúsenostiach alebo prínose pre lokálnu komunitu. Práve v tomto priestore nepoznania vznikajú zjednodušené predstavy o tom, kto patrí a kto nepatrí k určitému priestoru,” vysvetľuje.

Tam, kde sa nepoznajú dejiny susedov, ľahko vznikne priestor pre nálepky. Namiesto otázky, ako Slováci žili, čo budovali a ako sa stali súčasťou Vojvodiny, zostane vo verejnom priestore jednoduchší obraz: „oni”, ktorí prišli, „oni”, ktorí hovoria iným jazykom, „oni”, ktorým sa príslušnosť môže spochybniť jedným komentárom.

„Keď nepoznáme dejiny komunity, jej skúsenosti a prínos spoločnosti, je oveľa ľahšie vnímať ju cez stereotypy,” hovorí Đurić Milovanović. Dodáva aj to, že vo svojej práci mala často dojem, že ľudia niekedy vedia viac o vzdialených kultúrach než o komunitách, s ktorými zdieľajú každodenný život.

Gabriela Gubová ČervenÝ sa domnieva, že neznalosť dejín Vojvodiny a národov, ktoré v nej žijú, je čoraz väčšia, a jeden z dôvodov vidí aj v školskom systéme. „Žiaľ, v školách, čiže v učive, je minulosť týchto priestorov zastúpená minimálne. K tomu rôzne predsudky a nenávisť takýmto názorom len napomáhajú,” hovorí.

Aj sama podľa vlastných slov mnohokrát počula odkaz, že Slováci majú ísť tam, odkiaľ prišli.

„Mala som veľmi veľa takých skúseností, keď mi bolo povedané, aby sme išli tam, odkiaľ sme prišli. Potom dotyční dostali lekciu z dejín a vlastne sa tá ich výpoveď mohla obrátiť iným smerom,” hovorí Gubová Červený.

Ak by sme totiž naozaj otvorili otázku, „odkiaľ kto prišiel”, dejiny Vojvodiny, ale aj Európy, by veľmi rýchlo ukázali, ako nesprávne je táto otázka postavená. Takmer všetky komunity, ktoré dnes žijú na určitom priestore, sa v určitom momente pohybovali, osídľovali, miešali, menili hranice a politické rámce.

„Slováci tu žijú takmer tristo rokov, majú vybudovaný svoj hospodársky, cirkevný, školský a kultúrny život a nikomu nepopierajú právo budovať si svoj. Žijú tu na svojom a prispievajú k rozvoju celej spoločnosti a štátu. Nie sme tu ani cudzí, ani prišelci, ale domáci. Tak ako aj všetky ostatné národy, lebo všetci, čo sem prišli, prišli tiež z iných priestorov,” hovorí Gubová Červený.

Ak by sa podľa nej hľadalo „pôvodné obyvateľstvo”, museli by sme sa vrátiť do praveku a staroveku. Také obyvateľstvo, v zmysle súčasných národov, neexistuje na žiadnom európskom priestore.

Jazyk, ktorý nezostal iba doma

Jedným z najviditeľnejších znakov prítomnosti Slovákov vo Vojvodine je jazyk. Slovenčina v Srbsku však nie je iba jazykom rodinného rozhovoru, folklóru alebo sviatkov. Je súčasťou verejného, kultúrneho, vzdelávacieho a inštitucionálneho priestoru. Slovakista Samuel Koruniak považuje jazyk za jeden z kľúčových prvkov národnej identity.

„Niektorí teoretici často medzi národnú identitu a jazyk dávajú znamienko rovná sa. Aj pre Slovákov na týchto priestoroch bol jazyk dominantným prvkom, čím sa postupne líšili od iných národností,” hovorí.

Slovenčinu vo Vojvodine podľa neho netreba vnímať ako diasporálny jazyk, ktorý existuje iba v rodine alebo v kruhu priateľov. „Slovenčina v prostredí vojvodinských Slovákov má ďaleko od diasporálnej formy jazyka, ktorá sa uplatňuje iba v rodinnom, kamarátskom kruhu. Je to jazyk, ktorý má charakter enklávneho jazyka, čiže je nielen prítomný a živý vo všetkých stratifikačných formách od nárečovej, cez subštandardnú, až po spisovnú, teda štandardnú podobu jazyka,” hovorí Koruniak.

Samozrejme, tento jazyk sa mení. V súčasnej Vojvodine slovenčina prijíma mnohé prvky srbčiny. Koruniak však upozorňuje, že netreba ľahkovážne hovoriť o tom, že sa rodia posledné generácie, ktoré budú hovoriť po slovensky.

„Máme vytvorenú inštitucionálnu základňu, ktorá by mala regulovať, aby k takému negatívnemu epilógu neprišlo,” hovorí.

Zároveň upozorňuje na paradox, ktorý existuje v mnohých menšinových komunitách: kultúra sa často uchováva cez pieseň, tanec a zvyky, zatiaľ čo spisovný jazyk slabne.

„Je krásne, keď vieme spievať slovenské piesne, tancovať na slovenskú hudobnú nôtu, ale keď treba hovoriť po slovensky, tam trošku viazneme,” hovorí Koruniak, parafrázujúc dr. Máriu Myjavcovú, jednu z najvýznamnejších vojvodinských slovakistiek, lingvistku a autorku učebníc, ktorá sa zaoberala slovensko-srbským bilingvizmom, jazykovou kultúrou a postavením slovenského jazyka vo Vojvodine, pričom mal na mysli predovšetkým spisovnú podobu jazyka.

Keď je jazyk prítomný v škole, médiách, kultúre a inštitúciách, ako je to v prípade slovenského jazyka vo Vojvodine, potvrdzuje to, že menšina nie je hosťom, ale súčasťou spoločnosti.

„Slovenčina sa po druhej svetovej vojne pretavila aj do vedeckej, akademickej sféry organizovaním vysokoškolského štúdia slovakistiky a stala sa aj úradným jazykom na území dnešnej Vojvodiny. To v zmysle jazykovej politiky predstavuje pozitívne a veľmi prajné skutočnosti pre menšinový jazyk,” hovorí Samuel Koruniak.

Viditeľnosť menšín nie je privilégium, ale súčasť rovnoprávneho občianstva

V spoločnosti, v ktorej sa menšiny vnímajú ako „hostia”, môže byť každá ich verejná viditeľnosť nesprávne predstavovaná ako požiadavka na osobitné práva. Z antropologickej perspektívy však podľa Aleksandry Đurić Milovanović takéto komentáre ukazujú, že príslušnosť sa ešte stále často chápe ako niečo, čo treba dokazovať. „V demokratickej spoločnosti by však príslušnosť nemala závisieť od toho, ku ktorej etnickej alebo náboženskej skupine niekto patrí,” hovorí.

Keď sa menšinovým komunitám spochybňuje právo hovoriť svojím jazykom, pestovať svoju kultúru alebo byť viditeľné vo verejnom priestore, podľa nej sa tým spochybňuje aj idea rovnoprávneho občianstva.

„Ľudia sa nestávajú menšou súčasťou spoločnosti preto, že hovoria iným jazykom, majú inú tradíciu alebo patria k inej náboženskej komunite,” zdôrazňuje Đurić Milovanović.

Dôležité je však nezjednodušovať ani väčšinovú spoločnosť. Samuel Koruniak upozorňuje, že urážlivé komentáre netreba automaticky pripisovať celému väčšinovému národu. Často ide o jednotlivcov alebo skupiny, ktoré z rôznych frustrácií neprijímajú „cudzie prvky”.

„Neškatuľkoval by som to na celý väčšinový národ, ale proste by som to upriamil na jednotlivca, možno aj skupinu, ktorý to napísal, prípadne sa takto vyjadril,” hovorí.

Titulná ilustrácia bola vytvorená pomocou nástroja umelej inteligencie a používa sa výlučne ako vizuálna ilustrácia témy. Nezobrazuje skutočný historický dokument, mapu ani udalosť.

Tento článok bol preložený s pomocou umelej inteligencie a redakčne upravený. Ak si všimnete gramatické alebo vecné chyby, napíšte redakcii na adresu [email protected].

PRIDAJTE SA DO STORYTELLER KOMUNITY NA VIBERI