Je ľahké byť hlasný pri klávesnici a obrazovke. V digitálnom svete odvážne diskutujeme na dôležité témy – akými sú u nás ochrana životného prostredia či komunálne problémy, ale čo sa stane, keď sa táto vášeň nepresunie do reálneho sveta? Zostáva tak status na Facebooku len mŕtvym písmenom na obrazovke, zatiaľ čo problémy v spoločnosti naďalej horia? Profesorka Jelena Kleut z Filozofickej fakulty Univerzity v Novom Sade hovorí práve o dvojitom vplyve sociálnych sietí na aktivizmus.

„Zapojenie sa v digitálnom svete môže mať mobilizujúcu úlohu a môže ľudí podnietiť k tomu, aby sa zapojili aj v reálnom živote. Napríklad sociálne siete dávajú obraz o tom, aká dôležitá je pre ľudí téma, aký veľký je istý problém. A potom sa občania a občianky môžu pridať k aktivistickým skupinám povzbudení tým, že sú tu ďalší, ktorí sa pridajú. Ten obraz, ktorý sociálne siete poskytujú, môže byť skreslený – a to je tá druhá stránka. Časť ľudí sa angažuje z pohodlia domova, odkiaľ podpisujú online petície, či komentujú dianie a myslia si, že to celkom stačí, že už nič iné robiť netreba. A keď je potom aktivita v offline svete, zostanú doma – to je fenomén pomenovaný kliktivismus (z ang. clicktivism),“ vysvetľuje Kleut.

Aké sú výhody a ktoré sú nevýhody občianskeho organizovania prostredníctvom sociálnych sietí?

 Jelena Kleut: Existuje len veľmi málo hnutí alebo iniciatív, ktoré sú organizované výlučne v online svete. Vytvorenie dokonca aj neformálnych rozhodovacích štruktúr si vyžaduje väčšiu mieru angažovanosti a priamej interakcie. A čím je väčšia téma, čím je väčší počet ľudí – tým ťažšie je organizovať sa cez sociálne siete alebo iné online kanály. Hlavnou výhodou sociálnych sietí je, že zviditeľňujú problém a umožňujú prepojenie lokálnych iniciatív do globálnych tokov. Povedzme, že #metoo globálne šíri príbeh sexuálneho zneužívania a obťažovania žien. Potom však miestne ženské skupiny začali rozprávať o konkrétnych prípadoch, žiadali zmenu predpisov a niekedy sa im v tom aj darilo.

Tým, že dáme like alebo tým, že niečo zdieľame – získavame pocit, že sme urobili niečo konkrétne? Môže byť komentovanie na Facebooku hrozbou pre transparenty na uliciach?

 Jelena Kleut:  Teória hovorí, že likovanie a zdieľanie – ako malé akty sociálneho zapojenia – vytvárajú ilúziu aktivizmu a ponúkajú ľuďom dobrý pocit bez toho, aby v skutočnosti niečo urobili. V našej krajine však môžu príspevky dostať ľudí aj do problémov, skôr sme mali prípady zatknutia ľudí za písanie na sociálnych sieťach. Preto si myslím, že u nás to nie sú až také malé skutky a sú významné pri búraní strachu, ktorý medzi istým počtom ľudí panuje.

Kedy sa akcia presúva zo sociálnych sietí do fyzického sveta?

 Jelena Kleut:  Museli by sme najprv vidieť, čo to „premiestnenie“ do fyzického sveta znamená. Na jednej strane to môžu byť spontánne výlevy nespokojnosti, na ktoré je dostatočný kritický dav, potom šírenie zdieľaných postojov a emócií, a možno aj nejaký spúšťač, ktorý privedie ľudí do ulíc. Také „presťahovanie“ môže charakterizovať veľké množstvo ľudí, no málokedy prežije v čase, pretože nemá organizačnú štruktúru, ktorá by ho podporovala. Povedzme, že niečo také sme videli na proteste počas epidémie covidu. Iné formy „presťahovania“ sú podstatne zložitejšie a závisia od celého radu faktorov, od spoločensko-politického kontextu, koordinácie v rámci hnutia či skupiny, zdrojov, témy a podobne.

Ako sa môžu občania zorganizovať tak, aby sociálne siete mali hybnú silu na zmenu v reálnom svete?

 Jelena Kleut:  Tým, že ich začnú vnímať ako jeden z možných, nie však ako jediný kanál na informovanie a aktivizáciu občanov.