Ivana Dobrakovová: Šíry svet ma desí a necítim bratstvo so všetkými ľuďmi na zemi

Ivana Dobrakovová je slovenská spisovateľka, ktorá vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo, anglický a francúzsky jazyk na Filozofickej fakulte UK. Pracuje ako prekladateľka na voľnej nohe, a momentálne žije a pôsobí v talianskom Turíne. V roku 2009 knižne debutovala zbierkou poviedok Prvá smrť v rodine. Je víťazkou literárnych súťaží Jašíkove Kysuce 2007 a Poviedka 2008 a finalistka Anasoft litera fest 2010.

V slovenskom literárnom svete, ale aj širšie, keďže vaše knihy boli preložené do viacerých jazykov, nie je neznámou, že vo svojich knihách píšete na tému depresie, prípadne iných psychických chorôb, teda o ľuďoch, ktorí to nemajú ľahké v psychickom zmysle. Prečo práve tieto témy?

Ivana Dobrakovová: “Mohla by som odpovedať takto: Pred dvoma rokmi som prekladala knihu La prima verità od talianskej autorky Simony Vinci, kde prichádza k záveru, že v dnešnom západnom svete sa už nikto nemôže označiť za celkom normálneho. Myslím, že by sa s tým dalo súhlasiť. Nevnímam tému psychických chorôb ako čosi exkluzívne a „iné“, je to téma, ktorá si ma prirodzene vybrala, keď som začala písať (a nie naopak), myslím, že je veľmi náročné žiť v dnešnom svete a aspoň trochu si to neventilovať niečím, nejakou napríklad úchylkou, alebo obsedantno-kompulzívnou poruchou, mentálnou anorexiou, bulímiou či ortorexiou, depresiami a úzkostnými poruchami, panickými atakmi a mohla by som pokračovať, je z čoho vyberať.

Ja sama mám pocit, že z ľudí, ktorých poznám, sú „bez problémov“ asi tak dvaja-traja. Na druhej strane, je tiež pravda, že u mňa je to asi predsa len vyhrotenejšie, keďže často sa v recenziách dočítavam, že aj postavy, ktoré neboli myslené ako „vyšinuté“, napokon tak na kritikov pôsobili.”

Epidémia koronavírusu ešte viac “aktualizovala” psychické (mentálne) zdravie človeka. Už takmer 15 rokov žijete a pôsobíte v talianskom Turíne – ako ste zažívali a prežívali ťažké jarné mesiace v Taliansku? Pomáhala vám v preklenutí nekaždodenných, nových (ťažkých) chvíľ literatúra a práca / prekladanie? Ako vnímate novú “realitu”?

Ivana Dobrakovová: “Ja som pandémiu koronavírusu doteraz až tak neprežívala, lebo našťastie, musím to zaklopať, všetci moji blízki sú zatiaľ tu a zdraví. Na jar som mala veľmi veľa práce, musela som dokončiť tri hrubé preklady, koronavírus mi to skomplikoval najmä tým, že dcéra nechodila do školy a ako jedináčikovi som jej nemohla povedať, aby sa zabavila sama. Do toho mala vyučovanie online, čo bolo trochu čudné, ale aspoň je teraz zbehlejšia v technológiách. Priznám sa, že mi trochu liezli na nervy odkazy niektorých ľudí zo Slovenska o tom, ako sa za mňa modlia, alebo na mňa prinajmenšom myslia, akoby si predstavovali, že každé ráno, keď vyjdem z domu, musím spred dverí lopatou odsúvať mŕtvoly. Niektorí ľudia sa v tragédiách vyžívajú, nemám to rada, ako keď moja známa, tiež Slovenka v Taliansku, nahrávala videá o tom, aká je tu situácia.

Povedzme, že situácia bola/je vážna, ale až na počiatočný pocit surreálnosti (toto sa fakt deje?), ma znepokojovala najmä naša vláda, ktorá stále menila nariadenia a zakázala nám chodiť von a tak aj zájsť si po lepší chlieb do vzdialenejšej pekárne bolo nebezpečné podujatie, lebo som za to mohla dostať pokutu.”

Vždy, keď hovoríte o svojich knihách, zdôrazňujete vnútorné, čiže vlastné skúsenosti, ktoré vo veľkej miere vplývali a vplývajú na zrod konkrétnej knihy. Ako vyzerá váš kreatívny proces literárnej tvorby?

Ivana Dobrakovová: “Tak vznešene by som to asi ani nevolala. Jednoducho mi občas začne v hlave čosi vŕtať, nejaká postava, alebo nejaká veta, nejaký výjav, a nejde len tak zahnať, niekedy pri prechádzkach mestom o tom rozmýšľam, začnem si robiť poznámky, potom, ak sa nájde čas (čo nie je vždy), si sadnem k počítaču a snažím sa dať aj niečo na papier. A potom píšem, prepisujem a škrtám a pridávam, tak ako skoro všetci, čo sa snažia niečo vypovedať.”

Keď píšete o ťažkých témach, píšete nezvyčajne ľahko, aj v knihe Bellevue, aj napríklad v knihe Matky a kamionisti, ba dokonca v knihe Toxo. Je to o auto-fikcii, ako sama hovoríte? Ktorú knihu ste napísali ľahko, a ktorú “ťažko”? Da sá to povedať, porovnať?

Ivana Dobrakovová: “Nerozdelila by som to na knihy. Nevedela by som povedať, či som nejakú knihu písala ťažko alebo ľahko, písanie je jedno jediné. Povedzme, že v úplných začiatkoch, pri prvých pokusoch, sa mi písalo dosť ťažko, musela som sa vypísať, stranami a stranami textov, naučiť sa postaviť vetu (v tom mi nesmierne pomohla moja práca prekladateľky, keďže prakticky celý čas len sedím za počítačom a formulujem vety a pracujem so slovníkmi). Potom sa mi písalo už trochu ľahšie, ale vždy je to veľké psychické vypätie, pri ktorom človek nikdy nevie, či príde k zdarnému koncu. No a potom prišlo obdobie, keď sa mi zdalo, že „mi to píše“ už nejako príliš ľahko a začala som sa podozrievať, či nepíšem stále to isté, resp. či sa nevykrádam, jedna veta automaticky prechádza v druhú, takže, zdá sa mi znepokojivé, aj keď to ide samo, písanie by predsa len vždy malo klásť istý odpor. A samotné písanie sa vyvíjalo, kedysi sa mi zdalo, že jediný Cortázar je kráľ, a treba písať dlhé krivolaké vety, prúdy vedomia, ktoré nekončia, a teraz sa už nebojím napísať aj krátku vetu.”

Na prvom mieste ste prekladateľka – vyštudovali ste umelecký preklad, a tým sa aj živíte. Čo najradšej prekladáte?

Ivana Dobrakovová: “Minule som nad tým rozmýšľala a trochu sa hanbím to priznať, ale ja vlastne nemám nejaký prekladateľský sen. Netúžim si pridávať veľké mená na zoznam svojich autorov, som šťastná, že prekladám Elenu Ferrante, lebo s ňou sú to krásne chvíle, v zásade by som mohla povedať, že rada prekladám autorov, ktorí ma „prevyšujú“, teda takých, ktorých považujem za lepších než seba, lebo sa človek aspoň pri preklade nerozčuľuje nad nezmyselnými konštrukciami či nelogickosťami a celkovo je to dobrý pocit, pracovať na niečom dobrom, čo stojí za to (tu by som mohla uviesť knihu, ktorá mi dala veľmi zabrať, hoci ešte na Slovensku nevyšla. Ide o Ladivine od francúzskej autorky Marie NDiaye, ktorú považujem za najlepšiu štylistku a možno aj najlepšiu autorku, akú som kedy prekladala. Bol to úžasný zážitok, náročná práca, ale krásna). Ale ak mám kapacity prekladať, zoberiem akéhokoľvek autora, páči sa mi na prekladaní to, že sa musím sama „upozadiť“, že sa stávam neviditeľnou (aspoň v to dúfam), pracujem pre niekoho a nezaoberám sa už sebou.”

Aké je miesto literatúry, prekladateľstva, či vôbec umenia teraz, vo chvíli, ktorú práve žijeme? Lockdown nás ako ľudstvo zmenilo, dokázali sme aj znovu pochopiť prečo je umenie dôležité, dokázali štáty / vlády / politici pochopiť, čo ono robí ľuďom? Bolo potrebné, aby sme si toto pripomenuli, či ani nie?

Ivana Dobrakovová: “No, o tom, čo pochopili politici a vlády o dôležitosti literatúry a umenia počas lockdownu, mám isté pochybnosti. Ale snáď aspoň mnohí „bežní ľudia“ pochopili, že je lepšie pozerať sa do nejakej dobrej knihy, než na svoje štyri biele steny bytu.”

Jedna moja kamarátka hovorí, že ona sa cíti ako obyvateľka sveta. Ale to tiež nie som. Šíry svet ma desí a necítim bratstvo so všetkými ľuďmi na zemi. Takže neviem.

Ivana Dobrakovová

Už dlho žijete mimo rodiska. Ako v tom zmysle vnímate identitu, či identity? Ako (si) odpovedáte na otázku Kto som? 

Ivana Dobrakovová: “To je ťažká otázka. Viem napríklad odpovedať na otázku – kde som doma. Čo pritom bolo tiež dlho problémom, lebo roky som sa túžila vrátiť na Slovensko a necítila som sa v Taliansku celkom dobre. Asi v trinástom roku tu sa to ale zlomilo, teraz už som naozaj doma v Turíne. Ale nemôžem celkom naisto povedať ani – Som jednoducho Slovenka žijúca v Turíne. Lebo mám pocit, že aj ja som sa zmenila a s niektorými vecami (postojmi, názormi, spôsobmi komunikácie a prežívania, súdenia ostatných), s ktorými sa stretávam, keď som na Slovensku a ktoré sa mi kedysi zdali normálne, ktoré „patrili aj mne“, sa už neviem zmieriť, stotožniť, zdajú sa mi cudzie. Sú mnohé veci, ktoré som napríklad na Talianoch začala oceňovať. Ale sama nie som Taliankou a ani nikdy nebudem. A už vôbec za ňu nie som považovaná Talianmi. Navyše sa tu často na margo môjho „statusu“ pridáva (vo mne zakráda) aj pocit, že ma majú ako Slovenku za menejcennú. Som proste z východu. (Tu narážam na to, že Slovanov si mnohí Taliani škatuľkujú, Ukrajinky sú ošetrovateľky, Rumunky upratovačky atď.)

Ale na druhej strane, ja naozaj som chladnejšia než väčšina Talianov. Nedojímam sa na školských besiedkach, keď deti spievajú, neplačem od pohnutia, keď vidím pani učiteľky po lete, nemám stále chuť niekoho objímať a bozkávať. (Síce, to sa teraz s koronavírusom vyriešilo.)

Jedna moja kamarátka hovorí, že ona sa cíti ako obyvateľka sveta. Ale to tiež nie som. Šíry svet ma desí a necítim bratstvo so všetkými ľuďmi na zemi. Takže neviem.”

Prečítajte aj: Ivan Medeši: “Moje písanie je hranie garážového rock’n’rollu”

Na čom konkrétne teraz robíte?

Ivana Dobrakovová: “Robím na preklade knihy Avec toutes mes sympathies od Olivie de Lamberterie (bude sa to volať Zbohom smútok). A popri tom si píšem aj čosi svoje. Či z toho niečo bude, sa ešte len ukáže. Hoci veľmi dúfam, že áno.”

Titulná fotografia: Lucia Gardin

Tento rozhovor bol zverejnený v mesačníku pre literatúru a kultúru vojvodinských Slovákov Nový život. Na portáli Storyteller ho zverejňujeme s povolením šéfredaktory NŽ Zdenky Valentovej Belićovej.