Iveta Maďarová v rámci projektu Môj Dom európskej histórie prispieva k vytváraniu silnejšieho pocitu spolupatričnosti na európskej pôde

Iveta Maďarová na ceste k vysnívanému pracovisku, Európskemu parlamentu, v ktorom v súčasnosti pôsobí, prešla cez mnohé európske krajiny a študijno-pracovné skúsenosti. Od Báčskeho Petrovca, ktoré je jej rodiskom, cez slovenskú Bratislavu, dánsky Aarhus a britský Londýn, po Luxembourg, kde dnes žije a pracuje, táto novinárka nezabúda na svôj pôvod, ani na interkultúrnosť, ktorú jej do povedomia vsadila práve jej rodná Vojvodina. Ako komunikačná asistentka je súčasťou oddelenia My House of European History, projektu Generálneho riaditeľstva pre preklady Európskeho parlamentu, o čom sme sa rozprávali v podkaste Storyteller.

Po strednej škole, ktorú si skončila v Petrovci, si niekoľko rokov robila na niekoľkých pracoviskách v Srbsku, rôzne roboty a rôzne odbory, vždy si sa však krútila okolo novinárstva. Nakoniec si odišla študovať žurnalistiku do Bratislavy. Ako si dospela k tomuto rozhodnutiu?

 Iveta Maďarová:   Moje rozhodnutie študovať žurnalistiku v Bratislave sa zrodilo v prechodných obdobiach, ktoré ma viedli k tomu, že som si vybrala túto cestu. K tomuto konkrétnemu rozhodnutiu som sa dopracovala postupne. Odmalička som bola zvedavá na Slovensko a túžila som tam žiť. Slovensko som vždy vnímala ako krajinu mojich predkov a prirodzene to u mňa vyvolávalo zvedavosť a hlad po spoznaní svojich koreňov. Musím povedať, že táto túžba je úzko spätá s definíciou mojej identity. Ako krajanka zo Srbska som nikdy nemala pocit, že plne patrím do srbského prostredia, a uvedomovala som si, že slovenská menšina v Srbsku, aj keď si zachováva slovenský jazyk, tradície a kultúru, nemá povedomie z územia Slovenska.

Vždy som sa zaujímala o Slovensko, sledovala som politické, hospodárske udalosti, hudbu a filmy, ale keďže to bolo iba sledovanie z ďaleka, nemala som dostatočne silný dojem, aby som sa mohla plne stotožniť s tým, čo všetko to obsahovalo. Musela by som priblížiť aj identitu Slovákov obývajúcich tzv. dolnú zem, ktorú možno klasifikovať ako sociálno-priestorovú identitu, ktorá sa často vyznačuje určitými dominantami.

Vo všeobecnosti sa identita územných celkov zvyčajne spája s identitou vyšších územných, kultúrnych alebo spoločenských celkov a mňa na základe vlastnej skúsenosti najviac zaujímalo pochopenie našich spoločných znakov, ale aj rozdielov medzi krajanmi z Dolnej zeme a Slovákmi zo Slovenska. Počas štúdia som mala možnosť spoznať Slovákov z celého Slovenska a pochopila som, že vlastne so všetkými mám niečo spoločné. Pre mňa to bolo také hlboké, že ešte aj dnes udržiavam priateľské a pracovné vzťahy s ľuďmi, s ktorými som na Slovensku strávila čas počas štúdia v rokoch 2010 až 2014. Vytvorilo sa medzi nami veľmi silné puto a našla som v nich druhý domov.

Okrem toho mojou veľkou motiváciou vždy bolo a bude, pretože človek sa stále učí, zdokonaľovať sa v jazyku, a to nielen v písanom, ale aj v hovorenom. Jazyk je pre mňa prostriedok, ktorým sa vyjadrujeme, a čím lepšie sa dokážeme vyjadrovať čim mame väčšiu slovnú zásobu, tým lepšie nám rozumejú tí, s ktorými komunikujeme. A ako už vieme, vzájomne porozumenie je kľúčovým predpokladom rozvoja akéhokoľvek vzťahu, či už osobného alebo pracovného.

A štúdium žurnalistiky v Bratislave na Univerzite Komenského mi umožnilo nielen zdokonaliť sa v slovenčine, ale najmä získať pracovné skúsenosti v médiách a vytvoriť si vlastnú sieť kontaktov, na ktorú sa odvolávam dodnes. Moje rozhodnutie študovať žurnalistiku v Bratislave bolo teda tým najlepším rozhodnutím, ktoré som urobila pre svoj študijný, profesionálny a osobnostný rozvoj.

Vďaka tomu, že som išla po otcových stopach, som sa z prvej ruky naučila, ako hodnotiť obsah, ako o ňom konkrétne informovať a čomu dávať prednosť. To sú veľmi dôležité hodnoty pri práci v médiách, s kreatívnym obsahom a v novinárstve, najmä v medzinárodnom prostredí.

Iveta Maďarová

Vplýval v tomto zmysle na teba Jozef Maďar, tvoj otec, kameraman, direktor fotografie?

 Iveta Maďarová:   Kariérna dráha môjho otca bola bezpochyby jedným z najsilnejších vplyvov, ktoré som mohla zažiť. Tento vplyv som pociťovala najmä vtedy, keď som ho pozorovala pri práci.

Pamätám si, ako nás jedného dňa televízny štáb zobral na miesto natáčania a môj otec začal nahrávať. Našiel jeden detail, na ktorý sa zameral s kamerou. Bola to lastovička kŕmiaca svoje mláďatá. Keď zachytával tento okamih, všimla som si, že akoby sa zmenil na ‘’muchu na stene’’, doslova prestal existovať. Urobil to preto, lebo vedel, že život sa odohráva rýchlo. Nanajvýš sa sústredil na kŕmenie lastovičiek a doslova prestal dýchať, pretože ak by vyrusil lastovičky počas kŕmenia, prisiel by o tento okamih a nezachytil by ho na kameru. To bolo také dôležité, pretože ten moment, to bola jeho práca. A keby ho zmeškal, prišiel by o kus práce. Vtedy som sa naučila, že musím byť pokojna a nechať ho zachytiť okamih, ako sa odohráva, pretože ak by sa rozptýlil, prišiel by oň. To, čomu som bola svedkom, bolo ponorenie sa do okamihu, a to je presne to, čo ma zaujalo.

Okrem toho som sa vždy, keď som trávila čas s otcom v práci, stretávala s mnohými národnosťami a jazykmi. Televízia, pre ktorú môj otec stále pracuje, vysiela v 15 jazykoch. Môj otec pracoval so všetkými týmito národnosťami a takmer pravidelne sa stretávali u nás doma. Vďaka takémuto rôznorodému kultúrnemu a viacjazyčnému vplyvu som získala základ na menšinovy prehlad kultúr a jazykov, ktoré máme tu vo Vojvodine v Srbsku.

A ešte, vďaka tomu, že som išla po otcových stopach, som sa z prvej ruky naučila, ako hodnotiť obsah, ako o ňom konkrétne informovať a čomu dávať prednosť. To sú veľmi dôležité hodnoty pri práci v médiách, s kreatívnym obsahom a v novinárstve, najmä v medzinárodnom prostredí.

Po základných, bakalárskych štúdiách zo Slovenska odchádzaš na master do Dánska a potom do Veľkej Británie? Na akú univerzitu – čo bolo v tom čase stredobodom tvojho záujmu?

 Iveta Maďarová:   Po bakalárskom štúdiu som sa rozhodla vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a posunúť vlastne hranice. V tomto prípade to bol program Erasmus mundus v Aarhus univerzite v Dánsku, ktorý mi umožnil študovať žurnalistiku so zameraním na medzinárodné vzťahy a špecializáciu v City University v Londýne.

Bez slovenského občianstva by sa mi však tento sen nikdy nesplnil. Vďaka získaniu občianstva krajiny patriacej do EÚ sa mi podarilo dostať na magisterský program a získať štipendium. Vlastne musím povedať, že začiatky neboli vôbec jednoduché, pretože štipendium som získala až v druhom semestri. Do vtedy som žila z toho, čo som si našetrila a čo som zarobila na brigádach. Nakoniec sa mi však podarilo absolvovať prvý rok v Dánsku a potom som odišla na tri roky do Londýna. Počas štúdia v Londýne som získala aj pracovné skúsenosti, ktoré mi otvorili ďalšie dvere.

Život v Londýne bol vstupom do úplne iného sveta. Londýn je obrovské mesto, ktoré má 9 zón s predmestiami. Je veľmi dobre prepojený a kríženie rôznych liniek metra, autobusov a vlakov je skvelé. Atmosféra mesta ma úplne očarila, historické pamiatky, divadelné predstavenia a rôzne kultúrne, akademické a medzinárodné inštitúcie, ktoré tu sídlia, ma presvedčili, že tu chcem zostať na dlhší čas. Najmä bohatá rozmanitosť kultúr, s ktorou som sa tam stretla, mi dodala pocit spolupatričnosti a jedinečnosti, ktorá je dominantnou povahovou črtou všetkých Londýnčanov.

Ako sa ďalej vyvíjala tvoja kariéra?

 Iveta Maďarová:   Vzhľadom na moje vzdelanie a pôvod ma vždy zaujímali medzinárodné vzťahy, ale aj tvorba kreatívneho audiovizualneho obsahu, ktorý bude nielen informovať, ale aj osožiť verejnosti. Koordinátori a profesori programu z Dánska a Londýna ma vždy motivovali a podporovali, keď som sa zúčastnila na medzinárodnom programe alebo projekte týkajúceho sa žurnalistiky a médií. Musím povedať, že vďaka pomoci koordinátorov a profesorov počas štúdia som si pripravila žiadosť o miesto v Európskom parlamente a v roku 2018 som bola prijatá na stáž. Bola som nesmierne šťastná, že sa mi podarilo urobiť takýto dôležitý krok, a tiež z riaditeľstva, do ktorej som sa dostala.

Dostala som stáž na riaditeľstve pre preklady v Luxembursku, v oddelení tvorby audio nahrávok a podcastov, a tam som lepšie spoznala inštitúcie EÚ a získala pracovné skúsenosti priamo v Európskom parlamente. Počas stáže som pracovala na audiovizuálnych projektoch, ktoré informovali o tom, čo Európska únia robí pre občanov EÚ. Projekty sa volali What EU does for me a This time Im voting. Tieto projekty boli určené pre volebnú kampaň v roku 2019 a vďaka práci na týchto projektoch som sa naučila ešte lepšie pracovať s audiovizuálnym obsahom, s textom a tiež s vlastným hlasom, keďže som niekoľko textov nahrala aj sama v štúdiu za pomoci hlasového tréningu.

Moja skúsenosť v Európskom parlamente bola najdôležitejším míľnikom mojej kariéry a bolo veľmi ťažké odísť. V júli 2020 mi však bola ponúknutá moja súčasná pozícia a ja som ju veľmi rada prijala a vybavila som všetky dokumenty k zamestnaniu, aj keď to bolo počas prvých šiestich mesiacov pandémie Covid v Srbsku ťažké.

Teraz si v Európskom parlamente? Čo tu robíš?

 Iveta Maďarová:   Patrím ešte stále do riaditeľstva pre preklady lenže, teraz som v inom oddelení a to v My House of European History / Môj Dom európskej histórie. Možno vám tento názov znie trošku povedome pretože sa volá podľa múzea v Bruseli, s ktorým spolupracujeme a vyvíjame pre nich audiovizuálny obsah. Toto oddelenie (MyHEH) je projekt Generálneho riaditeľstva pre preklady Európskeho parlamentu, ktorý riadi oddelenie My House of European History.

V súčasnosti moja pozícia nesie názov komunikačného asistenta a zahŕňa nasledovné činnosti:

• Aktívna účasť a prispievanie k tvorbe návrhov audiovizuálnych projektov a komunikačných kampaní, výskum, organizovanie workshopov zameraných na tvorbu audiovizuálneho obsahu a workshop zameraný na novinárske techniky vedenia rozhovorov.

• Navigácia a dohľad nad plánovaním a realizáciou stratégií práce s respondentmi a plánovanie časového harmonogramu projektu (napr. praktické fázy projektu: oslovenie respondentov, vytvorenie databázy, monitorovanie priebehu a zberu údajov, komunikácia a príprava na produkciu, plánovanie komunikačných krokov, hodnotenie, príprava právnych dokumentov, súhlas, školenie, výber respondentov na základe relevantných údajov a faktov, vypracovanie otázok, plánovanie rozhovorov, sprostredkovanie rozhovorov, koordinácia a úprava obsahu atď.)

Hlavne, moja práca je veľmi kreatívna, ale bez môjho tímu by som to tak dobre nezvládla. Najdôležitejším faktorom úspešného tímu je dobrá komunikácia, profesionalita a dôvera. Som veľmi šťastná, že som tieto prvky v mojom tíme našla a samozrejme humor nám tiež nechýba.

Teraz už vieme, že si súčasťou projektu Môj dom európskej histórie – čo presne je to za projekt, kto ho realizuje, akým spôsobom a s akým cieľom?

 Iveta Maďarová:   Na platforme MyHouse sa nachádza bohatá zbierka svedectiev, s počtom nad 700 skutočných príbehov, ktoré zahrňajú obdobie od začiatku 20. storočia až po súčasnosť. Tieto príbehy hovoria o rodinnej histórii, pohľady na každodenný život v rôznych európskych krajinách a spomienky spojené s historickými udalosťami. Mnohé z nich hovoria o kultúre menšín a zahŕňajú cezhraničné skúsenosti ľudí, ktorí cestujú, študujú alebo pracujú mimo domova a mimo krajiny pôvodu. Zahŕňajú aj aktuálne skúsenosti, napríklad príbehy o dôsledkoch pandémie Covid-19 z pohľadu rôznych vekových kategórií.

Zhromažďovaním príbehov občanov v 24 jazykoch a ich zverejňovaním v textovej, zvukovej a video podobe sa snažíme vytvoriť virtuálnu knižnicu svedectiev ľudí z celého sveta.

Výnimočnosť tohto projektu spočíva v tom, že sa zameriava na občanov a ich príbehy v nádeji, že to vytvorí pocit spolupatričnosti a spoločnej európskosti.

Tieto viacjazyčné prispevky slúžia aj ako učebné zdroje, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou projektu. Tieto zdroje sú založené na osobných skutočných výpovediach zaslaných na webovú stránku a sú špeciálne určené pre učiteľov stredných škôl v celej Európe. Možno ich prispôsobiť rôznym učebným plánom a použiť ako doplnkový materiál pre predmety, ako sú materské a cudzie jazyky, dejepis a občiansku výchovu.

Cieľom viacrečových učebných materiálov je inšpirovať žiakov k tomu, aby sa zamysleli nad kľúčovými momentmi európskych dejín a kriticky diskutovali o ich vplyve na súčasný život a vývoj identity.

Od spustenia tohto projektu v roku 2017 viaceré významné pamäťové inštitúcie a mediálne organizácie v Európe ochotne podporili jej poslanie tým, že vytvorili a zverejnili historické príbehy a vzácne archívne materiály na webovej stránke MyHEH. Medzi tieto inštitúcie a organizácie patria Ouest-France, Collège des Bernardins a ARTE vo Francúzsku, Gazeta Wyborcza v Poľsku a Historický archív Európskeho parlamentu. Nedávno do projektu MyHEH prispeli aj Národný archív Malty a Tower Museum v Severnom Írsku.

Tým, že vieme, čo prežívajú iní ľudia, máme tendenciu sa spájať a môže to s nami hlboko rezonovať. Takto môžeme vytvoriť silnejší pocit spoločenstva a nebyť len cudzincamo z inej krajiny.

Iveta Maďarová

Ako pripravujete obsah tohto projektu a ako si predstavujete, že témy, ktorým sa venujete, ovplyvnia vaše publikum, teda ľudí?

 Iveta Maďarová:   Z písomných svedectiev, ktoré sú odoslané na platformu MyHEH, sa pripravuje séria podcastov. Príbehy, ktoré sú vybrané na zvukovú adaptáciu, často výrazne rezonujú s historickými míľnikmi 20. storočia alebo skúmajú koncept európskej identity. Tieto podcasty sa sprístupňujú v 24 úradných jazykoch EÚ a uverejňujú sa na platforme MyHEH a prostredníctvom ďalších médií.

Dúfame, že občania sa podelia o svoje príbehy o svojich skúsenostiach a takýmto spôsobom budú pestovať pocit spolupatričnosti. Tým, že vieme, čo prežívajú iní ľudia, máme tendenciu sa spájať a môže to s nami hlboko rezonovať. Takto môžeme vytvoriť silnejší pocit spoločenstva a nebyť len cudzincami z inej krajiny.

Aký druh obsahu hľadáte pre túto platformu?

 Iveta Maďarová:   Hľadáme skutočné príbehy v jednom z úradných jazykov EÚ, ktoré majú pozadie z európskeho kontinentu.

• Príbehy by mali mať dĺžku do 2 000 znakov vrátane medzier, najlepšie a mali by byť napísané zrozumiteľným, používateľsky prívetivým jazykom. Príbehy môžu byť doplnené maximálne piatimi fotografiami, krátkym videom alebo nahrávkou do dvoch minút, prípadne dokumentom vo formáte PDF.
• Príbehy a fotografie nesmú osahovať žiaden reklamný obsah (logá, názvy firiem, propagačný materiál…).

• Všetky príbehy môžeme preložiť do angličtiny, ak sa tak rozhodnete, zaškrtnite políćko pri zasielaní príspevku.

• Veková hranica autora príspevku je nad 16 rokov.