Umelecká tvorba Jána Triašku nepôsobí ako komentár k realite, skôr ako jej neúprosné zrkadlo. Je priama, expresívna a kritická, bez snahy o estetický únik či pohodlnú nejednoznačnosť. Triaška sa vo svojom diele dlhodobo vracia k spoločenským a politickým témam, mechanizmom moci, nacionalizmu a deformovaniu hodnôt, ktoré sa dnes čoraz častejšie prezentujú ako „nová normálnosť“.

Ako výtvarný umelec, maliar a pedagóg pracuje predovšetkým s médiom maľby, ktoré chápe ako priestor jasného, občiansky angažovaného výrazu. Žije a tvorí v Bratislave, no pravidelne sa vracia do Petrovca – miesta pamäte, návratov a osobných väzieb, ktoré zostáva dôležitým bodom jeho umeleckej aj občianskej skúsenosti. Umelecký prejav a občiansky postoj vníma ako jednu kontinuálnu rovinu, čo sa prejavuje aj jeho prítomnosťou na protestoch na Slovensku aj v Srbsku.

Popri autorskej tvorbe pôsobí pedagogicky ako vedúci ateliéru maľby STARTUP na Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde sa venuje práci so študentmi a študentkami a rozvíjaniu kritického myslenia v súčasnom výtvarnom umení.

V rozhovore pre Storyteller hovorí o potrebe jasnej kritiky v umení, o stratégiách moci, ktoré fungujú aj bez otvoreného nátlaku, a o tom, prečo ho viac než agresívne ideológie znepokojuje ich folklorizovaná, „mäkká“ podoba. Práve tieto témy artikuluje aj na svojej najnovšej výstave Mäkký mýtus, ktorej vernisáž bola v Bratislave, a v ktorej sa kriticky vracia k hraniciam medzi patriotizmom, nacionalizmom a extrémizmom, ako aj k zneužívaniu symbolov, dejín a „normálnosti“ v súčasnom verejnom priestore.

Vaše obrazy kričia kritikou, sú priame, nepohodlné, bez alibi. Čo vás (včera a dnes) núti hovoriť takto jednoznačne obrazom, keď spoločnosť si často zvykla konflikty relativizovať alebo normalizovať?

Ján Triaška: Som rád ako expresívne vnímate moju prácu, ďakujem. Občas uvažujem o tom, či nezobrazujem obsah príliš jednoznačne, dostatočne ho nekódujem, nenechávam ho v rovine druhého, či tretieho výrazu. Možno som netrpezlivý, ale potrebujem priamo vyjadriť názor. Našťastie, pokus/omyl vo výtvarnom umení nikomu neublíži – som rád, že nie som chirurgom. 😊 

Súčasné výtvarné umenie má široký diapazón téma, foriem a prejavov. Ako výtvarníka ma vždy zaujímali spoločenské témy. Myslím si, že dnešná spoločenská situácia, celkovo, konkrétne v strednej Európe je fascinujúca, nie som ale fatalista. 

Fascinovaný som tým ako jasne súčasné extrémne politicko-spoločenské situácie ukazujú, že hodnotové sociálno-liberálne-demokratické občianske zriadenie je perspektívne smerom slušného života, zdravého životného prostredia a slobodného priestoru na sebarealizáciu. 

Nacionalizmus a extrémizmus je toho jasným opakom. 

Teraz, keď priamo zažívane demonštráciu moci a obludnosť autokracie, by to malo byť zrozumiteľné všetkým. Akurát, že nie je. 

Uvažovanie o tom je pre mňa dôležité. Zároveň tieto moje úvahy realizujem vo svojej tvorbe. Kritický obsah vnímam ako dôležitý prvok v tvorbe, ktorý je produktom kritického myslenia analyzujúceho súčasnú „novú“ normálnosť, ktorá je na jednej strane turbo deštrukčná, povrchná, zavádzajúca a dravá, ale na druhej strane nás núti, aby sme vzdorovali, prebudili sa z klinickej smrti a trvali na hodnotách, ktoré sú pre nás kultúrne a spoločensko-politický definujúce a prospešné. 

PRIPOMÍNAME AJ TENTO PRÍBEH: 

PODPORTE STORYTELLER! Naša práca závisí od podpory komunity. Ak považujete nezávislú a zodpovednú žurnalistiku za dôležitú, podporte vznik a publikovanie príbehov, ktoré by inak ostali nepovšimnuté. DARUJTE TU!

Zúčastňujete sa protestov v Srbsku aj na Slovensku. Vidíte medzi nimi rozdiel v atmosfére, odvahe či únave – a čo vám tieto rozdiely hovoria o stave spoločnosti v oboch krajinách?

Ján Triaška: Kedysi sa hovorilo, že občania Francúzska protestujú permanentne a iba kvôli princípu – lebo môžu, vraj ani nevedia prečo protestujú. Samozrejme, bola to lacná floskula a predsudok. Mať právo verejne vyjadriť svoj názor aj prostredníctvom verejnej demonštrácie je primárne. 

My všetci vieme prečo chodíme na protesty, mladí ľudia – študenti v tom majú jasne. Tiež na vlastné oči vidíme, veľa demonštrantov žiaľ fyzicky pocítilo čižmu režimu, ako sa autokracie snažia umlčať vlastných občanov a občianky. 

Rozdiely medzi spoločnosťami v Srbsku a na Slovensku samozrejme sú, od historických kontextov až po súčasné, v konečnom dôsledku sa to prejavuje aj na spôsobe a priebehu protestov – to je normálne. Nie som sociológ resp. politický analytik. Pýta si to odbornejšiu analýzu, no predsa si myslím, že sme všetci hodnotovo na správnej vlne. Únava príde vždy, energia mladých aktivistov je úžasná, verím, že si to my všetci uvedomujeme a že nepoľavíme. 

Keď stojíte na proteste v Petrovci alebo v Bratislave ako jeden z mnohých, máte pocit kontinuity so svojou umeleckou kritikou – alebo sú to dve paralelné polohy, ktoré sa nikdy celkom nestretnú?

Ján Triaška: Svoj výtvarný prejav neoddeľujem od svojho občianskeho názoru.  Vnímam to ako obsahovú rovinu autorského prejavu a vlastného názoru na žitú realitu. Výtvarné umenie má rôzne témy a podoby – pracovať a vyjadrovať sa k spoločenským témam je jednou z nich. Niektorí teoretici dokonca toto považujú za kľúčovú funkciu umenia. 

Preto sa autokrati a diktátorské režimy snažia ovládať a manipulovať umením a kultúrou, umlčať umelcov. Príkladov je neúrekom a sú extrémne až extrémistické. Stačí sa pozrieť na súčasné vyčíňanie ministerstiev kultúry v Srbsku a na Slovensku. Nech nehovorím o zločineckých kultúrnych politikách nacistického Nemecka resp. komunistického Sovietskeho zväzu.

Teraz sa už ale dostávame do roviny pamäte a zabúdania. Umenie aktivizmu siaha do 60-tych rokov 20. storočia, kritické prejavy a obsahy v umení idú až po rannú renesanciu. Výstižne k tejto téme povedala významná slovenská výtvarníčka maďarského pôvodu Ilona Németh – výtvarník je tiež občanom, prečo by sa nezaujímal o veci verejné. 

V obrazoch jasne pomenúvate moc, manipuláciu a násilie ukryté v „normálnosti“. Je pre vás jednoduchšie byť radikálny v maliarskom geste než v každodenných vzťahoch, návratoch domov a verejnom vystupovaní?

Ján Triaška: Násilie nie je nikdy riešením. V umeleckom prejave zobrazenie násilia nám pomáha, aby sme porozumeli realitu – minulosť-prítomnosť a budúcnosť, zároveň poukázali na určitý problém, či situáciu v prenesenom slova zmysle. 

Zobrazenie násilia v umení (film, divadlo, výtvarné umenie, …) nikdy neznamená pozývanie na násilie vo verejnom živote. Iba deformované prejavy extrémizmu, autokracie a za pomoci dezinfo scény v tom nerobia rozdiel. Príkladov z výtvarného umenia, kde je zobrazené násilie, ktoré nenabáda na násilie a brutalitu, ale sa k nemu kriticky stavia je neúrekom, napríklad obraz Francisca de Goyu s názvom 3. 5. 1808 z roku 1814 zobrazujúci popravu obrancov Madridu popravnou čatou napoleonských vojsk. Je to vynikajúce dielo.

Celé 19. storočie s akademickou maľbou, ktorou sa budovali národné štáty a ich mýty je toho príkladom. Respektíve obraz s názvom Picassova Guernica z roku 1937, kde je zobrazené brutálne ničenie mesta Guernica nemeckým nacistickým letectvom počas španielskej občianskej vojny. A tak to pokračuje cez „izmy“ 20. storočia až po súčasné umenie a jeho nové formy. 

Áno, byť radikálny v maľbe je pre mňa dôležité, žiaľ sedí to k téme.

Ak som dobre “prečítala” výstavu z fotiek z nedávnej vernisáže v Bratislave a z názvu výstavy, výstava Mäkký mýtus akoby ukazovala, že spoločenské mechanizmy fungujú aj bez otvoreného nátlaku – cez zvyky, jazyk, pohodlie. Ktorý z týchto mechanizmov vás dnes najviac desí práve preto, že sa tvári ako niečo prirodzené?

Ján Triaška: Súhlasím, nie je potrebný otvorený nátlak, aby sa narušili občianske hodnoty. Submisívne stratégie sú účinnejšie. Moja posledná výstava pod názvom „Mäkký mýtus“ v Galérii 19 v Bratislave je postavená na otázke, kde je hranica medzi nacionalizmom, patriotizmom a extrémizmom. 

Nie som farárom, nekážem, iba sa pýtam. Pracujem s lokálnymi slovenskými symbolmi (hora Kriváň, maliar Martin Benka a jeho strážcovia z roku 1942) a národnými mýtmi, vytváram v obrazoch prostredie a tvaroslovie, ktoré je kritické voči súčasnej populistickou – nacionalistickej línii. 

Zaujíma ma fenomén zámerného surfovania autokratov po povrchu folklóru, stieranie hraníc medzi mýtom a faktom, využívanie cirkví a kléru, následné zneužívanie a deformovanie dejín za účelom manipulácie širokých más. Prekvapivo známe fakty z 30-tych rokov minulého storočia, ktoré zažívame dnes, sú hrozivé. Hovorím tomuto súčasnému fenoménu „folklorizovaný fašizmus“. 

Ale aby to nebolo celé temné, depresívne a bezvýchodiskové, snažím sa na túto tému pozerať občas aj vtipne, získať odstup. Svetlo na konci tunela existuje. 😊

Ak by ste mali pomenovať jednu vec, ktorú vaše obrazy hovoria úplne jasne, protesty na uliciach ju opakujú – a napriek tomu ju veľká časť spoločnosti odmieta počuť – čo by to bolo?

Ján Triaška: Aktívne podporovať kritické myslenie.

Titulná fotografia: Pohľad do inštalácie výstavy Mäkký mýtus. Foto: Olja Triaška Stefanović