Včerajší Belehrad bol ako divadelná scéna, kde sa odohrávala hra o nádeji a strachu. Alebo konečne hlasná hra o nádeji bez strachu! Od skorého rána sa mesto zapĺňalo postavami rôzneho veku, osudu, zmýšľania, či vierovyznania, no spájala ich jedna túžba – zmena. Ako hovorí Shakespeare: „Byť, či nebyť – to je otázka.“ A mnohí, ale naozaj mnohí sa rozhodli – byť! Byť tými, ktorí sa neboja postaviť za svoje presvedčenie.
Odhaduje sa, že včerajšieho protestu sa zúčastnilo viac stotisíce ľudí, oficiálne údaje však narábajú iba s počtom medzi 80 000 a 107 000 ľudí. Jedno je isté: dav ľudí bol ako rieka, so štyrmi prítokmi, ktorá si razí cestu cez mesto.
„Všetky zvieratá sú si rovné, ale niektoré sú si rovnejšie,“ pripomenul by nám Orwell. No študenti a študentky, a k nim sa pridávajú občania a občianky, by chceli rovnosť pre všetkých, spravodlivosť bez rozdielu. Transparenty s nápismi o slobode a demokracii sa vlnili nad hlavami ako vlajky vo vetre. Bol to tanec nádeje a odhodlania.
Tento protest nadviazal na sériu demonštrácií, ktoré sa v posledných mesiacoch konajú po celom Srbsku. V Novom Sade, Kragujevci a Niši sa konali masívne študentské protesty, ktoré vyvolala tragédia na železničnej stanici v Novom Sade, kde sa zrútil prístrešok a zahynulo 15 ľudí. Je jasné, že za tragédiu je zodpovedná skorumpovanosť, nedbanlivosť, nekompenetnosť, nenásytnosť.
Študenti sa postavili do čela tohto hnutia, zorganizovali blokády fakúlt a pokojné protesty, čím demonštrujú svoje odhodlanie bojovať za lepšiu budúcnosť.
K nim sa pridávajú občania v mestách, dedinách, dedinkách. Takmer niet obývaného prostredia, mesta, dediny, ktorá by aspoň raz za posledné štyri mesiace nezastavila nakrátko život na uliciach svojich prostredí – najprv 15-minútovým tichom a potom hlukom, píšťalmi, krikom, hudbou, piesňou, prejavom.
Nezabudnime ani na to, ako študenti prešli celé Srbsko pešo, čím rozpútali sériu študentských pochodov, ktoré prešli mestami aj dedinami, aj tými odľahlými, často zabudnutými, a zobúdzali odhodlanosť a odháňali strach, ktorý sa za posledné desaťročie v srdciach občanov našej krajiny cítil ako doma.
Foto: Sanja Đorđević © Storyteller
Vráťme sa však do včerajšieho Belehradu.
Státísce ľudí si včera zbalilo do vakov vodu a čokoládky, na nos dalo slnečné okuliare, a vyštartovalo zo štyroch rôznych strán Belehradu smerom k Slávii. Potom vykukli oblaky, slnečné okuliare sa dávali dole, obliekali sa pršiplášte, otvárali daždníky. Ale kráčalo sa, pochodovalo s transparetami v rukách, píšťaľami v ústach. Nik ich nemohol zastaviť.
Potom prišla tá chvíľa ticha, úcta k obetiam, ktoré sa stali symbolom našej nespokojnosti. „Nemôžete dvakrát vstúpiť do tej istej rieky, pretože do nej neustále vtekajú iné vody,“ povedal Hérakleitos. A občania Srbska by už chceli zastaviť ten tok nespravodlivosti, chceli by, aby budúcnosť bola iná.
A vtedy, v tom tichu, sa ozval zvuk, ktorý roztrhal oponu pokoja. „Medzi nami a svetom je sklo. Nešťastní sú tí, čo rozbíjajú sklo, šťastní tí, čo ho umývajú.“ Nespomínam si, kto napísal alebo vyslovil tento výrok, možno nie je ani napísaný v presnom znení. No práve táto veta sa dnes rojí v myšlienkach, lebo včera sa niekto rozhodol to sklo rozbiť a zasiať strach. Zvuková zbraň (?), panika, chaos. Ako v Orwellovom „1984“, kde sa strach stal nástrojom moci.
Ale ani v tejto chvíli sa prítomní na proteste nezlomili, hoci mnohí utrpeli zranenia. Po boku odvážnych študentov, ktorí sa zjednotili v túžbe po zmene, sa ocitli aj dve zamestnankyne základnej školy z Aradáča.
V tom chaose, keď sa eufória zmenila na paniku, sa tieto ženy ocitli v epicentre stampeda. Jedna z nich utrpela zlomenú kľúčnu kosť, zatiaľ čo druhá ľahšie zranenia. Dnes sú už obe doma, v náručí svojich blízkych, po tom ako ich ošetrili v zreňanínskom urgentnom centri. Hoci jedna z nich doslova má zlomenú kosť, ich odhodlanie stáť po boku študentov sa nezlomilo.
„Čo nás nezabije, to nás posilní,“ povedal Nietzsche. A študenti a občania sa postavili, pomáhali si navzájom. Sú posilnení. Vedia, že aj keď sa temnota pokúša pohltiť svetlo, len ony môžu zmeniť vlastný osud. Lebo, ako by dodal Shakespeare, „celý svet je javisko a všetci muži a ženy sú len herci“. A študenti a občania sa rozhodli hrať svoju rolu s odvahou a odhodlaním.
