Search and Hit Enter

Na káve od Felliniho s Borisom Filanom

B oris Filan (1949, Bratislava) zo Slovenskej republiky je spisovateľ, textár, dramaturg, scenárista, moderátor a cestovateľ. Pre nás je zaujímavý z viacerých dôvodov, a jedným z dominantných je jeho najnovšia kniha Káva od Felliniho, ktorá vyšla vlani v ktorej podáva aj vlastný obraz Báčskeho Petrovca (navštívil ho takmer pred dvomi rokmi) a rozhlasová Pálenica (RTVS), v ktorej „páli“ životné príbehy menej známych a neznámych ľudí nielen zo Slovenska.

Kedy začína životný príbeh Borisa Filana a čo v tom príbehu podnietilo, či predurčilo Vašu študijnú, a potom profesionálnu orientáciu (filmová a televízna dramaturgia a scénaristika)?

– Keď som mal jedenásť rokov, bol som v Prahe v pionierskom tábore. Pršalo. Nikam sme vtedy nechodili a jedno poobedie nám súdružka pionierska vedúca povedala: Deti, budeme si povídat o tom, čím by ste chteli být, když vyrostete. Třeba ty, devčátko z Hradce Králové. Já bych chctela být lékařka. To je hezké povoláni. Co ty, chlapečku z Pardubic. Já bych chctel být strojvůdcem. To je taky hezké povolání. A copak ty, chlapečku ze Slovenska? Čím pak ty bys chtěl být? A ja som povedal: dramaturg Československého štátneho filmu. Takže ja som nikdy nepochyboval, že to budem robiť. Ale spravil som jednu chybu, teda tá škola. Prijali ma veľmi skoro. Maturoval som sedemnásťročný a osemnásťročný som bol už na vysokej škole. A tam sme mali písať napríklad o prvom, druhom a poslednom rande. Vtedy som hral basketbal, takže som sa k poriadnemu  rande dostal až okolo tridsiatky.

Boris Filan // Foto: REFLEX- NGUYEN PHUONG THAO

Pracovali ste ako dramaturg vo vtedajšej Československej televízii. Ako vyzerala Vaša práca a čo ste po tejto pracovnej etape robili?

– Pripravoval som zábavné a hudobné programy. Dramaturgoval som ich, písal, občas režíroval a nakoniec jeden svoj som takmer desať rokov aj úvádzal. Gala-gala Borisa Filana. Medzitým som písal pesničkové texty, poviedky, libretá muzikálov, televízne inscenácie. Keď sa Milan Tesař pripravoval na veľký rozhovor so mnou do Reflexu, povedal, že vo mne aj zablúdil. Ja som najpracovitejší lenivý človek v meste.

Spomíname Česko-slovensko (či Československo?) a práve pred niekoľkými dňami Slovensko oslávilo 25 rokov od osamostatnenia. Ako ste vtedy vnímali pokojný rozchod dvoch republík a ako teraz?

– Bol som ochotný bojovať za zachovanie Československa. Dnes sa pozerám na Čechy a Čechov s údivom a znechutením. Ich politici, ich média, ich populárna hudba ma šokujú, ako keby človek videl otca váľať sa opitého po zemi.

„Osobne“ Vás poznám cez cestopisy, ktoré som čítala a rozhlas, teda vysielanie Pálenica, kde som mala česť rečniť s Vami. Čo pálite v Pálenici a čo skrývate vo Verejných tajomstvách?

– Ja si priestor v rozhlase veľmi cením. Pálenice počúva okolo milióna ľudí, Verejné tajomstvá 600 000. V Páleniciach predstavujem mimoriadnych málo známych ľudí a delím sa s poslucháčmi o to, čo som videl, počul a zažil. Verejné tajomstvá boli o našej použiteľnej minulosti. O slovenskom filme, divadle, národopise, televízii a rozhlase. Okolo roku 2000  nám globalizované médiá ukradli identitu a minulosť. Musíme si ju sami znovu objavovať. Žiadny národ nebuduje úroveň tým, koľko programov prevezme a koľko sprotreného tovaru nakúpi.

Ste veľký „cestopisateľ“. Vaše reportáže dokážu nadchnúť, inšpirovať, rozbudiť.

– O mojom túlaní sa som napísal pár kníh, najradšej mám trojicu Umenie zablúdiť, Stretnutie s tigromKáva od Felliniho.  Už som sa vrátil z exotických diaľok domov a k okolitým krajinám. Považujem svoje túlanie a rozprávanie o ňom za moju úlohu, za moje miesto v našom kmeni. Rozprávam príbehy, podobenstvá, osudy. Pokúšam sa dať slušným pocit, že v tom nie sú sami.

Niekto vie spievať. Ja nie. Niekto vie počúvať piesne. Ja áno. A niekto vie písať texty pre pesničky. Elán, Pavol Hammer, Marika Gombitová by ihneď ukázali prstom na Vás, keď ide o pesničkára par excellans.

– Som profesionál medzi mnohými amatérmi. Pre mňa nebolo písanie pesničkových textov chvíľkové poetické poblúznenie. Vyštudoval som dramaturgiu a scenáristiku. Celkom zámerne som čítal veľa dobrej poézie, prózy aj drámy. Cielene som ich rozoberal, ako zázračné strojčeky a učil som sa techniku. Aj niektoré chyby a zjednodušenia v textoch pre Elán sú tam zámerne. Popri tom som žil kruto krásny život, naplno som pil, miloval a kamarátil sa. Takže som vedel ako a bolo aj o čom. Najlepšia inšpirácia je každý deň si sadnúť k písaciemu stolu a štyri hodiny pracovať, až sa vám dymí z hlavy.

V každom životnom príbehu existuje hrdina, priateľ, nepriateľ, pomocníľ, anjel strážny, obluda, láska života. Kto je kto vo Vašom životnom príbehu?

– Mojim učiteľom bol režisér Ján Roháč, Slovák, ktorý žil a tvoril v Prahe… Režíroval zábavné programy, filmy, televízne šou, vynašiel v Československu videoklip. Keby nerežíroval nič iné ako geniálnu grotesku Chrobáci, aj tak by sa navždy zapísal do dejín filmu. Jeho legendárny Silvester, ktorý napísal s Jaroslavom Dietlom a režíroval, je podľa mňa najlepší zábavný program aký kedy v televíziách celého sveta vznikolo. Najlepší, najzábavnejší a najluxusnejší.  Lebo Janko Roháč mal tú magickú moc, ten kredit, že na jeho pozvanie prišli tí najlepší a najrozmaznanejší herci a speváci a urobili všetko o čo ich požiadal. Boli ochotní v jeho programe robiť komparz, dramatickí umelci rozprávali vtipy, spievali a tancovali. Janko Roháč predbehol vo všetkom svoju dobu. Bol skvelá budúcnosť, ktorá sa žiaľ neuskutočnila. Bola talentovaný, šarmantný, rozhodný, vplyvný, elegantný, neskrotný.

Kniha Káva od Felliniho vyšla vo vydavateľstve Martinus.

Nebudeme napočitovať čo všetko ste popísali, spomenieme iba knihu Káva od Felliniho (2017). Aj preto, že ste v nej písali aj o potulkách po Petrovci. Aký je Petrovec, keď ho vnímate Vy a Vaše pero? – A vôbec: používate ešte pero alebo iba klávesnicu?

– Píšem na počítači. Slováci vo Vojvodine sú súostrovie, aj ostrov.  A svojim spôsobom aj vesmír.  Sú to naši, ktorí sa ocitli v srbskom mori a v jantári času. Oni sú nami viac ako sme my sami. Ak si čas predstavíme ako rieku, tak oni sú oveľa bližšie jej prameňu. Keď som sa túlal po Srí – Lanke, tak sa mi páčilo, že každé mestečko a dedina majú svoj chýr. Niektoré je preslávené  umením svojich rezbárov, iné palmovým vínom a ďalšie je pyšné na svojich  rybárov. Kovačica sa preslávila maliarmi, Futog kapustou, Aradáč meškárkami – ženami harmonikárkami.  Báčsky Petrovec  je preslávený  klobásami. Petrovská klobása, alebo po ich klbása má svetový chýr.  Odborníci iba závistlivo krútia hlavou , laik sa čuduje a našinec sa do nej postí a netuší, že nemá šancu na víťazstvo.  Petrovecká  klobása je had v raji, ktorý neponúka  jablko poznania, ale klobásu poznania. To nie je brána k hriechu, ale nádherný, voňavý a štipľavý hriech sám. Priamo v Petrovci, v srdci zrodu toho pokušenia sme s Oliverom zistili, že nebo a peklo sú iba dva konce tej istej rozkoše. Báčsky Petrovec má vo svojom znaku kostol, zeleninu, obilie, znamenia neba aj zeme. Klobásu  som  tam najprv márne hľadal.  Objavil som ju až keď som sa lepšie prizrel… a pochopil. Klobása celý erb láskavo ohraničuje. Voňavá, údená, bez konca, nekonečná ako vesmír. Istotne existuje aj klobásové nebo. A keby sa všetky vyrobené, vyúdené a zjedené klobásy spojili, tak vytvorili klobásový most ponad večnosť. Najlepšie na petrovskej klobáse je to, že to nie je klobása., ale klbása. Prekonala  hmotnostnú  kategóriu, v ktorej klobásy súťažia. Nie je ľahká, ani bantamová, ani welterová, nie  ani v poloťažkej, ani v ťažkej hmotnostnej kategórii.  Petrovská klbása si svoj štandard si vytvorila sama . Je o toľko hrubšia a dlhšia, že ja ju volám klbásasasa. Ten nápad bol pomerne jednoduchý, ale odvážny a riskantný ako všetko revolučné. Petrovská klbásasasa  sa vytrhla z diktátu tradície a zvíťazila. Prijala podobu a veľkosť salámy, ale zachovala si klobásovú dušu. To je tá úžasná finta – prekvapiť niečím známym.  Na celom zázraku  je úžasné to, že sa nedá zopakovať. Keď spravíte párky veľké ako jaternice, povedia si že ste blázon a babrák.  Petrovská klbásasasa  sa stala novým štandardom a celý svet má na saláme .

Svojou inšpiráciou a jej pretavením do slov inšpirujete ľudí. Ale kto z ľudí Vás inšpiruje?

– Ženy?

 

Fotografie z tohto článku sú z archívu Borisa Filana (REFLEX- NGUYEN PHUONG THAO) a obálka knihy Káva od Felliniho z vydavateľstva Martinus.

No Comments

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.