Ja, Petra Častvenová – diplomovaná filologička, študentka magisterského štúdia komunikológie, víťazka a laureátka mnohých literárnych súťaží, spisovateľka s publikovanou knihou, poetka, ktorej básne vychádzajú v slovenských aj srbských časopisoch, novinárka, a predovšetkým obyčajný človek s vierou vo svoju budúcnosť v tejto krajine – dňa 4. februára 2025 som bola vyhodená z mládežníckeho časopisu Vzlet.
Vzlet bol úsmev na tvári všetkých mojich spolužiakov na hodine slovenčiny, keď vyšlo nové číslo. Vzlet bol časopis, ktorému som ako mladšia verila a tak sa stal prvým miestom, kde som sa opovážila zverejňovať svoje básne, ktoré som sa vtedy hanbila podpísať alebo zasielať na súťaže a dokonca aj zdieľať ich s ľuďmi. Vzlet bol môj odrazový mostík. Moja strecha pred neistotou. Prvé objatie mojej básnickej tvorby. Bol miestom, ktoré objalo moju lásku k slovenskému jazyku, k novinárstvu, k slovu samotnému. Bol miestom, kde som mohla hovoriť pre mladých – podeliť sa o to, čo som sa naučila, o to, čo je dôležité. Vzlet bol hlasom mladých. A tým aj mal zostať.
Roky neskôr, ako študentka, ktorá si napriek nedostatku času chcela zarobiť, do Vzletu som prispievala článkami o mediálnej a internetovej gramotnosti a básňami. Jedna báseň dokonca z neho neodôvodnene bola vyhodená.
A 4. februára prišla správa, že do Vzletu viac písať nemôžem. Dnes už môžem povedať, že Vzlet riadi, upravuje, kontroluje, triešti a cenzuruje moja vlastná teta – Anna Horvátová. Tá istá teta, ktorá doniesla rozhodnutie o mojom prepustení. Dôvod? „Celkom demokratický.“ Ak sa pripájaš k protestom, písať do Vzletu nemôžeš.
A tak sa ju verejne pýtam:
Má mladý človek právo na hlas?
Má právo povedať, čo cíti, bez toho, aby bol umlčaný?
Je mladý človek hlasom ľudu, alebo len štatistikou v systéme?
Žijeme v demokratickom štáte, kde sú si všetci rovní, alebo predsa existujú aj „rovnejší“?
Je ideológia viac ako človek?
Je moc viac ako rodina?
Ak je Srbsko demokratický štát, prečo sa bojí vlastných mladých?
Prečo je mládežnícky časopis spolitizovaný?
Prečo sa slová upravujú, čistia, mažú – ako keby boli nebezpečné?
Ak sa mladých učí mlčať, čo z nich vyrastie? Ak ich učíme, že za svoj názor môžu byť potrestaní, čo sa stane, keď dospejú?
Ak mládežnícky časopis má byť hlasom mladých – prečo ho ovládajú tí, čo sa mladých boja?
Ak sa v ňom cenzuruje poézia, aké texty v ňom môžu zostať?
A nakoniec – prečo niekto hlas 24-ročného dievčaťa dožíva ako hrozbu?
Tento list nie je len o mne. Je o všetkých mladých ľuďoch, ktorých hlasy sa snažia umlčať. Ale slová majú silu. A kým budeme písať, hovoriť, tvoriť – budeme tu.
S presvedčením, že pravda si vždy nájde cestu,
Petra Častvenová
Bravo Petra!
Pokiaľ tu budeme mať takých mladých ľudí, ktorí dokážu vyjadriť vlastný názor, ku ktorým bezpodmienečne patríš, ani my v pokročilom veku sa nemusíme obávať vlastnej budúcnosti.
Mgr. Jarmila Pálenkášová