V Padine, dedine južného Banátu, bol vietor vždy stálym spoločníkom. Hovorieva sa, že sa tu čas nemeria len podľa ročných období, ale aj podľa úderov košavy. Po stáročia sa ľudia naučili s vetrami žiť – krotiť ich vetroochrannými pásmi, ktorých dnes ani zhruba nie je nadostač, ale aj znášať chvíle, keď prinesú búrku či odnesú pôdu a piesok z oráčin. Pred niekoľkými rokmi však vietor dostal nové meno. Na horizonte vyrástli turbíny veterného parku Kovačica s 38 a Pupin so 16 generátormi. Ich príchod priniesol prvé zmeny, ktoré ľudia pocítili v každodennosti. „Kedysi, aj keď počas horúcich letných týždňov určitú nepršalo, kvapky rosy živili rastliny. Teraz sa kvapky rozbijú a zmiznú, lebo turbíny rozfúkajú vlahu,“ hovorí Pavel Brezina, poľnohospodár z Padiny, inžinier poľnohospodárstva a zástanca regeneratívnych metód obrábania. 

Brezina spomína, že projekt im prvý raz predstavili okolo roku 2012 – podobne, ako sa dnes predstavuje nový vetropark. „Idea investora a tej ‘zelenej energie’ znela: kúsok pôdy sa dá do prenájmu na 25 rokov alebo sa predá a dostaneme určitú sumu peňazí. Sľúbili nám poľné cesty – štrkové, nasypané. Znel to dobre. Za ten kúsok pôdy – približne pol lanca, okolo 30 árov – ste si mohli kúpiť lanec, lanec a pol, možno dva, podľa lokality. Predpokladali sme, že cesty budú tvrdé a dobré a že nebudú mať vplyv na naše výnosy ani pôdu. Zdalo sa to ako dobrá investícia: dáme kúsok pôdy, za to si kúpime niečo viac“, spomína si tento poľnohospodár.

Na začiatku teda v dedine prevažoval pocit, že ide o rozumný kompromis – niečo sa síce odovzdá, ale zároveň sa dostane späť v podobe lepšej infraštruktúry. Očakávania sa však čoskoro stretli s realitou stavby.

„Potom prišla realizácia – zhruba v rokoch 2015 až 2016 sa začalo budovať. Videli sme odchýlky od plánu. Sťažovali sme sa na rozsýpanie betónu a veľké znečistenie okolitej pôdy, ktorá nebola predmetom prenájmu. Výstavba spôsobila veľké škody, no všetko nám bolo neskôr odškodnené”, hovorí Pavel Brezina.

Aj keď sa finančné náhrady napokon vyplatili, skúsenosť ukázala, že každý zásah do vidieka so sebou prináša následky, ktoré sa nedajú vyrovnať iba peniazmi. Poľnohospodári si začali viac všímať, čo sa deje so samotnou pôdou.

„Ďalšia vec: parcely dotknuté vetroparkom majú teraz nižšiu cenu pri kúpe či následnom predaji. Už to nie je ‘čistá’ pôda – vznikajú ostrovčeky, ktoré musíte obchádzať, viac času ide na udržiavanie burín a nežiaducich rastlín.“

Poľnohospodári z Padiny si po prvotných skúsenostiach s výstavbou začali všímať aj dlhodobé zmeny. Už to nebolo len o poškodených parcelách či ceste k poliam, ale o samotnej pôde, úrode a každodennom poľnohospodárčení. 

Ako sa zmenila kvalita pôdy a produkcia?

Postupne sa ukázalo, že vplyvy vetroturbín nesúvisia iba s pôdou alebo cenou parciel. Zasiahnuté je aj samotná poľnohospodárska činnosť – každodenný rytmus práce na poli a to, ako rastliny znášajú obdobia sucha.

 „Vplyv určite je. Trvalo nám roky zistiť, v akej miere a v ktorom období. Najľahšie bez prístrojov vidno, že vznikajú turbulencie a rosa trvá kratšie. V lete pri žatve pšenice môžeme okolo vetroturbín začať kosiť skôr, pretože rosa sa tu vôbec netvorí alebo rýchlo mizne – no práve táto strata znamená menej vlahy pre rastliny. V suchých rokoch je vplyv väčší; v ideálnych rokoch s veľa, dobre rozloženými dažďami menší, lebo rosa vtedy nie je rozhodujúca pre prežitie rastlín. Keď je však málo podzemnej aj zrážkovej vlahy, rosa môže stačiť, aby rastlina prežila krízne obdobie.“

💡 PODPOR STORYTELLER! Naša redakcia závisí od podpory komunity. Ak veríš v profesionálnu a zodpovednú žurnalistiku, pomôž nám pokračovať v analyzovaní a publikovaní príbehov, ktoré sa len zriedka dostanú na verejnosť. 👉 DARUJ TU!

Keď vietor prejde cez turbínu, prúdenie vzduchu sa naruší, vysvetľuje Brezina. Vznikajú menšie vzdušné vlny a turbulencie, ktoré zasahujú blízke okolie. Tieto vzdušné vlny doslova „rozbijú“ kvapôčky rosy, ktoré by sa inak usadili na listoch a steblách obilia. Rosa sa tak buď vôbec nevytvorí, alebo sa veľmi rýchlo stratí. Pre hospodárske plodiny to znamená, že prichádzajú o dodatočný zdroj vlahy – drobnú, ale často rozhodujúcu pomoc v období sucha.

„Rosa sa tu rýchlo mizne – práve táto strata znamená menej vlahy pre rastliny.“ — Pavel Brezina

Na podobné javy upozorňujú aj viaceré medzinárodné výskumy. Nedávna štúdia, realizovaná v severnej Číne, ukázala, že veterné parky zvyšujú teplotu povrchu pôdy a znižujú jej vlhkosť, čo môže mať priamy dopad na úrodu a odolnosť rastlín počas vegetačnej sezóny. Ďalšia analýza, publikovaná v Chorvátsku a zameraná na európske príklady vetroparkov, potvrdzuje, že prítomnosť vetroparkov môže viesť k degradácii pôdy, narušeniu jej štruktúry a väčšej náchylnosti na eróziu – teda k problémom, ktoré si poľnohospodári všímajú aj na vlastných parcelách.

Turbíny podľa Brezinu menia aj správanie zveri. „Keď fúka silnejší vietor, niečo na hranici košavy, je to počuť. Niektorým zvieratám to prekáža, iné sa prispôsobili. Vidíme menej veľkej zveri, ostali líšky a vrany. Srny sa podľa mňa výrazne rozutekali – pre ne je problém, že horšie počujú predátora, radšej sa stiahnu ďalej.“

Pastvín je v okolí málo, väčšina je orná pôda, no Brezina si všíma ešte jeden signál: „Je menej dážďoviek – sú indikátorom plodnosti. Cítia mikrovibrácie: ako keď poľnohospodárska technika používa aparátiky, ktoré sa zapichnú do zeme, vibrujú a rozrušujú krtince – podobne vibrujú aj základy turbín. Základy generátorov majú asi 7–8 metrov a pilóty až do 20 metrov v zemi. Turbína prenáša vibrácie do pôdy. Verím, že v kruhu do 100 metrov je vplyv na mikroorganizmy veľký, v 200 menší, v 300 ešte menší. Chceli by sme urobiť výskum, aby sme zmerali priemer tohto ‘kruhu vplyvu’. Ak nie sú dážďovky a mikrobiologické procesy, netvorí sa humus, znižuje sa ho a zvyšky sa neprestavujú – pôda je potom menej plodná.“

Podobné skúsenosti zaznamenali aj výskumníci v zahraničí. Upozorňujú, že veterné parky môžu mať citeľný vplyv na ekosystémy a biodiverzitu: narúšajú migračné trasy a biotopy, vtáky a netopiere hynú pri kolíziách s lopatkami, hluk negatívne pôsobí na správanie divo žijúcich zvierat. Kým v morských oblastiach sa rieši hlavne hlučnosť pri inštalácii turbín a jej vplyv na morské cicavce, na súši sa ukazuje, že práve drobné zmeny v prostredí – vibrácie či neustály šum – menia správanie poľnej zveri a drobných živočíchov. V konečnom dôsledku tak veterné parky neovplyvňujú len ľudí a poľnohospodárstvo, ale zasahujú aj do prirodzeného fungovania celého krajinného ekosystému.

Zároveň sa však nedá poprieť, že veterná energia prináša aj nesporné výhody. V porovnaní s uhlím či ropou vypúšťa do ovzdušia oveľa menej CO₂, spotrebuje minimum vody a pomáha znižovať prachové častice, ktoré patria medzi najväčšie hrozby pre ľudské zdravie.

Cesty: plus, ktoré sa rýchlo roztrasie

Pavel Brezina uznáva, že niečo pozitívne predsa len prišlo. „Sľubovali a postavili tvrdé (štrkové) cesty – to je plus. Menej blata sa znáša do dediny. Ale neudržiavajú sa v intenzite, akú by sme chceli. Keď ich zarovnajú, po dvoch mesiacoch sú hrboľaté. Najprv po nich idete autom 70 km/h bez problému, o dva mesiace 30–40, traktor ešte menej – každých 50–100 metrov jama.“

Aj Daniel Petraš, ktorý žije na okraji dediny, neďaleko turbín, hovorí, že cesty sú jediné viditeľné zlepšenie, no podľa neho to nevyváži negatíva: „Nie je to tak, ako bolo predtým. Hluk aj samotná prítomnosť turbín sa cítia každý deň. Najviac to pociťujeme v noci, zasahuje to náš spánok aj psychický pokoj.“

To, čo Daniel opisuje ako narušený psychický pokoj, má oporu aj vo výskumoch. Medzinárodné analýzy ukazujú, že zvuk veterných turbín dokáže zasiahnuť do nočného pokoja – ľudia žijúci bližšie k nim častejšie hlásia poruchy spánku, podráždenosť a celkovú nepohodu. Čím je hluk väčší, tým je problém citeľnejší.

Ďalšie výskumy potvrdzujú, že aj hodnoty hluku, ktoré sa považujú za „primerané“, môžu spánok prerušovať a znižovať jeho kvalitu. Záleží aj na vzdialenosti domov od turbín, na tvare krajiny či na tom, či sa použijú bariéry a opatrenia, ktoré hluk tlmia.

Lekári pritom upozorňujú, že dlhodobo narušený spánok nie je len nepríjemnosť, ale aj zdravotné riziko. Výskumy spánkovej medicíny ukazujú, že chronický hluk a opakované budenie môžu viesť k zvýšenému krvnému tlaku, oslabenej imunite, problémom s koncentráciou a vo vážnejších prípadoch aj k vyššiemu riziku srdcovo-cievnych ochorení či depresie.

Zatiaľ však nie je známe, či sa podobné štúdie robili priamo v Padine alebo v jej okolí – skúsenosti miestnych preto ostávajú najdôležitejším signálom, že ide o tému, ktorú by sa oplatilo seriózne preskúmať.

„To, čo je, stačí. Ďalej radšej nie.“

O to väčšie obavy vzbudzuje nový projekt, ktorý sa pripravuje niekoľko posledných rokov. Vetropark Samoš sa prvýkrát vo verejnosti spomenul niekedy začiatkom roku 2024, no až v lete 2025 sa dostal do fázy verejných prerokovaní a strategického posudzovania vplyvov na životné prostredie. Podľa návrhu ide o doposiaľ najväčšiu vetroelektráreň v Srbsku – až 142 vetrogenerátorov s inštalovaným výkonom 923 MW. Ak sa tento a ďalšie projekty zrealizujú, v okruhu dvadsiatich kilometrov okolo Padiny by mohlo stáť viac než 200 turbín.

Podľa návrhu územného plánu osobitného určenia sa vetropark rozprestiera na ploche 17 312,3 hektára najkvalitnejšej poľnohospodárskej pôdy. Z toho samotná „osobitná zóna“ – priestor pre turbíny, platformy a prístupové cesty – zaberie 2 255,4 hektára. Nová vetroelektráreň má stáť na obrábacej pôde medzi ôsmimi dedinami: Kovačica, Padina, Seleuš, Ilandža, Novi Kozjak, Samoš, Putnikovo a Uzdin.

Na verejných  prezentácich a prerokovaniach uskutočnených v auguste v Alibunáre a Novom Sade poľnohospodári zdôrazňovali najmä dlhodobé narúšanie pôdy. 

„To sa ťažko meria – treba dlhé obdobie. Keď sme sa sťažovali, vraveli nám, že všetko sa dá vrátiť do pôvodného stavu. Myslím si, že by to šlo ťažko. Štrkové cesty sa ‘ľahko’ spracujú, ale základy nie: 6–7 metrov hlboký betón, priemer 12–15 metrov – to len dynamitmi. Ťažko sa to vracia späť. A potom je tu problém s narúšaním kvality pôdy prostredníctvom vysušovania. Navyše je tu aj problém s existujúcimi obmedzeniami: v bezprostrednej blízkosti turbín nesmieme dvíhať medziriadkové osevy ani robiť vetroochranné pásy – pritom ich potrebujeme. Zostali nám vrany, ktoré robia škody; chceli by sme späť aj iné druhy vtákov a zveri. Všeobecne je veľa podmienok, ktoré sú v priamom rozpore s poľnohospodárstvom”, vysvetľuje poľnohospodár Pavel Brezina.

Advokátka Jelena Jonovská, ktorá zastupuje združenia poľnohospodárov z Kovačice a Padiny, opisuje priebeh verejného prerokovania ako formálny a pre bežných ľudí ťažko dostupný. Podľa nej bola verejná prezentácia zorganizovaná iba v Alibunáre, hoci väčšina územia vetroparku leží v katastri Kovačice. 

Verejný náhľad na dokumentáciu bol zverejnený 22. júla, uprostred prázdnin a žatvy, a namiesto zákonom stanovených 30 dní trval len 29. Dokumenty sa navyše na obecnom webe hľadali ťažko a nie všetky prílohy boli sprístupnené. Keď prišli na rad verejné zasadnutia komisie v Novom Sade, čas aj miesto boli zmenené len deň vopred – pôvodne mali byť 27. augusta o 15.00, no napokon sa konali už o 13.00 v priestoroch Pokrajinského ústavu pre ochranu prírody. 

„Žiadala som, aby sa to zapísalo do zápisnice – no nebolo vôbec zrejmé, že sa zápisnica vedie,“ hovorí Jonovská a dodáva, že takýto postup odporuje pravidlám účasti verejnosti. 

Jonovská upozorňuje aj na objem podkladov – približne 500 strán textu a desiatky máp – a krátke lehoty počas vrcholu poľných prác. Podľa nej dokonca komisia venovala rôznym pripomienkam nerovnakú pozornosť a pri otázkach poľnohospodárov odpovedala stručne či vyhýbavo. „Nežiadame nič výnimočné – len aby verejnosť mala férovú možnosť porozumieť plánom, vyjadriť sa k nim a aby sa to riadne zdokumentovalo“, hovorí advokátka.

Podľa Pavla Brezinu nie je zatiaľ jasné, či poľnohospodári dostanú na svoje námietky reálnu odpoveď. „To uvidíme. V Novom Sade išlo o územný plán – nie celkom naša oblasť. Naše námietky patrili skôr na sekretariát pre poľnohospodárstvo a pre ochranu životného prostredia. Možno sme žaloby poslali ‘nesprávnemu’ sektoru, ale orgány majú povinnosť ich postúpiť ďalej. Dúfame, že to skončí tam, kde má, a dostaneme odpoveď,“ vysvetľuje.

Na otázku, ako by sa dnes k podpore výstavbe ďalších turbín postavilo Združenie poľnohospodárov Padina, ktorého je predsedom, Pavel Brezina, má jasný postoj: „Z nášho pohľadu toho máme dosť. Skúsenosť hovorí, že by sme radšej nepokračovali.“

K hlasom z polí sa pridávajú aj ďalšie zistenia a obavy. „Noc bez bzučania nie je. Zvuk lezie do domu, do hlavy, do spánku,“ opisuje Daniel Petráš. V dokumentácii plánov sa priznáva, že hluk prekračuje povolených 45 dB v blízkosti Kovačice a Padiny. 

„Sama dokumentácia priznáva prekročenie 45 dB(A) na hraniciach Padiny a Kovačice, kumulatívne účinky sa však vôbec nehodnotia.“ — EKOP Padina

Oficiálna správa o strategickom hodnotení vplyvu Územného plánu oblasti osobitného určenia pre výstavbu vetroelektrárne „Samoš“ na území obcí Alibunar a Kovačica pritom sama priznáva prekročenia. Podľa noriem je maximálne povolená hladina nočného hluku 45 dB(A). Výpočty ukázali, že práve na hraniciach Padiny a Kovačice hluk z turbín túto hranicu prekračuje, zatiaľ čo v iných dedinách zostáva v rámci limitu. Podobný výsledok vyšiel aj podľa medzinárodne používanej metodiky: aj tu bolo prekročenie zistené pre Dobricu a Kovačicu, a to pri oboch výškach gondoly turbín (114 aj 140 metrov).

Z tohto dôvodu museli projektanti posunúť niektoré turbíny, aby sa zaťaženie hlukom znížilo. Ani tak však dokument nerieši kumulatívny efekt – teda to, čo sa deje, keď sa spoja všetky existujúce a plánované vetroparky v okolí.

ODPRÚČAME NA ČÍTANIE:

Na riziká upozorňuje aj ekologické združenie Ekologické hnutie Padina (EKOP), ktoré podrobne analyzovalo dostupnú dokumentáciu a na verejnej rozprave v Novom Sade prednieslo 79 pripomienok.

„Sama dokumentácia priznáva, že hluk vetroparku Samoš na hraniciach Padiny a Kovačice presahuje povolených 45 dBA. Z tohto dôvodu boli tri vetrogenerátory posunuté, ale kumulatívne účinky všetkých existujúcich a plánovaných vetroparkov v okolí vôbec neboli zohľadnené,“ uvádzajú z EKOP-u. 

Dodávajú, že hluk sa vôbec neposudzuje z hľadiska účinkov vibrácií na voľne žijúce živočíchy – najmä na mikroorganizmy, pôdne druhy, cicavce a vtáky, ktoré sa orientujú sluchom.

Z poľnohospodárskeho hľadiska EKOP upozorňuje na chýbajúci výskum dlhodobých dopadov na pôdu. 

„Nie sú údaje o zmenách vlhkosti, teploty, o podzemnom hmyze a baktériách v pôde – a pritom všetko toto priamo ovplyvňuje udržiavanie humusu, hlavného ukazovateľa úrodnosti,“ hovoria miestni ekologickí aktivisti a aktivistky. 

Upozorňujú aj na to, že podľa plánu je na 85 % širokých ciest zakázané vysádzať vetroochranné pásy a stromy, ktoré by mohli zmierniť eolickú eróziu. V tejto časti Banátu vietor podľa EKOP-u každoročne odnesie 0,9–2 tony ornice na hektár, čo predstavuje vážnu hrozbu pre budúcu úrodnosť.

Komu vietor prináša zisk?

Zatiaľ čo v Nemecku či Dánsku majú pri vetroparkoch priamy podiel aj miestne komunity, v Srbsku takýto model neexistuje. V Dánsku je podpora komunitného vlastníctva jedným z hlavných dôvodov, prečo sa veterná energia stala úspešnou a prijateľnou aj medzi obyvateľmi. Zákon o obnoviteľnej energii z roku 2009 ukladá investorom povinnosť ponúknuť minimálne 20 % akcií nového veterného projektu miestnym obyvateľom. Tento prístup má viacero efektov: ľudia sa stávajú spolumajiteľmi, profitujú z dividend a majú väčšiu motiváciu akceptovať zmeny vo svojom okolí, hoci turbíny prinášajú hluk či vizuálnu záťaž.

Jeden z najznámejších príkladov je offshore vetropark Middelgrunden pri Kodani – dokončený v roku 2000, pozostáva z 20 turbín a vznikol ako partnerstvo medzi mestským energetickým podnikom a občianskym družstvom. Do projektu vstúpilo viac než 8 650 Dánov, ktorí spoločne vyzbierali 23 miliónov eur a získali 50 % podiel. Zvyšok vlastní mestská spoločnosť. Tento model sa ukázal ako taký úspešný, že v Dánsku sa postupne rozšírili desiatky ďalších energetických družstiev.

V Srbsku však podobný systém komunitného vlastníctva neexistuje – profit má krátkodobo iba ten, kto predá pôdu, zatiaľ čo z dlhodobého hľadiska zostáva degradovaná pôda a otázniky pri zdraví obyvateľov.

  FAQ: Vetroparky, pôda a hluk v Padine  

Pre miestnych tak priamy úžitok prakticky neexistuje. Pavel Brezina to vystihuje stručne.

 „Nemáme žiaden priamy úžitok. Platíme elektrinu ako všetci v Srbsku. Obec z toho má nejaké príjmy – dane a podobne – idú do rozpočtu. Kde sa rozdelia, nevieme presne. Firmy, ktoré vetroparky prevádzkujú, občas dajú peniaze na miestne poľnohospodárske a športové združenia či opravy ciest – aspoň niečo vrátia, keď už pôsobia na našom území. Vidia, že sú aj negatívne vplyvy, a tak sa snažia nejako ‘odvďačiť’. Nemôžem povedať, že nedávajú – ale to sú len ich dobrovoľné gestá. Prírodu ani pôdu do pôvodného stavu to nevráti.“

Padina je dnes v prievane – doslova aj obrazne. Na jednej strane stoja sľuby o zelenej tranzícii a obnoviteľných zdrojoch, na druhej obavy z pôdy bez humusu, z nočného bzučania, z budúcnosti dediny. V dokumentoch a verejných nahliadnutiach sa nepočíta so zdravím ľudí ani s kumulatívnymi účinkami na pôdu a biodiverzitu. Poľnohospodári a aktivisti opakujú: nie sme proti vetru. Sme proti tomu, aby vietor odniesol náš život.