Danielu pritiahla do Kacvína láska. Žije tu už 19 rokov. Pochádza z dedinky Ľubica, v okolí Kežmarku. Po svadbe prišla do Kacvína, spišskej dedinky na pohraniční Poľska a Slovenska. Hoci v jej občianskom preukaze stále figuruje slovenské občianstvo, domovom je pre ňu v tejto chvíli Poľsko. V tom čase nevedela Daniela po poľsky ani slovo. Šťastena však praje šťastným. A šťastnej Daniele priniesla do cesty i ľudí, ktorí chceli po slovensky rozumieť.
Pravdaže, vždy sa našli aj takí, pre ktorých bola slovenčina cudzí jazyk. Keďže jej manžel chodil kvôli práci na týždňovky, tak ako mnohí Kacvínčania, neostávalo jej iné, len sa postupne v životných situáciách rozhovoriť po poľsky. Inak by nemohla sama vybaviť rôzne veci na úradoch.
„Rozprávať sa ešte dalo, ale písať bola hrôza,“ spomína na časy dávno minulé Daniela Radecka a dodáva úsmevne: „Všetci mi tu hovoria, že mám slovenský prízvuk a na Slovensku po mne poškuľujú, že už som chytila poľský akcent. A ja hovorím: Koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom!“
Spišskí Slováci v Poľsku
Daniela je ideálnou spoločníčkou na rozhovor o živote Slovákov v Poľsku, predovšetkým tých na Spiši. Nedeca, Nová Belá, Krempachy, Jurgov, Čierna Hora, Frídman, Tribš, Vyšné Lapše, neopomínajúc Kacvín – dedinky, ktoré možno označiť ako slovenské spišské dedinky za hranicami Slovenska.
Slovenčina sa síce neučí vo všetkých, ale v každej sa celebrujú slovenské omše. Vyšné Lapše sú zaujímavé práve tým, že sa tu práve v posledných rokoch začala slovenčina učiť tak povediac nanovo, lebo si to rodičia detí vybojovali. V Kacvíne sa slovenčina v škole učí ako dobrovoľný cudzí jazyk. Ak uvážime, že v škole je okolo 100 detí a z nich 30 chodí na slovenčinu, je to celkom pekný stav. Donedávna bolo v Nedeci gymnázium, kde sa tiež mohlo učiť po slovensky. Kacvínska materská škola je však poľská.
Kacvín, podobne ako viaceré ďalšie spišské i oravské obce, bol pričlenený k Poľsku v pohnutých rokoch 20. storočia.
„Keďže Kacvín je pohraničná obec, určite je výhodou, aby sme hovorili po slovensky aj po poľsky,“ vysvetľuje Danka Radecka a svoje úvahy rozvíja: „Školské vzdelávanie v slovenčine má určite význam. Kacvínčania sa so slovenčinou vedia dobre uchytiť. Máme chlapca, ktorý skončil konzervatóriu na Slovensku, teraz študuje pedagogiku v Ružomberku. Môžeme sa pochváliť aj študentkou operného spevu a herectva v Košiciach. Ďalší z Kacvínčanov ukončil univerzitu v Bratislave.“
Všetko sú to Kacvínčania, u ktorých je predpoklad, že sa vrátia. Tento výrok potvrdzuje už teraz mladý dirigent, ktorý pomáha viesť v Kacvíne dychovku. „Títo ľudia žijú s nami. Vracajú sa k nám – domov a vidia v tom zmysel,“ hodnotí s radosťou Daniela.
Nie je pravidlom, že tri hodiny slovenčiny na základnej škole v Kacvíne absolvujú týždenne len deti, ktoré majú rodinné slovenské korene. Každoročne sa letného detského tábora zúčastňuje Gabi. Ani jej mama, ani jej otec nie sú zo Slovenska – ale Gabi sa chcela naučiť po slovensky. Číta takmer bez dialektu. Hovorí výborne a rozmýšľa po slovensky. Podobným dôkazom je Patryk. Sám od seba sa rozhodol, že sa chce učiť po slovensky. Jeho slovenské vyjadrovanie je natoľko dobré, že by ste neverili, že doma nemá nikoho so slovenským pôvodom, kto by sa s ním bavil v slovenčine.
Danieline deti, Viktória a Vojtek, sa narodili na Slovensku. Majú dvojité občianstvo. O to poľské však museli žiadať. Diana, najmladšia Danielina dcéra, sa narodila v Poľsku, a rodičia museli žiadať o občianstvo slovenské. S dvojitým občianstvom, ako inak, spájajú sa aj dve rodné čísla.
Daniela Radecka, predsedníčka miestnej skupiny Spolku Slovákov v Poľsku v Kacvíne, ozrejmuje, ako vypadá celoročná činnosť: „Počas roka sa stretávame v klube. Vedieme i dychovku, ktorá skúša trikrát týždenne.“ Každý rok prebieha v Kacvíne súťaž Spoznaj Slovensko, vlasť svojich predkov. Z významných sviatočných momentov spomeňme oplátkové stretnutie. Začína poľským zvykom lámania posvätenej oplátky, kedy si ľudia navzájom želajú niečo do nového roka. Toto januárové stretnutie sprevádza aj program detí zo školy a mládež uvádza krátke scénky. Danka podotýka, že úspechy tu žnú aj výstavy detských prác, obecné plesy a radosť budí aj spolupráca so Slovenským inštitútom vo Varšave i slovenskou pohraničnou obcou Veľká Franková.
V klube sú dvere otvorené pre všetkých. Dokonca občas posedia aj turisti. „Ponúkame slovenskú kultúru všetkým. Nemali by sme sa uzatvárať . Dnes sa nikto nemusí oficiálne hlásiť, či je Slovákom alebo Poliakom. Môže si vybrať. A širšia verejnosť je lepšia, ako prílišná hrdosť. V priebehu pár rokov sa veci zmenili natoľko, že ľudia vedia byť spolu.“
„Neviem si predstaviť, že by som žila inde. Z jednej strany mám Tatry, z druhej Pieniny. Vrchov je tu toľko, že ich všetky neobídete za dva týždne. Mám okolo seba dobrých ľudí. Cítim sa naplnená. Každý deň si môžem niekde vyjsť. Pešo, na motorke, na bicykli. Autom zájdem všade. Deti behajú, majú bazén, voľnosť. Nemajú obmedzenia mesta. Denne dochádzajú do školy do Nového Targu. Ale keď prídu domov, môžu si urobiť ohnisko, zájsť na piknik, zahrať si futbal,“ hovorí akoby z duše Daniela a pokračuje:
„Autobusy z Kacvína do Nového Targu a odtiaľ do Krakova, máme každú pol hodinu. Desať minút autom trvá cesta na Slovensko do Spišskej Starej Vsi, neďaleko je Poprad.“
Hranica medzi Slovenskom a Poľskom dnes viac-menej neexistuje. Keď Slováci z pohraničných dedín v Poľsku idú na prechádzku, ani nezbadajú ako, a už sú na Slovensku.
Projekt VIA CREATIVA, ktorý realizuje portál Storyteller finančne podporuje Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Názory vyjadrené v tomto projekte nemusia nutne odzrkadľovať názory ÚSŽZ.
Pridaj komentár & Dodaj komentar