NÁZORY | Hlas redaktorky
Keď sa hovorí o budúcom Stredisku Slovákov v Srbsku, nehovorí sa len o budove. Nehovorí sa len o pozemku, metroch štvorcových, galérii, sále, kanceláriách alebo o tom, či bude centrum stáť na Bulvári Európy, v starej kasárni, v centre Nového Sadu alebo niekde inde.
Hovorí sa o tom, ako slovenská komunita v Srbsku rozumie samej sebe. Kto má právo byť pri stole, keď sa rozhoduje o jej verejných priestoroch. Kto dostáva informácie načas. Kto sa pozýva na schôdze. A kto sa zrejme radšej nepozýva.
V priestoroch Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny (NRSNM) sa vo štvrtok konala 30. schôdza, na ktorej členovia rady rokovali aj o budúcom Slovenskom centre vojvodinských Slovákov. Už aj samotný pracovný názov projektu „Slovenské centrum vojvodinských Slovákov” si zaslúži aspoň poznámku pod čiarou plnú rozpakov: ak sa buduje centrum, ktoré má chrániť jazyk, kultúru a identitu, bolo by dobré, keby sme sa už v jeho názve nepotkýnali o jazyk.
Ale teda, vráťme sa späť k podstate.
Ako informoval portál týždenníka Hlas ľudu, rada najprv schválila, aby sa centrum nachádzalo v Novom Sade, a následne odsúhlasila aj konkrétnu lokalitu – pozemok na Bulvári Európy, vo vlastníctve Republiky Srbsko, ktorý v súčasnosti používajú Železnice Srbska.
Dobrá správa? Pravdepodobne (alebo obozretnejšie: možno).
Dôležitá správa? Určite.
Práve preto sa natíska otázka: prečo sa o takejto téme komunikuje tak, akoby išlo o vec úzkeho kruhu zasvätených?
Storyteller na túto schôdzu pozvaný nebol. A nie, nejde o márnomyseľnosť jednej redakcie, ktorá sa urazila, že nedostala pozvánku. Ide o oveľa vážnejšiu vec: o vzťah verejnej inštitúcie k médiám, k verejnosti a k téme, ktorá patrí celej komunite.
Verejná inštitúcia nie je súkromný priestor, v ktorom sa médiá triedia na vítané a nevítané. Ak sa rokuje o veci verejného záujmu, osobitne o projekte, ktorý sa týka celej slovenskej komunity v Srbsku, prístup k informáciám má byť otvorený, rovnaký a nediskriminačný. Protokol nemôže byť výhovorkou na selekciu médií. A verejnosť má právo všimnúť si vzorec: kto je pozývaný, kto pozývaný nie je a komu sa tým odkazuje, že jeho otázky nie sú žiaduce.
Storyteller túto tému nesleduje od včera.
Keď sa o Stredisku Slovákov v Srbsku v roku 2021 hovorilo v súvislosti s cenovými nezrovnalosťami nehnuteľností, čiernymi stavbami a otázkou, kto vlastne bude investorom, Storyteller túto tému otvoril podrobne a verejne. Vtedy išlo o projekt, ktorý mal byť pôvodne podporený sumou 2,8 milióna eur zo Slovenskej republiky prostredníctvom Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ). Namiesto rýchlej realizácie však prišli nejasnosti okolo navrhovaných objektov, rozdielnych cien, dokumentácie a dôvery medzi aktérmi.
Keď sa v roku 2022 ukázalo, že zriadenie budúceho strediska je aj ďalej v slepej uličke, Storyteller sa pýtal ďalej. Keď výzva nebola vypísaná v čase, v akom bola verejne avizovaná, Storyteller sa pýtal ďalej. Keď ÚSŽZ pozastavil vyplácanie niektorých investičných dotácií v Srbsku, Storyteller sa pýtal ďalej.
Keď sa v roku 2023 opäť hovorilo, že projekt zostáva na rokovacom programe medzi NRSNM a ÚSŽZ, Storyteller sa znovu pýtal, kto bude investorom, kde bude centrum, ktoré inštitúcie v ňom budú sídliť a či ešte existujú peniaze pôvodne viazané na tento účel.
A keď sa koncom roka 2024, resp. začiatkom roka 2025 verejnosť dozvedela, že časť prostriedkov ÚSŽZ pôvodne určených na výstavbu Strediska Slovákov v Srbsku bola presmerovaná na iné účely, opäť nešlo o malú administratívnu poznámku. Bol to vážny signál, že komunita nedokázala dosiahnuť dohodu o veľkosti, lokalite, vybavenosti, vlastníctve a využívaní budúceho strediska.
Neskôr to pre Storyteller potvrdili aj Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky a Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. ÚSŽZ uviedol, že v roku 2023 prijal dve žiadosti – od NRSNM a SKC Šafárik –, ale tie nesplnili administratívne podmienky výzvy a neboli posunuté do hodnotiaceho procesu.
PODPORTE STORYTELLER! Naša redakcia závisí od podpory komunity. Ak veríte v profesionálnu a zodpovednú žurnalistiku, pomôžte nám pokračovať v analyzovaní a publikovaní príbehov, ktoré sa len zriedka dostanú na verejnosť. DARUJTE TU!
To všetko nie sú drobnosti. To je verejná pamäť jedného projektu.
Preto dnes nestačí povedať: schválili sme lokalitu. Nestačí povedať: prezident Aleksandar Vučić prisľúbil prostriedky. Nestačí povedať: ďalšie stretnutie so zástupcami inštitúcií bude budúci týždeň. Po rokoch nejasností, mlčania, zlyhaných pokusov, nevyužitých prostriedkov a presmerovaných financií verejnosť potrebuje viac než jednu správu zo schôdze.
Verejnosť potrebuje odpovede.
Kto bude investorom? Kto bude vlastníkom budúceho centra? Kto ho bude spravovať? Ktoré inštitúcie v ňom budú sídliť? Aké budú náklady? Z akého rozpočtu budú hradené? Aký je právny status pozemku, ktorý dnes používajú Železnice Srbska? Čo presne znamená, že Republika Srbsko zabezpečí prostriedky? Bude projekt financovaný zo štátneho rozpočtu Srbska, z pokrajinských zdrojov, cez mesto Nový Sad alebo iným modelom? Akú úlohu v celom procese bude mať NRSNM a akú samotná komunita?
A napokon: bude sa o tom rozhodovať s verejnosťou alebo iba v mene verejnosti?
Slovenské centrum vojvodinských Slovákov, ak má byť skutočne spoločným domom, nemôže vznikať v atmosfére selektívneho informovania. Nemôže byť projektom, o ktorom sa dozvedáme po častiach, z protokolárnych správ, z médií, ktoré boli pozvané, zatiaľ čo iné médiá, ktoré sa témou dlhodobo a objektívne zaoberali, zostávajú za dverami.
Nie je problém, že Hlas ľudu informoval zo schôdze. Problém je, ak sa z verejnej témy robí priestor kontrolovaného prístupu. Problém je, ak sa kritické médium nepozýva práve vtedy, keď sa rozhoduje o téme, ktorú roky sleduje. Problém je, ak sa verejný záujem chápe ako niečo, čo možno vybaviť jednou správou, namiesto otvoreným a zrozumiteľným procesom.
Storyteller nemá monopol na túto tému. Ani ho nechce mať. Má však pamäť. A tá pamäť hovorí, že Slovenské centrum vojvodinských Slovákov nie je príbeh, ktorý sa začal vo štvrtok na jednej schôdzi. Je to príbeh, ktorý už roky odhaľuje slabosti našich inštitucionálnych vzťahov, nedostatok konsenzu, nedostatok transparentnosti a sklon tváriť sa, že problém neexistuje, kým ho niekto nepomenuje.
Ak má byť nové centrum priestorom kultúry, stretávania, pamäti a identity, potom jeho prvým základom nemôže byť iba pozemok. Musí ním byť dôvera. A dôvera sa nestavia tak, že sa niektoré médiá nechajú pred dverami.
Dom pre komunitu sa nezačína betónom. Začína sa tým, že komunita vie, čo sa v jej mene deje.
