Tento príbeh je koncipovaný ako cesta. Pre plnohodnotný zážitok odporúčame čítať ho na mobilnom telefóne. Kráčaš. Pod tvojimi nohami je mäkký koberec šuštiaceho lístia. Praskajú suché vetvičky. Tvoje pohyby sú ľahké, zbavené každodenných starostí. Pľúca napĺňa čerstvý a čistý vzduch, ktorý vonia po ranej jari.
K to nevidel a nepočul skupinu zo svahov Frušskej hory Alice in WonderBand, ani nevie, čo mu chýba, lebo je to orchester, ktorý v súčasnosti tancuje v nezabudnuteľnom mini-predstavení Da i Re, telo kao instrument (Da a Re, telo ako nástroj, pozn. a.).
“P očuješ telefón, Vladimíra?” pýta sa Goran Vučićević, pôvodom z Čoky, ktorého pred viac ako 25 rokmi štúdiá priviedli do Nového Sadu. “Nie,” odpovedám začudovane a všímam si niekoľko sympatických veveričiek, ktoré sa naháňajú po Futockom parku v Novom Sade. “To preto, že som
“K torá farba môže preskočiť Dunaj?”, pýtalo sa dieťa v dospelom človeku menom Nikola Radosavljev, ktorý pochádza z Banátu, ale celý rad rokov žije a pracuje v Novom Sade. Z diaľky cez búrlivé ticho prichádza odpoveď: “Farby Frušskej hory!” Nikola poslúchol dieťa v
Priče koje se polako čitaju. Kao pismo. Jednom mesečno u vašem inboxu.
