Search and Hit Enter

25 km v nohách na Frušskej hore s družinou Šípka

„K torá farba môže preskočiť Dunaj?”, pýtalo sa dieťa v dospelom človeku menom Nikola Radosavljev, ktorý pochádza z Banátu, ale celý rad rokov žije a pracuje v Novom Sade. Z diaľky cez búrlivé ticho prichádza odpoveď: “Farby Frušskej hory!”

Nikola Radosavljev (Foto: Storyteller)

Nikola poslúchol dieťa v sebe, otvoril skriňu a prvé čo mu prišlo pod ruku boli horolezecké topánky, s hrubou podrážkou. Dieťa v Nikolovi nebolo naivné, vedelo, že krotká Frušská hora vie  byť zavádzajúca. Bez rozmýšľania, akoby by ho viedla nejaká tajomná lesná sila, alebo víla, nemohol sa dovtípiť Nikola, obul si topánky a vykročil dobrým smerom – cez Dunaj, aby konečne v 38. roku života začať kráčať!

Krok za krokom, kilometer za kilometrom, v správnych farbách Frušskej hory, podarilo sa mu stať sa intímnym priateľom tejto vojvodinskej vyvýšeniny, nehanbiac sa flirtovať s ňou aj pred očami verejnosti. Ale prečo by sa vôbec hanbil pôvodnej túžby a potreby po priamom kontakte s prírodou?

Poďme, Vladimíra, nájdeme šípku!

“Ja som začal “kráčať” až v 38-om roku života a to je moja najväčšia životná chyba. Ale nemal mi kto povedať”, hovorí Nikola Radosavljev (1959), iniciátor zoskupenia alternatívnej družiny Šipak, kým sa spolu prechádzame Frušskou horou.

Počúvajúc Nikolu, jedného z hrdinov tohto príbehu, v chodkyni, ktorá po prvýkrát skúša svoje horolezecké schopnosti a hranice, prebieha vnútorný monológ:

“Zlý stav, v ktorom sa vačšina ľudí v Srbsku nachádza je pravdepodobne následkom práve toho, že sú príliš statickí, viazaní o zatvorené miestnosti, médiá, počítače, internet. Ľudia žijú tzv. sediace životy a taký životný štýl je zhubný pre telo a pre mentálne zdravie.”

Na tento môj prúd uvažovania sa nadväzuje hlasný prejav Nikolu, ktorý začínal ako cyklista a neskoršie pochopil, že mu počas zimy ešte niečo chýba. A tak prišiel k horolezectvu.

“V Európe sme prví podľa užívania antidepresív. Prví sme v Európe!”, vykríkne Nikola.

Spolupatričnosť je dôležitým a dominantným prvkov družiny Šípka.

“Preto my v alternatívnej družine Šipak sa aktívne podieľame na tom, aby sme zobudili v ľuďoch to poznanie a vsadili im do vedomia, aby pre seba robili niečo užitočné. To je zvlášť dôležité pre mladých ľudí a ľudí v strednom veku, ktorí ešte stále môžu vylepšiť túto úroveň základu zdravotného stavu, a stráviť život zdraví, veselí a spokojní. Vidíte? My sa tu po celý deň iba smejeme. U nás niet depresie, niet zlej nálady.”

AD Šípka a jej akcie

Časť AD Šípka: (zľava) Snežana Ćurguz, Milan Bunčić, Nataša Heror, Ružica Tešanovićová, Miladin Jarić, Nikola Radosavljev, Vojvoda, náhodný spolupútnik, a Vladimíra Dorčová- Valtnerová, členka Šípky na jeden deň, alias Storyteller
A lternatívna družina Šípka sa narodila presne pred štyrmi rokami, keď sa niekoľko ľudí začalo spontánne organizovať pre každonedeľné prechádzky a kontinuitu sa podarilo zachovať, lebo Frušská hora od vtedy ani v jednu nedeľu nezostala bez nekaždodenných Šípkových ľudí.

“V prvé týždne sme sa nevolali Šípka. Boli sme bezmenná skupina ľudí. Ale v jednu nedeľu sme počas prechádzky diskutovali, vtipne, ako vždy naše prechádzky vyzerajú, prečo nemáme názov a ako by sme sa mali volať. Keďže sme v tú nedeľu takmer na každom kroku stretali šípku, divý plod plný krásy a zdravia, nadhodil som svojim spolupútnikom, že je Šípka správne meno pre nás. A keďže sme všetci podľa povahy veselí ľudia, dokonca dvojzmyselní, všetci prijali môj návrh a od vtedy sa aj úradne predstavujeme ako AD Šípka”, vraví Nikola.

“AD?! O čom to hovoríte?” pýta sa novinárka vo mne.

“Ale: alternatívna družina!”, smeje sa Nikola, hrdina toho desiateho septembrového dňa, keď som si vydobila srdce Frušskej hory.

Raňajky po prvých niekoľkých kilometroch.

“My sme ako prietokový kotol. Niektorí prichádzajú, niektorí odchádzajú, existuje stála ekipa, väčšia časť stáleho tímu je tu. Cez našu družinu prešlo viac ako 351 osôb, včítane aj asi desať alebo pätnásť psov, lebo u nás sú psy rovnoprávni s ľuďmi. Psi sú veľmi dobrí chodci, výnimoční spolupútnici, veľmi sú inšpirujúci, takže s nimi zaobchádzame ako s ľuďmi. Dokonca máme aj dvoch, či troch psov, ktorí získali diplomy. Znamená, to sú vzdelaní psi,” vysvetľuje Nikola, kým sedíme na prestávke pre raňajky, s malým hltom pálenky bez cukra.

Kráľ Les!

Šípkovci hovoria, že do svojej skupiny prijímajú všetkých. Ale pozor! S nimi sa netreba hrať, lebo predsa majú svoje pravidlá a podmienky. Nateraz majú iba jediné vymedzenie „minimálnej rýchlosti“ na 20 kilometrov.

Najmä, ich túry väčšinou nie sú kratšie ako 20 kilometrov a patria medzi stredne náročné. Priemerným tempom (aj v závislosti od konfigurácie terénu) túra sa obyčajne prejde za 5, resp. 6 hodín. Tí, ktorí sú fyzicky pripravení, ju zvládnu bez väčšej námahy. Tí, ktorí však nie sú fyzicky pripravení, sa trochu unavia a budú mať slabšiu svalovicu, ale to nie je nič oproti tomu, čo získajú.

„Boli situácie, v ktorých sa ľudia vracali domov pred tým než dosiahli cieľ? Myslím, ja som na druhom kilometri takmer spadla do bezvedomia…“, priznávam sa verejne pred fruškohorskými horolezcami. Odpovedajú Nikola Radosavljev a Milan Bunčić.

Nikola Radosavljev, človek veselého pohľadu na svet, z ktorého srší optimizmus a huncútstvo, na ročnej úrovni má okolo dvesto dní strávených na bicykli a štyridsať dní na prechádzke. Čiže, v Šípke má okolo tri a pol tisíc kilometrov prekráčaných a úhrnne viac ako 18-tisíc kilometrov v horolezectve, a viac ako 250-tisíc kilometrov v cyklistike. Bol aj hlavný rozprávač Šípkovej mediálnej túry č. 198.

Ale boli tu aj druhí nositelia diplomov Šípkovej univerzity a biodiverzity: Milan Bunčić, dôchodca, inak dopravný inžinier podľa povolania, Ružica Tešanovićová, IT manažérka, Miladin Jarić, dôchodca, Nataša Heror, odborníčka z oblasti marketingu, Snežana Ćurguz, podnikateľka. Všetci ony sú vo vrchu zoznamu akcionárov! Z 92 diplomovaných Šípkovcov, ony sú medzi najlepšími 25, s vročením 27. augusta.

Nataša Heror a Vladimíra Dorčová Valtnerová: Smiech je liek na všetko. Aj na otlaky!
Môžeš ty to, Vladimíra!
Nie, ony sa nevysmievajú tým, ktorí sú za nimi, ale sa smejú pretože život na Frušskej hore je naozaj krásny!

Ako insiderský outsider, k mediálnej túre sa pripojil aj fotograf Goran Vučićević, ktorý už päť rokov chodí na prechádzky po Frušskej hore s rôznymi skupinami, ale aj samostatne a s rodinou. Ony boli hlavní podporovatelia pri prvom horolezeckom dobrodružstve Storytellera.

Aj fotograf Goran Vučićević je konečne na fotografii (prvý sprava) (Foto: Storyteller)

Výzva prijatá: 25 horolezeckých kilometrov v nohách začiatočníka

Fotografie pre tento text urobil Goran Vučićević.

No Comments

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.