„Jedine v rámci školy sadíme strom generácie. V každoročnej akcii prváci kúpia strom a spolu so svojou učiteľkou ho zasadia pred školu. Keď vedia, že to je ich strom, postupne sa začínajú inak správať k stromom. Ekologické povedomie im narastá,“ hovorí profesorka biológie v Maglići, ktorú všetci v dedine a v okolí poznajú ako vášnivú bojovníčku za ochranu zdravého životného prostredia nielen v škole, ale aj v každodennom súkromnom živote. „Motivujeme ich, aby aj doma sadili stromy, lebo Vojvodina je rovina, ktorej naozaj chýbajú stromy. Lebo stromy prečisťujú vodu, poskytujú čistejší vzduch, chránia od veľkých klimatických zmien.
Tisíce hektárov lesov v Srbsku zmizli kvôli nezákonného rúbaniu a krádeži, čo je najčastejší trestný čin v oblasti životného prostredia za posledných 10 rokov. Podľa oficiálnych údajov asi 30 percent územia Srbska je v súčasnosti zalesnených. Avšak, to nestačí, najmä, ak sa zalesnenie porovnáva so Slovinskom, ktoré je na 70% zalesnené, ale predsa je viacej než 17%, ako to bolo v Srbsku po Druhej svetovej vojne. Pracovnými akciami zalesňovania v období jestvovania Juhoslávie percento lesov bolo zvýšené. Dnes je na lesy bohaté východné Srbsko, zatiaľ čo vo Vojvodine len 6% územia má lesy.
A Milada Stankovićová si všíma, že obrovské percento lesov je zrúbané:
„Zalesňovanie sa znížilo a nemáme už ani toľko lesných škôlok, ako je to potrebné,“ hovorí. „Keď som sa nad týmto zamyslela, uvedomila som si, ako v Srbsku takmer nerozumieme, že všetko dostávame z prírody – jedlo, vzduch, ktorý dýchame, vodu, ktorú pijeme, všetko, čo máme doma – je darom prírody. A nechránime ju a škaredo sa jej odplácame.„
Ako najväčšie problémy v oblasti ekológie a ochrany zdravého životného prostredia vo Vojvodine, okrem nedostatku stromov a lesov, profesorka Stankovićová uvádza aj problém pitnej vody, k zvýšeniu ktorého prispievajú plastové obaly, čiže odpad, ktorý po sebe zanechávajú ľudia.
„V skutočnosti obrovské množstvo tohto plastových obalov, ktorý pôvodí v rope, proste nemáme kde skladovať. Znamená máme problém plastu. Nie je to len náš problém, ale je to širší problém, keďže je teraz móda nosiť fľašky s vodou, ktorá prišla z Ameriky. Pijeme vodu z plastových fliaš, veriac, že táto voda je zdravšia, ale novšie výskumy ukazujú, že človek by mal piť vodu z vodovodu, je to zdravšia voda od tej v plastových fľašiach, “ hovorí naša spolubesedníčka.
„Týmto spôsobom znižujeme spotrebu vody, plastových obalov a znečisťovanie životného prostredia, keďže obaly z vody nemáme kam ukladať. Existuje výrok, že ropa je vrah planéty Zem, pretože, keď sa pozriete na všetky katastrofy v oblasti životného prostredia, do všetkého sa vmešuje ropa – prostredníctvom výroby plastových fliaš a iných predmetov, vykurovania v našich domoch, ropných derivátov pre motorové vozidlá, ktorých výpary sú škodlivé. „
[tabs] [tab title=“Ropa – vrah planéty Zem“]Pri spaľovaní ropy alebo ropných derivátov spaľovací proces nie je úplný. To znamená, že okrem vody a oxidu uhličitého sa vytvárajú ďalšie zlúčeniny, ktoré sú toxické. Príkladmi týchto zlúčenín sú oxid uhoľnatý a metanol. Navyše častice sadze znečisťujú pľúca ľudí a zvierat a vedú k problémom so srdcom alebo dokonca smrti, pretože sadza je karcinogénna. [/tab] [/tabs]
Problém spočíva aj vo zvýšenom konzumizme ľudí, pretože sa iba nakupuje a nakupuje, a obal zostáva za nami, pripomína profesorka.
Zobúdzanie povedomia o tom, že planéte Zem je potrebná ochrana od nás – ľudí
[dropcap style=“background“] M [/dropcap]ravčími krokmi sa ekologické povedomie ľudí mení. Ale predsa sa mení. Takto mieni aj Milada Stankovićová, ktorá do témy ekológia silnejšie „zahryzla“ po roku 2005, kedy sa Základná škola Žarka Zreňanína zapojila do medzinárodného ekologického projektu, ktorý iniciovala vtedajšia riaditeľka Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci Viera Boldocká.„Po sérii vzdelávacích a praktických aktivít s cieľom zvýšiť ekologické povedomie detí počas dvoch rokov, koľko trval projekt, naša škola aj po ukončení projektu pokračovala v práci v tejto oblasti,“ približuje naša spolubesedníčka svoje vlastné, ale aj širšie školské rozhodnutie, že sa ekológia stane dôležitú súčasťou ich širšieho spoločenského konania. „Vtedy naša škola bola jednou z prvých škôl, ktoré boli vyškolené v oblasti ekológie a trvalo udržateľného rozvoja. Vtedy sme aj zahryzli do tejto témy a od tej doby sme začali väčšmi vnímať skutočnosť, že sme deštruktívni k prírode.„
Počas príjemného októbrového popoludnia, po vyučovaní a v upravenom školskom dvore v Maglići, v rozhovore s našou spolubesedníčkou si pripomíname, že práve počas trvania vyššie uvedeného dvojročného projektu bola aktuálna dekáda vzdelávania pre trvalo udržateľný rozvoj v rokoch 2005-2015, ktorú vyhlásili Spojené národy. „To je relatívne abstraktná téma a je veľmi široká, a ja sa na to pozerám ako na túžbu tejto generácie zachovať planétu pre budúce generácie,“ vysvetľuje profesorka Milada.
Milada Stankovićová vlastnou ekologickou činnosťou dáva príklady žiakom a ostatným občanom. A to nielen prostredníctvom zbierania obalov na ulici, ale aj jazdením bicykla ako prepravným prostriedkom, čo predstavuje spôsob, ako zachovať zdravú planétu.
„Bicykel ešte v dávnych časoch, okrem iného, emancipoval ženy, aby si už nemuseli obliekať korzety a dlhé šaty,“ hovorí. „A ja sa snažím používať bicykel kedykoľvek môžem, aj pretože mám rada pozorovanie vtákov. Keď sedíte v aute, nemôžete cítiť prírodu, ako keď ste na bicykli. Inak, veľmi sa mi páči ako v Belgicku a Dánsku čoraz viac ľudí, ktorí žijú v meste stále jazdia na bicykli, ale v tom im pomohol aj systém, mestá, pretože im vybudovali väčšie cesty vhodné na jazdu bicyklom. Týmto spôsobom bojujú za zdravé životné prostredie, ako aj proti obezite. V tomto zmysle ma potešila správa o tom, že sa tohto leta francúzsky prezident Emmanuel Macron a dánsky premiér Lars Lokke Rasmussen stretli – na bicykloch. Tak by sme mohli aj my, ale my ešte stále milujeme jazdiť autom, ktoré spotrebúvajú veľké množstvo fosílnych palív. Nejako stále zaostávame za ostatnými európskymi krajinami, ktoré sú vždy desať krokov pred nami … „
V každodennom živote Stankovićová praktikuje aj iné zvyky, ktoré prispievajú k ochrane zdravého životného prostredia.
„Každý rok sa snažím zasadiť stromy, aj ja osobne, a so žiakmi v škole. Každý rok nazbieram žalude pod dubom v Petrovci a potom ich na malom pozemku v blízkosti školy spolu so žiakmi posadíme. Keď z nich vyrastú malé stromíky, s deťmi ich s rýľom vyberieme a presadíme v maglićskom poli a požiadame našich spoluobčanov, aby v nasledujúcich piatich rokoch sa o ne starali. Kým dostatočne nenarastú. Vždy sa poteším, keď vidím strom, ktorý sme zasadili pred piatmi alebo šiestimi rokmi. „
Eko dizajn môjho života je túžba, aby sme sa vrátili k životu, ktorým žili naše babky a dedkovia. Ak sa to dá. Hoci sa to ťažko dá…
Profesorka biológie, ako sama hovorí, sa snaží učiť deti, keď zjedia keksík alebo niečo podobné, aby aspoň sploštili obal a odložili na miesta vyhradenom pre likvidáciu obalov (odpad). „Tiež im stále pripomínam, aby nenechávali vodu vo fľaške, keď vyhadzujú obal, ale aby ju vypustili do prírody. Aby voda cirkulovala v prírode, pretože Zem je vodná planéta,“ hovorí.
V každodennom živote v marketoch absolútne nepoužíva plastové vrecká, pretože so sebou vždy nosí eko tašku. „Hoci sa niektorým ľuďom zdá akoby som šla na trh, nevzdávam sa používania plátenných tašiek,“ smeja sa profesorka Milada a dodáva:
„Možno, že sú mravčie kroky, ale v poslednom desaťročí v kruhoch našej lokálnej komunity sme sa zvýšili povedomie ľudí. Teraz na uliciach môžete vidieť aj recyklačné ostrovy, komunálne podniky si tiež zvýšili ekologické povedomie a uvedomili si, že sa dedina môže oveľa lepšie a krajšie upravovať.„
S pocitom, že sa veci predsa menia lúčime sa s profesorkou biológie Miladou Stankovićovou. V tom si profesorka pripomenie, že je potrebné zdôrazniť, že základná škola v Maglići realizuje aj iné ekologické akcie a to v rámci programu Za čistejšie a zelenšie školy Vojvodiny, ktorý od roku 2009 ako spoločný projekt realizujú Pokrajinský sekretariát pre ochranu životného prostredia a udržateľný rozvoj a Pokrajinský sekretariát pre vzdelávanie. „Som rada, že deti ako odmenu dostávajú výlet do Sriemskych Karloviec. V rámci našej školy tiež odmeňujeme žiaka, ktorý zjari prvý uvidí bociana na školskom komíne a odmena je v podobe lopty alebo podobnej maličkosti.“
BOCIAN – SYMBOL NESMRTEĽNOSTI A RODINNÝCH HODNÔT AKO SYMBOL ZÁKLADNEJ ŠKOLY V MAGLIĆI
„Tento vypchatý bocian zahynul v roku 2010. V zime 2009, po tom ako odletel do teplých krajov sme doslova zbúrali jeho hniezdo, pretože vtedy bola kríza pre plyn, a obávali sme sa, že budeme musieť v škole vykurovať na pevné palivo. Keď sa nasledovný rok bocian k nám vrátil, na improvizované hniezdo, ktoré sme pre neho pripravili, žiaľ, zahynul. Bolo 29. mája, keď prišla veľká búrka a silný vietor zhodil hniezdo dolu a bocian s dvomi mladými zahynul. Rozhodli sme sa, že ho dáme preparovať do Nového Sadu, a vtedy sme aj zistili, že mal tri roky, znamená bol neskúsený jedinec. Inak, bociany si v prípade búrky alebo dlhotrvajúceho dažďa, z dvoch zliel volia to „menšie“: nech zahynú iba mláďatká a on aby sa zachránil, pretože, ak by on uhynul, určite by umreli aj mláďatká, ktoré ešte nie sú schopné o seba sa postarať. Potom sme za pomoci Združenia pre ochranu vtákov Srbska a ďalšieho odborníka z Nového Sadu, ktorý nam daroval jedni platformu pre hniezdo, vypracovali nové, pretože je pre nás dôležité zachovať bociany v našej škole ako symbol školy. Okrem školského hniezda, v tom čase sme pripravili ďalšie štyri platformy, čiže hniezda v Maglići a v Báčskom Petrovci za pomoci inžineira Zdravka Babina, ale v súčasnosti je jedine naše školské hniezdo aktívne. Žiaľbohu.“
Milada Stankovićová[/infobox]
„Základná škola Žarka Zreňanina v Maglići účinkuje v rôznych ekologických projektoch. Od roku 2005, keď sme účinkovali vo veľkom medzinárodnom projekte, začali sme vážnejšie pristupovať k téme ekológie a ochrany životného prostredia, “ pripomína Milanovićová. „Prvé aktivity sa týkali zriadenia záhradky okolo školy, účinkovali sme aj v odmeňovacích konkurzoch Rottary klubu, na ktorých sme získali počítače z druhej ruky. To sa nám páčilo a motivovalo na realizáciu ďalších aktivít.“
Riaditeľka hovorí, že všetky školské aktivity týkajúce sa ekológie majú jeden sieľ a to je predovšetkým vzdelávanie detí. K tomu cieľu pomaly prichádzajú prostredníctvom projektov zberu plechovíc, plastových obalov, papiera, elektronického odpadu, bateriek, žiaroviek, starého odevu.
„To sú akcie zberu a ich význam spočíva v tom, že sa cez praktické „cvičenia“, resp. aktivity formuje ekologické povedomie žiakov, že treba ochraňovať naše životné prostredie. Podobne máme aj akcie jarného a jesenného upratovania školského okolia a každodenného ekologického dežúrstva, keď sa žiaci po veľkej prestávke poprechádzajú okolo školy a zozbierajú papier a odpadky, ktoré boli medzičasom rozhádzané,“ hovorí riaditeľka pyšne.
Darinka Milanovićová mieni, že pokiaľ ide o ďalšiu minulosť, vtedy sme nemali tento druh problému a tému udržateľného rozvoja, pretože sme dávali väčší pozor na prírodu:
„Vlastne, ani technológia nebola taká, aby príroda bola v takej miere ohrozená. Teraz s obrovským rozvojom aj tento problém sa stal väčším. Ale povzdvihovanie ekologického povedomia ide dosť ťažko. Ešte stale u detí si všímame, bez ohľadu na to, koľko o tom hovoríme a robíme, situáciu, že nemôžu pochopiť, že nie je hanba pozbierať odpadky, ale je hanba hodiť ich. Proste to nemôžu pochopiť. Toto sa môže prekonať spoločnou každodennou akciou vštepovania vzťahu k prírode, ktorú budú realizovať rodiny, školy, štátne, pokrajinské a lokálne inštitúcie a nakoniec vlastne celková spoločnosť. Aby sme konečne všetci pochopili, že čistá a zdravá príroda je obrovská hodnota, pretože povedomie našich ľudí vo veci chápania prírody a udržateľného rozvoja je na nízkej úrovni…“
Projekt pod názvom Eko dizajn našich životov finančne podporil Pokrajinský sekretariát pre kultúru, verejné informovanie a vzťahy s náboženskými spoločenstvami. Názory vyjadrené v podporenom mediálnom projekte nutne nevyjadrujú názory Pokrajinského sekretariátu pre kultúru, verejné informovanie a vzťahy s náboženskými spoločenstvami, ktorý udelil prostriedky.
Páčil sa Vám tento článok? Podporte nás!
Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.
Vladimíra Dorčová Valtnerová
Milujem život, novinárstvo a digitálnu dobu. Preto som sa stala transmediálnou rozprávačkou. Pred tým som v období 2013 - 2017 zastávala funkciu zodpovednej redaktorky týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Od januára 2009 do februára 2013 som bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 som pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 som bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 som pôsobila členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Som laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002, Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, Ceny Jána Makana st. za rok 2016, ktoré udeľuje Asociácia slovenských novinárov a Výročnej ceny NDNV za informovanie v médiách národnostných menšín a za interkultúrnosť v médiách za rok 2017. V súčasnosti spolupracujem s časopisom Nový život ako členka redakcie, s organizáciami, akými sú Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, kde som aj členkou, Novosadskou novinárskou školou, časopisom Politikon a i. S rodinou žijem, tvorím a zo života sa teším v Maglići.
Pridaj komentár & Dodaj komentar