Tento príbeh je koncipovaný ako cestovanie. Pre plný zážitok z príbehu odporúčame čítanie na mobilnom telefóne.
Deň Stojanky Salijevićovej z Kulpína sa začína pred svitaním.
Robí na sezónnych prácach, na poliach a v skleníkoch.
Ťažkú fyzickú prácu vykonáva od šestnástich rokov.
Práca v kancelárii alebo v továrni sa jej nepáči, pretože nie je dobrá pre chrbticu.
Prácu však neodmieta.
Domov sa vracia popoludní. Tam ju čakajú deti a domáce práce.
Je to jej najobľúbenejšia, ale aj najťažšia časť dňa.
Má štyri deti. Každé z nich má svoje sny, nádeje a pohľad na svet.
Potom odchádza do druhej práce, kde pracuje ako hygienička.
Hovorí, že unavená sa cíti len niekedy.
„Nie je také, že ťa niečo bolí, že si sa unavila. To neexistuje,” hovorí.
Odmieta snívať o svojom dokonalom dni.
Vie, že sa nesplní. Hovorí to so smiechom.
„Dobre mi je takto. Tak to mám. Nesťažujem sa. To je najdôležitejšie,” dodáva.
V zime je to ťažšie. Práce niet, skoro sa stmieva, a tak sa musí sedieť doma.
Aspoň nie je zima.
Stojanka hovorí piatimi jazykmi.
Okrem srbčiny hovorí aj rómsky a slovensky.
Španielčinu sa naučila pozeraním latinskoamerických seriálov.
Angličtinu sa učí cez telefón.
„Nikdy nevieš, kedy sa ti jazyk zíde,” myslí si.
Voľného času na záľuby nemá veľa.
Jednoducho nestíha venovať sa sebe.
Chcela by mať jeden deň, keď si uvarí kávu a vypije ju osamote.
Je trpezlivá.
Vie, že ten čas príde, keď deti vyrastú.
Má jeden cieľ – aby jej deti skončili strednú školu.
Vtedy budú mať, verí, možnosť netrápiť sa tak ako ona.
Je hrdá na najstaršieho syna, ktorý teraz končí ôsmy ročník.
Napriek tomu v ich vzdelávaní nejde všetko hladko.
Stávalo sa, že iné deti sa nechceli kamarátiť s jej deťmi.
Aj na ňu sa niekedy niekto pozrie inak.
Ona však nedovolí, aby ju to ovplyvnilo.
„Jednoducho to odignorujem a je mi to jedno,” hovorí.
Strach z dažďa
Na jednej z križovatiek novosadskej štvrte Klisa akoby sa nachádzal portál.
Vedie do sveta, ktorý systém odpísal.
Fungujú v ňom predajne rýchleho občerstvenia, butiky, biliardový klub, kaviarne.
Zdá sa, že sa všetci poznajú a že komunita je silná.
Voči cudzincom sú však nedôverčiví.
Alisa nie je.
Alisa – jej pravé meno je redakcii známe – zúfalo potrebuje pomoc.
Žije sama a necíti sa bezpečne.
Najviac sa bojí dažďa.
Žije sama a necíti sa bezpečne.
Ukazuje aj vypínač, ktorý, keď prší, predstavuje smrteľné nebezpečenstvo.
Dva dni po tom, čo voda z neba zaleje matičku zem, musí byť v Alisinej domácnosti vypnutá elektrina.
Daždivé noci sú pre Alisu bezsenné.
Nádoby, do ktorých zachytáva dažďovú vodu, musí pravidelne vymieňať, aby zabránila väčším škodám.
Vlhkosť na stenách jej ničí zdravie.
Jediné, čo chce, je opravená strecha a kúpeľňa.
Ukazuje dieru v sprchovom kúte.
Z nej, hovorí, vychádzajú potkany.
Hygienické potreby vykonáva u susedky, ktorú má rada ako vlastnú sestru.
Nevie, čo by robila, keby ju nemala.
Alisa má 53 rokov.
Je chorá.
Ukazuje prázdnu chladničku.
„Od rána som nič nejedla,” hovorí potichu.
Mesačne žije z 8 000 dinárov sociálnej pomoci.
Úrad práce jej nachádzal zamestnania.
Zamestnávatelia ju však, ako hovorí, odmietali, keď počuli, koľko má rokov.
„Hovoria – ty už o chvíľu máš ísť do dôchodku, a nie pracovať.”
Aj keď sa práca objaví, pred Alisou stojí prekážka, ktorú mnohí nevidia.
„Keď človek ide do práce, musí sa kúpať, a ja na to nemám podmienky. Vyhodia ma.”
A Alisa nemá funkčnú kúpeľňu.
Nemá ani oblečenie a obuv, ktoré by boli vhodné na prvý pracovný deň.
Tak sa uzatvára kruh chudoby.
Práca existuje, ale neexistujú základné podmienky, aby sa k nej človek dostal.
Nikto zo systému sociálnej ochrany ju nenavštevuje.
Do tejto časti prichádzajú tí, ktorí tam nežijú – iba pred voľbami.
„Prídu na ulicu, aby ťa pozbierali, nech ideš voliť,” hovorí.
„Ja nechodím.”
Keď je zima, Alisa si nesmie nechať zapnutý ohrievač.
Nesmie, pretože elektroinštalácia môže zhorieť.
Tyče na kremennom ohrievači zapína len niekedy.
Oblečie sa, ako hovorí, ako Dedo Mráz, schová sa pod dve deky a zimné mesiace trávi na podlahe kuchyne prikrytej matracmi.
„Nechcem to, ale taký je život,” hovorí.
„Musíš ísť ďalej. Musíš byť hladná. A to sa nikto nepýta. Len Boh vie,” dodáva.
Sníva o tom, že niekam odíde, aspoň na dva dni.
Že utečie zo svojej každodennosti a bude niekde hosťom.
„Aby som nemusela myslieť.”
Ale nemá kam.
Bola by šťastná, keby vedela, že sa má na koho spoľahnúť.
Na niekoho, kto môže opraviť kúpeľňu a strechu.
INÚ PERSPEKTÍVU TOHTO PRÍBEHU DOSTANETE V BEZPLATNOM NEWSLETTERI STORYTELLERA v srbčine. PRIHLÁSTE SA UŽ TERAZ DO NÁŠHO MAILING zoznamu:
Tento článok bol preložený s pomocou umelej inteligencie a redakčne upravený. Ak si všimnete gramatické alebo vecné chyby, napíšte redakcii na adresu [email protected].
