Migrácia je jedným z najstarších spoločenských javov v ľudských dejinách. Ide o zmenu miesta trvalého pobytu za hranice určitého územia. Môže byť interná, čiže vnútorná, keď sa realizuje v rámci domovského štátu, ale aj medzinárodná, či vonkajšia, keď osoba opustí hranice materskej krajiny.
Projekcie Departmentu pre ekonomické a sociálne otázky Organizácie spojených národov ukazujú, že na Zemi žije okolo 7,7 miliárd ľudí. Podľa tohto departmentu už do roku 2050 na planéte bude takmer 10 miliárd ľudí.
Do uvedeného roku sa očakáva, že India bude mať viac obyvateľov ako Čína, zatiaľ čo by na treťom mieste mala byť Nigéria.
Táto správa OSN tiež hovorí aj o znížení počtu obyvateľov v jednotlivých územiach. Od roku 2010 do dnes pokles počtu obyvateľov je evidentný v 27 krajinách či územiach, kým sa do roku 2050 počet obyvateľov zníži v 55 krajinách.
Podľa tejto projekcie, viac ako 20 percent z terajšieho počtu obyvateľov do roku 2050 opustí Lotyšsko, Litvu a Bulharsko. V kategórii krajín, ktoré do roku 2050 opustí viac ako 15 percent obyvateľov sú aj európske krajiny, ktoré sa nachádzajú na alebo v blízkosti takzvaného Západného Balkánu: Chorvátsko, Bosna a Hercegovina, Albánsko, Rumunsko a samozrejme, Srbsko.
Alternatívna správa Strešnej organizácie mladých Srbska, ktorá bola zverejnená pri príležitosti Medzinárodného dňa mládeže (12. augusta) poukazuje na to, že až 64 percent mladých má žiadosť odísť zo Srbska a najväčší záujem sa prejavuje o krajiny západnej Európy.
Dôvody sú rôzne. Čítajúc spomenutú správu uzavrieť by sa dalo, že niektoré z nich sú vysoká nezamestnanosť mladých v Srbsku, slabá participácia v politicko-spoločenskom živote, apatia voči politickému systému a voľbám, ale aj nedôverovanie oficiálnym inštitúciám.
Ukazovatele a početné štatistiky však nie sú potrebné, lebo aj slepý vidí, že je krajina (aj) v ťažkej demografickej situácii. Zvlášť ich nepotrebujú tí, ktorým sa odsťahovali najbližší, hľadajúc svoj kúsok neba a svoje šťastie bližšie alebo ďalej od hraníc Srbska.
Z Báčskeho Petrovca na Slovensko
Petrovčanka Marína Kondačová už takmer tri roky žije na Slovensku. Stále sa tam necíti ako doma a nevníma Slovensko ako svoje prirodzené prostredie, ikeď býva vo vlastnom byte. Tvrdí, že doma je len doma a preto si často spomína na Válkovu báseň Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať…
Marína hovorí, že po skončení základnej školy v hlave nemala jasno “čím by chcela byť, keď narastie” a z toho dôvodu sa zapísala do gymnázia v Petrovci. Pred sebou mala ešte štyri roky na to, aby sa rozhodla kam ísť na vysokú školu a aký odbor si vybrať. Väčšina jej spolužiačok a spolužiakov sa chystali na štúdium na Slovensko, ale Marínu vtedy zahraničie veľmi nelákalo. Uznáva však, že im z druhej strany potichu závidela, lebo odchádzali z domu, bývali na internáte, žili študentský život…
„Práve preto zostať doma a študovať v Novom Sade pre mňa nebolo výhrou a výzvou. Rozhodla som sa ísť do Belehradu a tam som sa zapísala na Technologicko-metalurgickú fakultu. Myšlienka stať sa biochemičkou sa veľmi rýchlo stala imaginárnou, keďže som už po prvom semestri zistila, že mi ten odbor a vôbec prírodné vedy nesedia. Druhý semester som ani nedotiahla do konca. Vrátila som sa domov, všetky sny padli do vody, rozmýšľala som čo a ako ďalej“, spomína si Marína.
O rok neskoršie sa rozhodla, že pôjde na prijímacie skúšky na Filozofickú fakultu v Novom Sade a že študovať bude slovenčinu. Zistila, že sa Katedra slovakistiky nachádza aj v Belehrade a rozhodnutie predsa padlo odísť na tamojšiu Filologickú fakultu a vrátiť sa do hlavného mesta. Tentokrát sa podarilo a dostala sa na štúdium, ktoré trvalo štyri roky.
Filologická fakulta v Belehrade však nebola jedinou vysokou školou, na ktorej Marína Kondáčová z Báčskeho Petrovca študovala. Zapísala sa aj na Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. So zápisom spája nekaždodennú anekdotu.
„Príhoda, ako som sa dostala na Vysokú školu sv. Alžbety je trochu vtipná a veľmi jednoduchá. Počas skúšobného obdobia na konci prvého ročníka štúdia v Belehrade mi otec zavolal a povedal: „Marína, zapísal som ťa do školy, neviem čo to je, ale stretol som tam zopár známych, prihlasovali sa, tak som aj ja prihlásil teba.” A už to bolo. Od nasledujúceho akademického roku, nielen, že som bola v druhom ročníku v Belehrade, ale som bola aj externou študentkou Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, na detašovanom pracovisku v Petrovci, na odbore sociálna práca,“ poznamenáva Marína.
Angažmán v Báčskom Petrovci
Po skončení oboch vysokých škôl v tom istom roku, Marína ihneď dostala ponuku pracovať na Detašovanom pracovisku Vysokej školy sv. Alžbety v Petrovci na pozícii administratívneho pracovníka. Akceptovala ju a počas zamestnania v Petrovci sa zapísala na magisterský stupeň externej formy štúdia sociálnej práce tiež, takisto na VŠ sv. Alžbety. Po získaní magisterského titulu sa zapísala aj na doktorandské štúdium a pokračovala v štúdiu sociálnej práce.
Okrem činnosti, ktorú vykonávala, v rámci pracoviska mala možnosť pomáhať sociálne slabším jednotlivcom a rodinám. So študentami organizovali početné akcie, napríklad zber odevu a obuvi. Nainštalovali aj tzv. háčiky dobroty, na ktoré obyvatelia mohli zavesiť potraviny alebo odev, a tí, ktorí potrebovali niečo z toho, si to potom zobrali.
Marína Kondačová hovorí, že ju taká práca veľmi bavila. O odchode do zahraničia nikdy predtým neuvažovala, rovnako ako bolo aj v prípade štúdia.
Ako Marína Kondačová emigrovala na Slovensko
„Avšak ovzdušie sa v mojom prostredí nejako začalo meniť a už som sa necítila dobre. Myšlienka o odchode sa začala objavovať, ale z druhej strany sa ma vždy zmocňoval strach – kam pôjdem, čo budem robiť, či sa mi bude dariť… Ďakujúc známostí, ktoré som mala, počas jedného septembrového večierka, dostala som zaujímavú pracovnú ponuku na Slovensku. Takú, ktorá sa neodmieta. Odpracovala som výpovednú lehotu, 1. novembra som bola nasťahovaná v Bratislave a 2. som nastúpila do práce, na Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu. Môžem povedať, že rozhodnutie bolo automatické, zo dňa na deň,“ pripomína si Marína na tie chvíle.
Na ministerstve pracovala vyše roka a keďže nemá občianstvo Slovenskej republiky, iba prechodný pobyt, po vypršaní pracovnej zmluvy v zamestnaní musela skončiť.
Presťahovala sa do Trnavy, v ktorej je automobilový priemysel veľmi rozvitý. Konkurovala v personálnej agentúre v automobilke na pozíciu tlmočníka – koordinátora a o niekoľko dní už mala podpísanú pracovnú zmluvu. V tejto agentúre Marína pracuje podnes. Náplňou jej práce je cudzincom, konkrétne kandidátom a potom aj pracovníkom zo Srbska, zabezpečiť všetky podmienky na to, aby boli pripravení nastúpiť do práce. Je to psychicky náročné, ale prináša veľa skúsenosti a dáva iný pohľad na realitu. Za prácou denne prichádza veľký počet ľudí nielen zo Srbska, ale aj z iných krajín, napríklad z Ukrajiny, Gruzínska a Moldavska.
Vedľa zamestnania Marína pracuje aj ako finančná poradkyňa a tiež poskytuje hodiny slovenčiny srbsky hovoriacim ľuďom, ktorí žijú a pracujú na Slovensku.
„Je to veľmi zaujímavé a pre mňa zábavné. Ich snaha učiť sa a zdokonaliť si jazyk krajiny, do ktorej emigrovali, je ukazovateľom, že sa títo ľudia na Slovensko nasťahovali natrvalo a neplánujú sa vrátiť do Srbska. Snažia sa asimilovať sa v čo najväčšej miere, privádzajú si na Slovensko deti, zapisujú ich do škôl, kupujú nehnuteľnosti. Začínajú plnohodnotný život od začiatku. Žijú život, aký im Srbsko neumožnilo,“ hodnotí skutočnosť Marína.
Táto úspešná mladá žena pomaly končí aj doktorandské štúdium, tiež aj doplnkové pedagogické štúdium so zameraním na výučbu sociálnych predmetov. Aj ďalej participuje na výučbe na VŠ sv. Alžbety a v pláne má preorientovať sa na konkrétnu oblasť, ktorú má vyštudovanú – sociálnu prácu.
Marína hovorí, že bez ohľadu na možnosti, ktoré jej Slovensko ponúka, stále sa tam necíti ako doma. Niektoré skutočnosti jej nie sú pochopiteľné.
„Žiaľ, musím uznať, že sa často ocitneme v situáciách, keď tunajší domáci nevedia, že v Srbsku žijú Slováci, prípadne iba počuli, že nejakí Slováci tam sú. Zaujímavé je aj to, že v Srbsku sme Slovákmi, na Slovensku sme Srbmi. Nakoľko žijem v Trnave, kde je už vyše desať tisíc ekonomických migrantov, počuť rôzne názory domácich obyvateľov. Obyčajne sú nahnevaní na príchod pracovníkov zo zahraničia, lebo sú ochotní pracovať za nižšiu mzdu a obsadzujú všetky pozície. Tiež sú dosť skeptickí a rezervovaní voči cudzincom,“ hovorí z vlastnej skúsenosti Marína Kondáčová.
Nedá sa vyhnúť dojmu, že sa naši ľudia, ktorí na Slovensko odchádzajú prevažne zamestnávajú v automobilovom priemysle, alebo v iných veľkých továrňach či v reštauráciách. Podobne uvažuje aj Marína.
„Vzhľadom na trend ekonomickej migrácie, na Slovensku je veľký deficit pracovnej sily a krajina si musí zamestnancov priviesť z tzv. tretích krajín. Je veľký dopyt po pracovníkoch takmer vo všetkých oblastiach. Najdeficitárnejšie sú najmä pozície operátorov výroby v automobilovom priemysle. Prisťahovalci často chodia na brigády na stavbu, do rôznych podnikov, robia všetko, čo sa im ponúkne. Možností je veľa, tí šikovnejší si vedia pekne zarobiť. Mnoho závisí od toho, či cudzinci majú postavenie Slováka žijúceho v zahraničí alebo nie. Slováci z tzv. Dolnej zeme majú výhodu, že ovládajú jazyk, ľahšie komunikujú a vynachádzajú sa.“
Samozrejme, že sa na Slovensku dá uchmatnúť aj voľný čas, ktorý Marína vie pekne využiť.
„Keďže som veľa rokov tancovala vo folklórnom súbore, to, čo mi tu najviac chýba je tanec. V rámci Slovenska s priateľom chodíme na folklórne festivaly, na ktorých sa vždy veľmi tešíme, keď stretneme známych krajanov. Slovensko ako krajina je krásna, je veľa miest, ktoré treba navštíviť, sú tu prekrásne Tatry, lyžiarske strediská, kúpele, hrady, zámky. Chýba mi aj burek, paradajky z našej záhrady a mamina nedeľná polievka☺.“
Uzavierame, že sa, bez ohľadu na nostalgiu či túžbu po domove, Marína na Slovensku dobre vynašla a buduje si sľubnú profesionálnu kariéru. Veru by sa takí šikovní ľudia aj tu dobre hodili.
Predsa, na základe všetkého, čo dosiaľ povedala, Marínina posledná odpoveď v rozhovore veľmi neprekvapuje.
Tá je najkratšia spomedzi všetkých, ale celkom priama a jasná: „Úprimne, o návrate do Srbska som zatiaľ vôbec ani nerozmýšľala…“
Foto: z archívu spolubesedníčky M.K.
Pridaj komentár & Dodaj komentar