Search and Hit Enter

Anna Kryvenko: Reakcie divákov na môj film delím na reakcie českých divákov a divákov z iných krajín

V dokumentárnom filme My unknown soldier (Môj neznámy hrdina) autorka Anna Kryvenko ponúka neobyčajný pohľad na okupáciu Československa v roku 1968, k čomu ju inšprirovala rodinná mistéria o živote jej predka, ktorý bol vojakom v radoch okupátora, ako aj zrážka medzi Ruskom a Ukrajinou.

Koncipovaný ako audiovizuálny denník, film ako súčasť selekcie filmov s aktuálnymi politickými témami Front page bude premiérovať v rámci tohtoročného 12. vydania Medzinárodného festivalu dokumentárneho filmu Beldocs a to v piatok 10. mája o 18.30 v Sieni Dinka Tucakovića Juhoslovenskej kinotéky. Pri tej príležitosti sme s režisérkou filmu Annou Kryvenkovou hovorili o objavoch a dojmoch, ku ktorým prišla počas nahrávania.

Anna Kryvenko: „Najprv som náhodou nadišla na neznámu osobu, ktorej obrys na niekoľkých fotografiách, ktoré som našla v jednom z rodinných albumov bol vystrihnutý.“ / Foto: z rodinného albumu A. K.

Ako ste prišli na ideu nahrať tento film?

„Najprv som náhodou nadišla na neznámu osobu, ktorej obrys na niekoľkých fotografiách, ktoré som našla v jednom z rodinných albumov bol vystrihnutý. V prvom rade jedna vec musí byť jasná: do Prahy som neodišla, aby som strávila rok v zahraničí, žijem tu už osem rokov. Predtým som študovala divadelnú réžiu v Kyjeve, potom v Prahe a keď som diplomovala, nevedela som, či to umelecké pole, na ktorom som chcela pracovať. Jedného leta, keď som bol na návšteve mojej rodiny na Ukrajine, objavila som rodinný album s niekoľkými fotografiami, z ktorých bola vystrihnutá jedna osoba. Keď som sa spýtala svojej matky, kto je chýbajúca osoba, jej prvá reakcia bola, že netuší, kto to môže byť. Po niekoľkých týždňoch alebo mesiacoch si spomenula, že to bol môj starý otec-strýko. Druhým dôvodom, ktorý ma priviedol k tomuto filmovému projektu, bol konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou. Chcela som zvýšiť povedomie o tom, že strany zapojené do vojny nikdy nemožno pozorovať čierno-bielo: dobrá Ukrajina, zlé Rusko, dobré Československo, zlý Sovietsky zväz. Môžeme hovoriť o politickej situácii, o tvrdeniach vlády alebo diktátora, ale ako vojak ste len nástrojom, ktorý nikdy nie je vnímaný ako jednotlivec.“

Izvor: YouTube Beldocs

Kým ste pracovali na filme, ktorú odpoveď ste chceli dostať ako prvú? Ktoré ďalšie odpovede ste objavili, a neočakávali ste to?

„Táto veľmi osobná, rodinná spomienka (alebo mistéria) pre mňa nikdy nikdy nebola dôležitá. Pre mňa bolo dôležité zachytiť atmosféru a pochopiť vojakov. Mohla som sa pokúsiť nájsť hrdinu a urobiť s ním rozhovor. Chcela som vojsť do atmosféry 1968, sotva dvadsať rokov po druhej svetovej vojne: mladí devätnásť-, dvadsaťroční muži, prvá povojnová generácia… Muselo to byť dôležité pre týchto chlapcov, aby slúžili ako vojaci, ako to robili ich otcovia a dedovia. Pod vplyvom sovietskej propagandy si mysleli, že pre českých ľudí robia niečo dobré. Možno si iba uvedomili, že akonáhle sa nájdete v zrážke s hlasnými ľuďmi v uliciach Prahy, okamžite vás posielajú do vojenových konfliktov. konfliktov.“

Chcela som vojsť do atmosféry 1968, sotva dvadsať rokov po druhej svetovej vojne: mladí devätnásť-, dvadsaťroční muži, prvá povojnová generácia… Muselo to byť dôležité pre týchto chlapcov, aby slúžili ako vojaci, ako to robili ich otcovia a dedovia.

Anna Kryvenko

Po vašom rozsiahlom výskume okupácie a situácie vášho starého otca-strýka, aký je váš názor na toto všetko? Môžeme viniť vojakov, ktorí sa zúčastnili na takýchto politických akciách, i keď to robili len pod vplyvom politikov bez akéhokoľvek iného zámeru?

„Jednou z kľúčových vecí bol televízny dokument o vojne na Ukrajine (bohužiaľ, vystrihuntý je z finálnej verzie môjho filmu), ktorý ukázal matky ruských vojakov, ktoré vedeli, že sú ich synovia mŕtvi, ale nevedeli, kde sú pochovaní. Hnevala som sa, že sa tento typ ozbrojeného konfliktu môže stať v 21. storočí a myslím si, že je základné právo vedieť, kde je hrob vašich najmilších, pretože si nikto nezaslúži, aby skončil ako neznámy vojak, odkiaľkoľvek. Myslím si, že tento príklad je vlastne odpoveďou na vašu otázku.“

Anna Kryvenko / Foto: Beldocs promo

Narodili ste sa na Ukrajine, teraz študujete v Prahe. Ako teraz pozorujete toto mesto, keď viete, že je hlboko poviazaný s dejinamy vašej rodiny? Vnímate to ako akýsi osud?

„Neverím v osud, ale je to naozaj neuveriteľná náhoda. Česká republika bola aj prvou zahraničnou destináciou, keď sme sa koncom 90. rokov vydali na dovolenku s otcom. Česká republika pre mňa reprezentovala Európu, nádherný západný svet, kým sme my v tom čase na Ukrajine prechádzali skutočne krutou situáciou. Nemám racionálne vysvetlenie, prečo som si vybrala Prahu ako mesto, v kotorm som chcela študovať. Zdá sa, že veci sú skutočne prepojené.“

Ako diváci reagovali na film?

„To je dobrá otázka. Reakcie divákov môžeme vo všeobecnosti rozdeliť na dve skupiny – reakciu českého publika a divákov z iných krajín. V Česku sa všetky otázky točia okolo historickej časti a môjho potenciálneho (alebo virtuálneho) pocitu viny. Myslím si, že české publikum je naštvané a trochu otrávené, že vo filme prakticky niet môjho starého otca-strýka. Každý očakáva, že jeho príbehy budú oveľa väčšie a prinesú nejaké hypotetickú ospravedlnenie, ale tento film nie je o tom. Publikum z iných krajín v podstate venuje pozornosť súčasnej situácii a môjmu životnému príbehu v Česku. Samozrejme, zvlášť na otázky xenofóbie a jej relevantnosti.“

Aké sú vaše idey pre nadchádzajúce projekty?

„Vojny, väzni, väznice, trets smrti. Niekde na hranici všetkých týchto tém sa teraz nachádzam.“

Text a foto: Beldocs promo

No Comments

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.