Spoločnosť

Anna Opavská z Báčskeho Petrovca sa venuje zachovaniu starých remesiel:„Stále sú ľudia, ktorí vedia oceniť ručnú prácu.“

staré remeslá

Ešte počas detstva sa Anna Opavská z Báčskeho Petrovca naučila vyšívať a háčkovať. Hovorí, že vždy rada robila ručnú prácu, a robí to s veľkou šikovnosťou a zručnosťou. Hrdo nám ukazuje háčkované a vyšívané predmety, ktoré zdobia každú miestnosť v jej dome. Vie aj tkať, ale toto remeslo zvládla až na dôchodku. Tak nanovo ožili staré rodinné krosná.

„Mala som vôľu naučiť sa tkať, no začala som dosť neskoro, a nenaučila som sa všetko. Tkať viem len handrovky, pretože už nieto ženy, ktoré by mi ukázali, ako sa vyrábajú iné vzory“ – hovorí Anna Opavská.

🎧 Vypočujte si podkast REFLEKTOR v srbčnine! 👇

Tkanie, háčkovanie a vyšívanie vníma skôr ako hobby, spomienku na detstvo a niekdajší spôsob života. No hovorí, že stále existujú ľudia, ktorí vedia oceniť ručnú prácu a chcú si ju kúpiť, takže to, čo vyrobí – dokáže predať.

Výber predmetov je veľký, takže zákazníci vždy nájdu niečo, čo sa im páči. Háčkované šaty a tašky, vyšívané obliečky, vankúšiky, obrúsky, kuchynské zástery, prívesky, náušnice – sú len časť ponuky, a každodenne sa dajú využiť, avšak sú vždy pekným darčekom alebo suvenírom.

Všetko je unikátne, pretože Anna hovorí, že nikdy neurobí nič rovnaké, vždy zmení aspoň farbu nite.

„Keď dostanem nápad, zrealizujem ho a hneď vidím, či sa to niekomu páči alebo nie. Je ťažké robiť niečo nasilu, chcem pracovať s voľou a to, čo sa mne páči“ – vraví Anna.

V jednej miestnosti Anna vytvorila skutočný výstavný salón s ručnými prácami ako exponátmi. Najviac je košieľ a sukieň, ktoré sú súčasťou slovenského ľudového odevu. Farby a motívy závisia od kreativity a inšpirácie, a nápad, čo by mohla ďalšie vyšívať, Anna často hľadá na internete.

„Vždy, keď niečo vyrobím, páči sa mi to, a nechám si to pár dní v izbe – pozerám sa na to. Som rada, keď môžem predať, pretože ma teší, že sa to niekomu páči, no zároveň mi je ľúto, lebo potom to už nemám, tak musím robiť niečo iné“ – dodáva naša spolubesedníčka.

Anna je aj predsedníčkou združenia Zlaté remeslá, ktoré zoskupuje – dnes už málopočetnejších – milovníkov tradičného spôsobu výroby predmetov. Hovorí, že je ťažké zaoberať sa starým remeslom, ak absentuje vôľa a láska.

Pre výrobcov opankov je vždy práce, avšak málokto sa vyzná v tomto remesle

Mnohí by asi povedali, že pre výrobcov opankov (tradičná sedliacka obuv z kože s typickou špičkou vpred, špecifická aj pre Srbsko, súčasne používaná ako doplnok tradičného ľudového odievania – pozn. red.) už niet roboty, no Milan Ilin z Nového Sadu dokazuje opak. Po dvoch a pol dekádach v obuvníctve sa rozhodol venovať sa práve výrobe opankov – po srbsky: opančarstvu.

Je jedným z takmer desiatich remeselníkov v Srbsku, ktorí ešte vždy poznajú techniku výroby opankov. Pomocou internetu sa naučil základy a potom s radami majstra a vytrvalou prácou zdokonalil svoju výrobu tejto tradičnej obuvi. Hovorí, že je škoda, že sa tak nerozhodol omnoho skôr.

„Keď máš v rukách remeslo, otvára sa široká škála vecí, ktoré môžeš robiť. Bolo u mňa na zaúčaní dievča, ale ju opanak ako taký nezaujímal. Chcela si vyrobiť peňaženku a kabelku, a spoločne sme to dokázali. Dôležité je iba chcieť a želať si, potom sa vždy otvára nový príbeh“ – svedčí Milan.

staré remeslá
Milan Ilin je presvedčený, že by práce bolo pre viacerých výrobcov opankov. (foto: Storyteller)

Opanke sa kedysi nosili pri všetkých príležitostiach – ako na dedine, tak aj v meste – boli ukazovateľom majetkovej úrovne, zvykov ľudí a podmienok, v ktorých žili. Boli vyrábané výlučne z kože a vzhľadovo sa líšili a prispôsobovali sa terénu a prácam, ktoré ľudia vykonávali.

Rôzne druhy opankov sa môžu dnes vidieť ešte len v múzeách alebo na vystúpeniach kultúrno-umeleckých spolkov. Práve pre nich Milan najčastejšie vyrába opanke. Vyrába asi sedem modelov, ktoré sa používajú pri predvádzaní rôznych ľudových tancov. Hovorí, že objednávky prichádzajú z celého sveta.

„Mám veľa objednávok zo zahraničia. Opanke si môžu kúpiť len tu a nikde inde. Teraz mi volali z Kanady, objednali 50 párov, niekto už príde a zoberie ich“ – hovorí náš spolubesedník.

Milan je presvedčený, že by sa práca našla pre oveľa viac výrobcov tohto druhu obuvi. Medzitým, zaujať mladých ľudí o remeslá – najmä o tie staré – je veľmi náročne, pretože pre popularizáciu týchto povolaní sa nič nerobí, a panuje aj presvedčenie, že sa na tom nedá zarobiť.

Dodáva, že ani všetci nemôžu ísť na vysokú školu, a znalosť remesla dáva istotu a ďalšiu možnosť.

„Väčšina opančarov v Srbsku sú ľudia v pokročilom veku, čie deti nepredĺžili rodinné remeslo. Môj syn je v IT sektore, zvyknem mu hovoriť: … poď, uč sa, nikdy sa týmto nemusíš zaoberať, ale kým ti ja môžem ukázať, nauč sa, ako sa to robí, ktovie, čo bude zajtra“ – podotýka Milan.

Bez značnej podpory zo strany štátu sa staré remeslá len ťažko zachovajú

Na výrobu opankov je potrebný čas, trpezlivosť, šikovné ruky a iba niekoľko kusov náradia. Preto kto má vôľu, vedomosti si môže vyhľadať u skúseného majstra. Milan si myslí, že staré remeslá sa len ťažko zachovajú, ak remeselníci nedostanú oveľa väčšiu podporu od štátu, ktorá súčasne chýba.

Na to, aby staré remeslá mali svoje miesto aj v budúcnosti, stačí nasledovať príklad krajín, ktoré sa venujú zachovaniu nehmotného kultúrneho dedičstva, hovorí Dejan Milosavljević z Národnej asociácie starých a umeleckých remesiel a domácu výrobu Naše ruky (srb. Nacionalna asocijacija za stare i umetničke zanate i domaću radinost „Naše ruke“). Na otázku, aký je všeobecný stav v remeselníctve, odpovedá ironicky: „Nikdy lepšie, je nás čoraz menej.“

„Všetka podpora, ktorú máme, je väčšinou deklaratívna, nie podstatná“ – vraví Dejan, a poukazuje na to, aké dôležité je prostredníctvom vzdelávacieho systému priblížiť mladým ľuďom staré remeslá. Na odovzdávanie vedomostí a otváranie remeselných dielní – tak, ako v minulosti – majster musí mať učňa a tovariša.

„Keď niekto odíde ako živý strážca kultúrnej identity, tá časť tradície navždy mizne. Viete, koľko remesiel zaniklo a už sa nikdy nedozvieme, ako sa niektoré predmety vyrábali? Zmizla technika, a neexistujú ani ľudia, ktorí by dokázali vyrobiť istý produkt tak, ako sa vyrábal kedysi“ – hovorí Dejan pre Storyteller.

Ojedinelé remeslá sa dajú vylepšiť. Dejan hovorí, že vyšívanie na drôte a dreve alebo tkanie na kameni sú nové formy s tradičnými technikami. Hovoriť mladým ľuďom o starých remeslách – ako o možnej kariérnej voľbe – bude podľa neho možné iba vtedy, keď zachovanie tých remesiel bude skutočným rozhodnutím štátu.

„Máme príklady zo zahraničia, kde za prenájom priestorov platí mesto alebo obec. Pracuje tam remeselník, ktorý vyrába výlučne svoje výrobky, a má aj učňa a tovariša. Takýto priestor je pre návštevníkov atraktívny. To by bola jediná skutočná pomoc“ – uzatvára Dejan Milosavljević.

O autorovi/ke & O autoru/ki

Brankica Matić and preklad / prevod: Ivica Grujić Litavský

Pridaj komentár & Dodaj komentar

Click here to post a comment

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.