Kultúra iná Mediálne laboratórium

IVA PARAĐANIN: Spoločnosť je dnes oveľa nepriaznivejšia pre život a slobodu žien ako v niektorých obdobiach v dejinách

Sloboda mediálneho prejavu znamená zodpovedné spravodajstvo založené na hodnotách, ako je pravda, úplnosť, včasnosť a jasnosť, ako aj rešpektovanie etických zásad. Jedným z najväčších problémov, keď hovoríme o obraze žien v médiách, je nesprávne a nebezpečné informovanie, pokiaľ ide o násilie na ženách a nenásytná honba za senzáciami. Nielenže je to úplne mimo novinárskeho kódexu, ale môže tiež priamo ovplyvniť rozšírenosť tohto pálčivého problému v našej krajine, kde je každý rok stovky žien zavraždených ich partnermi,“ mieni Iva Parađanin, novinárka, historička umenia a feministka, autorka podcastu Tampón zóna, s ktorou sme hovorili pre portál Storyteller.

Aká je situácia na domácom teréne, keď hovoríme o postavení žien v Srbsku?

Aby sme si mohli predstaviť celkové postavenie žien v našej spoločnosti, stačí pochopiť, aké je jej miesto na trhu práce, koľko autority má nad vlastným telom, ale aj to, aký je jej obraz v médiách a aké je jej zastúpenie. Vo všetkých týchto segmentoch sú ženy diskriminované mnohými spôsobmi, preto by som jej pozíciu definovala ako mimoriadne nepriaznivú. Spoločnosť je dnes pre život a slobodu žien oveľa nepriaznivejšia ako v niektorých obdobiach v dejinách, napríklad za socializmu, a dominujú v nej pravicové, kapitalistické a patriarchálne prúdy, ktoré sú jednostné a často sa navzájom podmieňujú, vytvárajú prostredie, v ktorom je žena občianka druhej kategórie. Jej práca je často neviditeľná a celý systém zasahuje do rozhodnutí, ktoré by sa mali týkať výlučne jej. To, čo ma motivuje a dáva nádej v tomto pochmúrnom obraze je, že je čoraz viac žien, ktoré si uvedomujú problémy a ktoré proti takémuto systému bojujú s veľkou odvahou a odhodlaním.

S akou ženou sa v srbských médiách stretávame najčastejšie a s akými mužmi, keď už hovoríme o rodovej rovnosti?

Zvyčajne čítame o ženách, keď sú znásilnené, zabité alebo sa hanbia za svoju telesnosť. O celej tejto situácii nadostač hovorí skutočnosť, že sme mali na stránke denných novín v rubrike pre voľný čas takmer každý deň jednu nahú ženu s „vtipným“ odkazom nižšie, väčšinou sexuálnej konotácie. Jedným z najväčších problémov okrem tohto banalizovania a vulgarizácie žien je nedostatok žien, ktoré hovoria. Médiá väčšinou pozývajú tých istých odborníkov, aby hovorili o všetkých témach, aj keď v našej krajine je skutočne veľký počet odborníkov z oblasti politiky, vedy, médií, športu atď. Ženy sa nepovažujú za dostatočne odborné a to, čo hovoria, je menej relevantné ako to, čo hovoria ich mužskí kolegovia. Tu prichádzame k novému problému, pretože títo „odborníci“ veľmi často vyjadrujú veľmi nesprávne a mizogýnne postoje, ktoré sa v médiách normalizujú. Jedným z najväčších problémov, keď hovoríme o obraze žien v médiách, je nesprávne a nebezpečné podávanie správ, pokiaľ ide o násilie voči ženám a nenásytná honba za senzáciami. Nielenže je to úplne mimo novinárskeho kódexu, ale môže to priamo ovplyvniť rozšírenosť tohto pálčivého problému v našej krajine, kde sú každý rok zabité stovky žien svojimi partnermi.

Čo nám, ženám, dievkam a dievčatám hovoria srbské médiá, najmä mainstream, keď sa venujú tzv. ženským témam? A čo sú vlastne hlavné ženské témy a čo sú v podstate ženské témy?

Ako ženské témy sa prostredníctvom tlačených a televíznych relácií nastoľujú predovšetkým témy z oblasti zábavy a voľného času: vysielania a texty o móde, varení, ako zvádzať muža, a často aj texty v médiách, ktoré majú vo svojom názve slovo ŽENA vlastne diskriminujú a urážajú ženy tými najhoršími možnými spôsobmi: kde sa ženy hanbia za to, čo nosia, robia alebo ako vyzerajú. Je to veľmi chybné a nesprávne, ale svedčí to o tom, aký silný je patriarchálny naratív, v ktorom je veľa žien uväznených. Existujú celé relácie venované tomu, ako byť čím lepšou domácou, manželkou, matkou, bez akýchkoľvek súvislostí so skutočnými témami, ktoré sa v podstate týkajú žien, ako sú témy o ich zdraví, profesii, otvorene a bez stigmy. Takýmto banalizovaným a mytologizovaným podávaním správ o témach, ktoré sa možno aj týkajú žien, napríklad materstva, vytvárajú mylný dojem o niektorých problémoch, ktoré sa ich týkajú, a ženy vytvárajú nesprávne a skreslené očakávania. To môže byť tiež nebezpečné a povedal by som, že médiá sú bežným spúšťačom napríklad popôrodnej depresie alebo znižovania sebavedomia u žien, pretože ich učia, ako aby boli dokonalé pre niekoho iného a nie pre seba. Na druhej strane nám úplne chýbajú partnerky vo všetkých oblastiach, predovšetkým však v otázkach, ktoré sa týkajú výlučne ich. Vôbec sa nehovorí o reprodukčnom zdraví, mentálnom zdraví žien, ich právach, posilňovaní… čo je jeden z hlavných dôvodov, prečo som spustila svoj podcast. Moja bývalá redaktorka Aleksandra Nikšić kedysi povedala veľmi pravdivú vec: „Ženy veľa hovoria, ale je ich počuť len zriedka.“

Keď hovoríme o pozíciách, na ktorých sa rozhoduje – v korporáciách, štátnych inštitúciách a pod. – je tam dosť žien, nachádzajú sa skutočne v postavení aby rozhodovali? Niekde som sa dočítala, že ženy prichádzajú na manažérske pozície v sektoroch, kde nie je veľa peňazí – myslím si, že sa to týkalo práve štátnych inštitúcií…

Myslím si, že na manažérskych pozíciách nie je toľko žien, koľko by malo byť, presnejšie, že tento pomer stále nie je 50:50, ale že ich je viac ako skôr, vlastne, že sa tento počet za posledných päť rokov zvyšuje. Je pravda, že sú v odvetviach, kde nie je veľa peňazí, takže samotná rozhodovacia moc sa nedostáva do popredia, ale poukázala by som aj na prípad, keď sú ženy, ktoré sú na dosť vysokých pozíciách a majú veľmi učinené postavenia pre reagovanie na niektoré veci, ktoré sa týkajú ich samých, ale to nerobia. Osvojujú si vzorce správania mužských kolegov z rovnakých pozícií a jednoducho, akoby na tejto pozícii ani neboli. Je pre mňa napríklad strašné, že máme premiérku, ktorej absolútne nezáleží na právach žien alebo právach LGBT komunity, ku ktorej aj sama patrí. Dostáva sa dojem, že máme viac tých žien, ktoré sú na vysokých miestach ale hlavne ako marionety. Potrebujeme viac žien, ktoré budú na pozíciách v korporáciách, v miestnych komunitách a ktoré budú skutočne konať a reagovať v najlepšom záujme všetkých, a to je rodová rovnosť.

Ako ti cítiš a nazeráš/žiješ feminizmus a rodovú rovnosť a ako sa na tieto javy pozerajú médiá a spoločnosť?

Pre nás je boj žien nevyhnutnosťou, ktorá sa musí stať, aby sme mohli žiť slobodnejšie a tak, ako si zaslúžime. Médiá a spoločnosť často neuznávajú feminizmus ako niečo také, ale považujú ho za akýsi prízrak, za niečo úplne nadbytočné a extrémne a pravdou je, že je to jedna veľmi potrebná vec, aby nám všetkým bolo lepšie. Nedostatok vzdelania a informovanosti, ako aj dlho zakorenený patriarchát a generácie, ktoré v ňom vyrastali, sú hlavnými dôvodmi, prečo je to tak. Kvôli tomu všetkému som cítila silnú zodpovednosť reagovať a pokúsiť sa urobiť to, čo je na mne, pomocou silného nástroja, ako sú médiá.

Ivin podcast TAMPONOVÁ ZÓNA

Keď sa pozrieme na srbské médiá všeobecne, ešte stále „pestujú“ násilníkov? Už ste sa dotkli témy, ako médiá zobrazujú násilie páchané na ženách.

O femicide sa informuje ziskuchtivo, senzacionalistický a jedna z najnebezpečnejších vecí – často sa zodpovednosť hľadá v obeti. Žena NIKDY nie je zodpovedná za to, čo sa jej stalo a žena NIKDY nemôže vyprovokovať znásilnenie alebo útok. Bohužiaľ, tieto vzorce sa používajú v médiách, obviňujú sa obete a páchateľ sa obhajuje. Často existuje romantizovaná verzia trestného činu, ktorá neexistuje: vražda nikdy nie je z lásky a vášne a vrah nikdy nie je pokojný a utiahnutý muž, ktorého na to nahnala žiarlivosť – on je chladnokrvný vrah. Krátka sukňa nikdy nie je dôvodom na znásilnenie, rovnako ako podvod nie je motívom vraždy. Takéto hlásenie je škodlivé a podľa môjho názoru by všetci, ktorí sa k nemu uchýlia, mali byť trestne zodpovední.

Keď hovoríme o ženách, rodovej rovnosti, postavení, mediálnej gramotnosti, často zabúdame na sociálne siete, youtuberov, ticktalkerov, ktorí majú v súčasnosti najväčší vplyv na formovanie mladých žien. Aká je situácia v tomto zmysle na scéne našich sociálnych sietí? Len si spomeňme na youtubera Baka Prase a tvoj text Dievčatá za to nemôžu. Prečo dievčatám, dievkam a ženám stále nanucuje, že sú vinné z násilia páchaného na nich…?

Aj v spoločenských sieťach je veľmi podobná situácia ako aj v médiách, ale povedala by som, že je na nich menej cenzúry a že sú viditeľnejšie početné hlasy, ako aj väčší priestor na reakciu. Tu je reprezentatívnym príkladom Baka Prase, po ktorého videu nasledovala obrovská reakcia, ktorá viac-menej priniesla plody. Tento online aktivizmus môže byť často povrchný a tichý, existujú však prípady, keď priniesol skutočne výsledky. Spomeňme si prípad Mariji Lukić, ktorej sa dostalo pozornosti vďaka hashtagu a aktivistkám, ktoré boli rozhodné, že táto nespravodlivosť vyjde najavo z malého mesta.

Prečítajte si tiež článok Predvolebná kampaň – malá škola mediálnej gramotnosti

Aké sú politiky, opatrenia a činnosti, ktoré by mali alebo mohli zlepšiť mediálnu a informačnú gramotnosť v kontexte rodovej rovnosti, práv a života žien v Srbsku?

Kľúčové je povedomie a edukácia, ale tiež to, že namiesto kliknutí sa naháňa kvalitný a správny obsah, ktorý rešpektuje novinárske kódexy. Potrebujeme veľa workshopov o rodovo citlivých správach, počnúc samotným rodovo citlivým jazykom až po to, ako správne nahlasovať násilie, ako niečo najdôležitejšie. Potrebujeme ženy na rozhodovacích pozíciách, ktoré sa budú rozhodovať vo svoj prospech a v prospech všetkých žien, ktoré sú si vedomé problémov, v ktorých sa nachádzame. Musíme veľmi bojovať, hoci sa niekedy javí, že je to proti veternému mlynu, ale v skutočnosti je každý jej krok, každé slovo a hlas veľmi dôležitý. Musíme byť jednotní v tomto boji kvôli spoločnému cieľu.

Titulná fotografia: Časopis MILICA

Preklad: Zdenka Valentová-Belićová

Projekt LABORATÓRIUM ZODPOVEDNEJ A TVORIVEJ ŽURNALISTIKY, ktorý realizuje portál Storyteller finančne podporuje Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Názory vyjadrené v tomto projekte nemusia nutne odzrkadľovať názory ÚSŽZ.


Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.

About the author

Avatar

Vladimíra Dorčová Valtnerová

Milujem život, novinárstvo a digitálnu dobu. Preto som sa stala transmediálnou rozprávačkou. Pred tým som v období 2013 - 2017 zastávala funkciu zodpovednej redaktorky týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Od januára 2009 do februára 2013 som bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 som pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 som bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 som pôsobila členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Som laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002, Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, Ceny Jána Makana st. za rok 2016, ktoré udeľuje Asociácia slovenských novinárov a Výročnej ceny NDNV za informovanie v médiách národnostných menšín a za interkultúrnosť v médiách za rok 2017. V súčasnosti spolupracujem s časopisom Nový život ako členka redakcie, s organizáciami, akými sú Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, kde som aj členkou, Novosadskou novinárskou školou, časopisom Politikon a i. S rodinou žijem, tvorím a zo života sa teším v Maglići.

Add Comment

Click here to post a comment

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Reklama

Informacije o COVID-19 u opštini Bački Petrovac

koronavirus

E-KNIHA ZADARMO!

PODKAST

PARTNERI

Newsletter Storyteller





Instagram