JAROSLAV ZIMA POČÚVA SVET INÝM SLUCHOM, PRETOŽE INŠPIRÁCIU NACHÁDZA VO ZVUKU, KTORÝ POŇ SIAHNE. SVOJE HUDOBNÉ NADANIE PREUKÁZAL UŽ NA ZÁKLADNEJ ŠKOLE, AKO VIRTUÓZ NA KLAVÍRI, A DNES JE JEHO MENO UVEDENÉ NA VIAC AKO 30 PLAGÁTOCH DIVADELNÝCH PREDSTAVENÍ A V ZÁVEREČNÝCH TITULKÁCH NIEKOĽKÝCH FILMOV.
Na základnej hudobnej škole vynikal svojim talentom, a tak ho pravidelne posielali na súťaže. „Zabíjalo ma to,“ priznáva Jaroslav.
Od neho sa vyžadovalo 8-hodinové denné cvičenie. Avšak jemu na také výsledky celkom stačila hodina pri klavíri. Pre monotónnosť, ktorú hudobné školy niekedy majú, sa rozhodol nepokračovať v hudobnom vzdelávaní na inštitucionálnej úrovni, hoci pokračoval v zaoberaní sa hudbou.
@storytellerrs Za Jaroslava Zimu inspiracija za stvaranje muzike dolazi neočekivano. 🎼🎹🎭 #fyp #foryoupage #muzika #hudba #zvuk #kompozitor #predstave #divadlo #umenie #inspiracia #storyteller #zajednica #komunita ♬ original sound – storyteller.rs
Poznatky o zvukovej tvorbe potom zbieral modernejším spôsobom. Pamätá si, keď mal 13 rokov, a keď sa prvýkrát stretol so skladateľským softvérom. Jeho brat Vladimír mu priniesol CD s programom. A bola to láska na prvý pohľad. Hranie sa s tónmi, rytmami a efektami v kompozičnom programe Reason mu bolo rovnako zaujímavé ako Warcraft, Counter-Strike a iné videohry, z ktorých čerpal inšpiráciu.
Jeho stretnutie s divadlom bola náhoda. Spomína si na svoju prvú návštevu Divadelného klubu VHV v Báčskom Petrovci, kde ho očarila atmosféra, ľudia a témy, o ktorých sa rozprávali. Diskutovalo sa o vysokej a populárnej kultúre, ale aj o nápadoch a projektoch.
A tak pri kamarátení sa s divadelnými nadšencami, dostal príležitosť zahrať si vo svojom prvom predstavení – Štyri svadby na jednom pohrebe v réžii Ivana Hansmana Jesenského. Predstavenie, v ktorom Jaroslav namiesto zapínania vopred nahratej hudby vytváral atmosféru naživo na klavíri, malo obrovský úspech. Reprízovalo sa celé dva roky, a možnosť vidieť ho mali aj diváci na Slovensku a v Maďarsku.
Druhá spolupráca už nebola výsledkom náhody. Režisér, spisovateľ a producent Peter Serge Butko osobne prišiel za Jaroslavom a oslovil ho s návrhom spolupráce na predstavení Do paroma, ktoré malo opäť veľký úspech. V roku 2008, keď bola uvedená premiéra, získalo toto dielo titul druhého najlepšieho divadelného predstavenia v Srbsku.
Do paroma bolo jedinečné v tom, že príbeh bol vyrozprávaný bez jediného hovoreného slova – len s použitím pohybu tela, svetla a zvuku. Celé dni obaja sedeli na javisku a modifikovali tóny, kým nenašli tie, ktoré hovorili to, čo chceli povedať.
„S režisérmi, ktorých poznám, sa viem ľahko dohodnúť. Porozprávajú mi o emócii, ktorú v scéne chcú, a tak nájdeme spoločnú reč,“ hovorí tento umelec.
Dizajnovanie je jeho obľúbenou súčasťou tvorivého procesu, kým pri čítaní scenára si predstavuje, aká hudba by sa mu hodila. Táto fáza začína súčasne s čítacími skúškami.
Jednoduchý syntetizátor pripojený k počítaču stačí na vytvorenie tónov, ktoré môžu pochádzať z najdivokejších častí fantázie. Ak vo svojej databáze alebo na internete nemôže nájsť presný zvukový efekt, ktorý mu vyhovuje, Jaroslav si ho nahrá sám.
Preto nechápe, prečo ochotnícke divadelné predstavenia väčšinou začínajú generickou melódiou a ústredné biele svetlo zostáva nezmenené od začiatku do konca inscenácie. Smutný je z toho, že svetlo a zvuk – ako silné rozprávačské nástroje – sú ochotníckymi divadlami podceňované.
„Je veľká škoda, že ochotnícke divadlá nevyužívajú potenciál, ktorý im samotná scéna a technika poskytujú,“ vraví Zima.
Maja Ristić, profesorka Fakulty dramatických umení Univerzity umení v Belehrade, hovorí, že pracovné podmienky ochotníckych divadiel nemožno nazvať dobrými. Dodáva, že veľmi často nemajú materiálne zabezpečenie, tvoria v priestoroch škôl alebo kultúrnych centier, ktoré nie sú klasickými divadelnými priestormi. Ale to ich nerobí menej hodnotnými, ani ochotnícke divadlo by nemal poznačovať materiálny „blahobyt“.
„Pre umelcov-ochotníkov je dôležité iba účinkovanie, vášeň venovať sa divadlu. Majú však zodpovednú úlohu rozvíjať kultúrne potreby obyvateľstva, ktoré divadlo nepozná alebo nerozumie. V tomto smere by mali mať výraznejšiu podporu od štátu,“ domnieva sa Ristić.
Dodáva, že špecifikom ochotníckych divadiel je, že sú otvorené rôznym umeleckým experimentom a pôsobením v nich umelci získavajú skúsenosti, ale aj kontakty pre budúcu profesionálnu prácu. Pripomína, že ochotnícke divadlá zohrali zásadnú úlohu pri vzniku národných divadiel – o. i. aj pri vzniku Srbského národného divadla (srb. Srpsko narodno pozorište).
Z batožiny – kufor na mixážny pult
Za 20 rokov Jaroslav vytvoril hudbu k 33 divadelným predstaveniam a k niekoľkým filmom. Jedným z jeho obľúbených bolo predstavenie Birds in the house od Petra Sergea Butka. Toto dielo, ktorého protagonistami boli dvaja ľudia, zvuk a svetlo, sa umiestnilo medzi 10 najlepších predstavení – z viac ako tisíc na festivale v Argentíne, čo im umožnilo ísť tam v roku 2017 na turné, ktoré trvalo mesiac a pol.
„Hrali sme každý tretí, štvrtý deň – zakaždým na inom mieste. Mali sme možnosť spoznávať nových ľudí a získavať nové skúsenosti,“ prerozpráva Jaroslav.
V nasledujúcom roku táto zostava s rovnakým divadelným predstavením absolvovala turné po Brazílii.
Cestopis z turné s divadelnou hrou Birds in the house
Od roku 2012 sa podieľa na tvorbe dvoch–troch divadelných predstavení ročne. Zúčastnil sa rôznych festivalov v zahraničí. Medzi jeho obľúbené patrí kabaret Od zajtra nepijeme, s ktorým sa v roku 2015 zúčastnil SOS film fest-u.
Nedávno spolupracoval na projekte Spiritus Mortis – audiovizuálnej hororovej romanci, ktorej dej sa neodohráva na jednom javisku, ale v celom Bojníckom zámku na Slovensku, ktorú za tri dni videlo 14.000 ľudí.
Spolupracoval aj na filme Vitaj doma, brate!. Medzi jeho najnovšie diela patrí divadelné predstavenie Záveje Ochotníckeho divadla Kultúrneho centra Kysáč, ktoré toho roku získalo prvé miesto na Republikovom festivale ochotníckych divadiel v Kule. Niektorí autori boli ocenení dodatočne, medzi nimi aj Zima – za autorskú hudbu. O niekoľko mesiacov neskôr na regionálnom Festivale festivalov v Trebinji získava Zlatú masku za autorskú hudbu, kým Svetlana Gašková cenu za réžiu.
Nedávno pracoval aj na divadelnom predstavení Legionári, a diváci si dodnes pamätajú hru Moskva – Petušky.
Divadlo v rozhlase je úplne iné ako to na doskách, a Zima prostredníctvom rozhlasovej drámy Kufor spoza hraníc ukázal, že sa aj v tomto žánri vynachádza fantasticky.
A mohol by sa o tvorbe Jaroslava Zimu napísať román – o všetkých príležitostiach, cestovaniach a nových známostiach, ktoré sa mu na jeho životnej púti vyskytli, pretože robí to, čo miluje. Samozrejme, neobišli ho reči, ako sa z hudby nedá vyžiť a že divadlo je strata času. To mu ale nebránilo myslieť svojou hlavou. Avšak, aby dosiahol úspech v práci, ktorú miluje, Jaroslav Zima tvrdí, že je potrebné veľa úsilia a šťastia.
„Bol som v správnom čase na správnom mieste,“ uzavrel skromne tento umelec.
Tento príbeh vznikol v rámci projektu Mládež v slovenskej komunite v Srbsku: Inšpirácia a prínos pre spoločnosť realizovaného Centrom pre profesionalizáciu médií a mediálnu gramotnosť (CEPROM), ktorý je spolufinancovaný z rozpočtu Republiky Srbsko – Ministerstva informácií a telekomunikácií. Názory vyjadrené v podporenom mediálnom projekte nemusia nevyhnutne vyjadrovať názory orgánu, ktorý prostriedky pridelil.
Pridaj komentár & Dodaj komentar