Kedy ste naposledy zavreli oči a počúvali? A počúvali tak štebot vtákov, vzdialený hluk premávky, detský hurhaj, práčku, ktorá končí svoj prací program. Zapli ste rádio a oddali sa nadšeniu hlásateľov ohlasujúcich sentimentálne piesne. Keď toto zachytíte, viete, že sa začala rozhlasová dráma a vo vašej predstavivosti sa zdvihla červená opona. Predstavenie sa začalo!
Toto divadlo sa odohráva medzi dvoma ušami a dvomi zatvorenými viečkami. Niet rozruchu davu, kašľanie a vyzváňanie telefónov nekultúrnych prítomných. Objaví sa prípadný štekot, mňaukanie alebo oznámenie práčky, že doprala. Aj z druhej strany javiska je všetko iné. Herci mávajú rukami, ale my to nevidíme. Ale vieme, že sú vzrušení.
Andrea Miháľová účinkuje v ochotníckom divadle, a keďže pracuje v Rádio–televízii Vojvodiny (RTV), pravidelne „sa kamaráti“ s mikrofónom. Stretnutie s divadlom v rozhlase však bolo iné, pretože prvýkrát musela hrať (iba) pred mikrofónom.
„Výzvou bolo, že sme nevideli svoje roly. Všetky emócie musia byť vyjadrené hlasom, zatiaľ čo na javisku je to oveľa jednoduchšie, pretože používaš reč tela,“ prízvukuje Miháľová.
Zahrala si v rozhlasovej dráme pre deti a mládež Supermama, ktorú napísala Mária Kotvášová Jonášová a režírovala Svetlana Gašková v produkcii RTV. Miroslav Gašpar, zodpovedný redaktor Slovenskej redakcie Tretieho rozhlasového programu RTV, hovorí, že výroba tejto drámy bola ďalším logickým krokom.
„V našej redakčnej politike sa určite počíta aj s výrobným segmentom dramaturgického programu. Vzhľadom na to – ako aj na afinitu neustáleho obohacovania našej bázy o nové epizódy rozhlasových drám – sa očakávalo, že sa pokúsime nahrať novú rozhlasovú drámu po slovensky, pretože pred touto sa niečo takéto realizovalo až pred niekoľkými rokmi,“ uvádza tento redaktor.
O dramatizáciu textu sa postarala Anna Filková. Pred Gaškovou bolo úlohou vybrať si smer, ktorým sa bude dej uberať, tiež hľadala spôsob rozprávku urobiť koncíznejšou. Predstavovala si výjav, ktorý by nám predstavila medzi dvoma ušami a dvomi zatvorenými viečkami. Pre herečky z Kysáča sa rozhodla preto, aby realizácia čítacích skúšok bola jednoduchá.
„Pri rozhlasových drámach sa väčšina práce robí pri stole,“ konštatuje táto režisérka.
Aj Gašková aj Miháľová sú jednotné v tom, že je v divadle – ako v javiskovom, tak aj v tomto rozhlasovom – najdôležitejšie baviť sa. Gašková je názoru, že prílišná prísnosť hatí kreativitu, vedie k prílišnej analytike a stráca zmysel. Miháľová vysvetľuje, že pre hercov–amatérov je kvalitne strávený čas na skúškach vid kompenzácie.
„Zabávanie sa je hnacou silou všetkého,“ krátko dodala táto herečka.
Anna Asodiová a Andrea Miháľová si zahrali mamy. Jedna bola príliš prísna, kým druhá nadmieru zhovievavá. Ich pätnásťročné dcéry, ktoré si zahrali Jana Čizmánska a Martina Agárska, sa navzájom delili o svoje obavy, frustrácie i radosti. Všetko sa to muselo „namaľovať“ výlučne hlasom.
Po niekoľkých týždňoch uvoľnených, ale aj produktívnych skúšok, už sa nezdráhali ísť do štúdia.
Nahrávalo sa ráno, takže bolo potrebné pripraviť hlas. Bajaga pravdepodobne trval na nahrávaní svojich albumov za úsvitu, aby mal ešte hlbší hlas, avšak štyri dievčatá by určite nemali znieť ako on. Preto sa cvičilo pred vstupom do zvukotesnej izby.
„Hovorili sme si a, e, i, o, u – tichšie, hlasnejšie, ako aj slovné rýchlovky, ktoré nám Svetlana pripravila. Potrebné je čo najviac rozprávať bez toho, aby sa hlas unavil, aby jeho farba bola čo najprirodzenejšia, keď sa postavíš k mikrofónu,“ porozprávala nám Miháľová.
A mikrofón je bezkompromisný. Zaznamená každý vzdych, výdych, pauzu. Miháľová si spomína, že musela stáť o pár metrov ďalej, pretože má silnejší hlas.
„Bola tam istá scéna, v ktorej vchádzam do miestnosti a volám na dievčatá. Musela som ísť poza paraván a odtiaľ volať na ne – znie to akoby som skutočne vchádzala do izby,“ pamätá si táto herečka.
Zvukoví majstri Milorad Ićitović a Aleksandar Marković sa s režisérkou dohodli na „vzhľade“ jednotlivých scén. Gašková na to použila vlastnú obrazotvornosť, kým úloha zvukárov bola zamyslený obraz namaľovať zvukom.
Ondrej Pavčok napísal hudbu, ktorú interpretovala Marína Dýrová. Celý proces trval niekoľko mesiacov a rozhlasová dráma bola hotová na jar. Aj režisérka, herečky, ako aj redaktor sa zhodli, že pri tvorbe tohto diela nemali žiadne ťažkosti.
Promócie, ktorá sa konala začiatkom leta v budove RTV, sa zúčastnili žiaci Základnej školy Ľudovíta Štúra z Kysáča. Ich úlohou bolo nakresliť to, čo počuli.
„Trochu som sa bála, ako budú reagovať, pretože rozhlasová dráma nie je medzi deťmi obľúbený formát. Všetko, čo sa im podáva, má zvyčajne vizuálnu stránku. Ale videla som, že sa zamýšľali nad tým, čo počuli – to znamená, že sme odviedli dobrú prácu,“ spokojne dodáva Gašková.
Andrea Miháľová poukazuje na to, že je dôležité robiť rozhlasové drámy pre deti, pretože rozvíjajú fantáziu a kreativitu. Preto by rodičia mali deťom púšťať rozhlasové hry. Gašková má nápad urobiť krátke rozhlasové drámy po slovensky, ktoré budú súvisieť so školskou látkou. Učebná látka by sa tak stala interaktívnejšou a teda aj zaujímavejšou.
Redaktor Miroslav Gašpar hovorí, že v slovenskom programe plánujú vytvárať nové rozhlasové drámy. Toho času vyberajú text, ktorý by mohli spracovať, a hotovú produkciu očakávajú koncom roka. Vraví, že rozhlasové drámy sú úžasným produktom rozhlasového programu, ktoré je v poslednom období bezdôvodne zanedbané.
„Rozhlasová dráma alebo hra, podobne ako čítanie kníh, prispieva k našej fantázii a kreativite. Ak chceme pestovať aj kultúru počúvania rozhlasových programov, do tohto celku musia byť rozhodne zahrnuté aj rozhlasové drámy,“ vysvetľuje.
Pridaj komentár & Dodaj komentar