Reprezentant Srbska v ultramaratóne Michal Šuľa, Kovačičan z Padiny, minulý víkend opäť prekonal rekord štafetových pretekov – Behu od Tatier k Dunaju, ktorý prebieha na Slovensku. Tomuto športu sa začal venovať s cieľom prestať fajčiť, a to vo veku 39 rokov a s fajčiarskym štvrťstoročím na krku.
Z Jasnej, turisticko-športového centra zimnej i letnej rekreácie, do Bratislavy pozná Šuľa trasu veľmi dobre, pretože už predtým lámal rekordy. Tento rok bol stanovaný cieľ 47 hodín, ale aj ten Šuľa prekonal.
„Prežil som. A to všetko oveľa rýchlejšie ako v plánovanom čase. Keď si zoberiete 35-stupňovú teplotu, v ktorej som behal celé dva dni – len s jednou hodinou spánku – myslím, že je to naozaj pozoruhodný výsledok“, povedal skromne náš spolubesedník.
Dodáva, že keď videl cieľovú pásku, bol fyzicky aj emocionálne tak vyčerpaný, že mal pocit, akoby skončil s priemerným tréningom. Preteky mu poslúžili ako skúška do ďalších, väčšinou kvôli výžive a psychickej sile. Únavu pocítil až na 130. kilometri, hoci ho mal v pláne na 70. kilometri.
„A som veľmi spokojný. Samozrejme, po tých 130 km prišla únava, vyčerpanie, ospalosť, problémy so žalúdkom, ktorý odmieta prijímať potravu. Ale to nie je pre mňa nič nové. Mám asi 20 pretekov po 24 a viac hodín, takže som vedel, čo mám robiť, aby som tie krízy prekonal“, hovorí nám Šuľa.
Myšlienky typu vzdať sa, tomuto športovcovi nikdy nejdú hlavou. Jednoducho neprichádzajú do úvahy. Pretože kto chce – nájde spôsob, kto nie – nájde výhovorku.
„Ak sa začne uvažovať, že to treba vzdať, hlava si nájde tisíc opodstatnení a dôvodov prečo prestať – a potom je to typické vzdávanie sa“, vysvetľuje Šuľa.
Samozrejme, bez podpory by pravdepodobne takéto myšlienky mohli nájsť spôsob ako preniknúť do hlavy bežca. Šuľovi je vždy po boku rodina, bez ktorej by nič nemalo zmysel, zatiaľ čo priatelia to musia doháňať.
„Získal som aj nových kamarátov, ktorí dokážu byť vedľa mňa na trati 44 hodín, tiež aby spali ako ja – iba jednu hodinu. A to sa naozaj ťažko hľadá, ale, hľa, ja ich mám“, rozpráva nám tento športovec.
Hoci žije a pracuje na Slovensku, väčšinu života strávil v Kovačici, a korene má v Padine, do ktorej parkov sa rád vracia, takže rekordy dosahuje pod vlajkou Srbska. Stále je členom Atletického klubu Dinamo z Pančeva.
„Mám ich bezvýhradnú podporu, na čele ktorej je môj tréner a jeden z najlepších atletických expertov v Srbsku Ljupčo Cvetkoski, známym ako Cvele. Srbský atletický zväz ma podporuje, takže je to v poriadku, aj keď nie vždy tak bolo. Ale po štyroch srbských rekordoch som si ich podporu nejako zaslúžil, a ďakujem im“, hovorí tento – ako sám seba nazýva – Kovačičan z Padiny.
Je rekordérom Srbska aj Slovenska na 100 kilometrov. V marci sa na otvorenom šampionáte Slovinska postavil na štart po boku svetových ultramaratóncov, no po 255 km nechal svoju konkurenciu za sebou. Zdá sa, že takéto výsledky by si vyžadovali, aby Šuľa prvé bežecké topánky boli malej veľkosti a so suchým zipsom, no tomuto športu sa začal venovať vo veku 39 rokov.
„A to iba ako výzvu skúsiť zabehnúť maratón, pretože ma to vždy zaujímalo a v mladosti som bol veľmi húževnatý. Keď som pochopil, že by som v tom mohol byť dobrý, a pocítil to šťastie pri príchode do cieľa, tak som začal behať ultramaratóny, a vážne trénovať. Videl som, že si poradím s najlepšími na svete“, rozpráva tento športovec – hrdý na svojho syna Damiána, ktorého inšpiroval stať sa atletickým trénerom.
Okrem neskorého začiatku mali Šuľove pľúca za sebou aj 25 rokov „kamarátenia sa“ s cigaretami. Ako všetci ostatní, ani on sa nevedel zbaviť tohto zlozvyku.
„Potom mi do života prišiel beh, a podarilo sa mi zbaviť cigariet. Pravdepodobne som potreboval nejaký motív. Je to aj rada, kto chce prestať fajčiť, nech si nájde silný motív, hoci sa to ľahko hovorí“, hovorí.
Taiwan nie je veľký ostrov a Šuľa by ho určite mohol pozdĺž prebehnúť za pár dní, naprieč ešte skôr. Začiatkom decembra sa tam budú konať majstrovstvá sveta v ultramaratóne. Ak by priamočiaro bežal toľko, koľko prešiel po Slovensku, zdá sa, že by v istej chvíli musel zaplávať. Ale hovorí, že sa behá v okruhu jedného kilometra.
„Budem pretekať s najodolnejšími ľuďmi na planéte, a myslím si, že môžem byť v top 10 alebo v top 15. Keby mi to niekto bol povedal pred 10 rokmi, myslel by som si, že sa zbláznil. Pokračujem po svojom, idem až do konca. Je ťažké opustiť komfortnú zónu, ale tú svoju som už takmer vymazal“, podotýka Šuľa.
Fotografie: z osobného archívu M. Š.
Pridaj komentár & Dodaj komentar