frustračná tolerancia
Spoločnosť

Nové generácie často majú nízku frustračnú toleranciu, hovorí psychologička Olena Grňová

Pred mesiacom sa začal nový školský rok, inakší ako obvykle a to predovšetkým znamená alebo kratšie hodiny, alebo menšie skupiny, kombináciu online a offline vyučovania. Pandémia koronavírusu priniesla, okrem iného, zatváranie škôl na jar a v jeseň nové modely vyučovania, čo za následok má čoraz výraznejší nedostatok koncentrácie, stres a nižšiu frustračnú toleranciu, hovorí psychologička Olena Grňová.

“Minulý školský rok bol veľmi náročný kvôli pandémii svetových rozmerov, ktorá i ďalej pretrváva, síce, nie takou intenzitou, ale aj tak ešte vždy nemáme nijakú istotu, že sa scenár nezopakuje. V našich životoch sa udiali mnohé zmeny, hlavne izolácia od ostatných ľudí najťažšie padla ako dospelým tak i deťom,” hovorí Olena Grňová, diplomovaná psychologička, ktorá dlhé roky pôsobila v HR, keď sa rozhodla svoje vedomosti dodatočne zdokonaliť v oblasti psychoterapie.

Olena Grňová, ktorá sa zaoberá analýzou individuálnych potenciálov u detí a študentov a vo svojej praxi sa najviac usmerňuje na problémy v komunikácii, stavy úzkosti, úzkostné poruchy, panické poruchy, depresívne reakcie a stavy ako u dospelých tak i u dospievajúcej mládeži pripomína, že na jar deti boli najčastejšie v domácom prostredí, nekamarátili sa so spolužiakmi a zmenil sa i spôsob vyučovania.

“I keď sa školstvo rýchlo zmobilizovalo a zabezbečilo virtuálne vyučovanie, najvačšie bremeno padlo na rodičov a to prevažne matky. Vedľa všetkých iných povinností v práci a domácnosti, rodičia žiakov nižších ročníkov základných škôl, každodenne museli zdolávať učivo. Nebolo to ľahké: rodičia nie sú vyštudovaní pedagógovia, nemajú vyštudovanú metodiku výučby, nevedia deťom vysvetliť učivo, niektoré deti nechceli spolupracovať. Stávalo sa aj to, že rodičia namiesto detí vypracovávali úlohy a riešili testy a tak sa vyhli viachodinovému napätiu v dome.”

O tom, že sa v škola rozvíjajú aj rôzne iné zručnosti, nielen učí a vychováva, netreba osobitne diskutovať. Deti v škole zvládnu aj sociálne zručnosti, komunikáciu s inými deťmi, rozvíjajú empatiu, naučia sa prispôsobovaniu pravidlám, čo u nich vplýva aj na rozvoj frustračnej tolerancie, ktorá znamená mieru znášanlivosti a odolnosti voči stresu, záťaži, neúspechom, sklamaniam či oddialeniu uspokojenia potrieb.

Nové generácie a frustračná tolerancia

“Často sa u nových generáciach stretáme s nízkou frustračnou toleranciou, ktorá sa manifestuje tak, že deti nechcú spolupracovať, učiť sa, nechať telefon bokom, prestať hrať hry na počítači. Jednoducho, nechcú robiť nič, čo je nudné alebo ťažké. Vyvoláva to u nich diskomfort , čiže pocit nepohodlia a hnevá ich,” vysvetľuje Grňová a dodáva, že v takých situáciách malé deti plačú a teenageri sa zase hnevajú, kričia.

Olena Grňová / Foto: z archívu O.G.

“Práve na začiatku roka sa stretávame s následkami dlhodobého odlúčenia od školského prostredia a vyučovania. V prvom rade deti nezvládli online učivo dostatočne, profesori sa stretajú s konštatáciou detí, že niečo nevedia, lebo sa to preberalo online. V domácom prostredí bolo ťažko, priam nemožné dosiahnuť pravidelný rytmus dňa a dodržiavať disciplínu a preto teraz deti nemajú trpezllivosť a dostatočnú pozornosť počas hodiny i keď sú hodiny kratšie,” vysvetľuje naša spolubesedníčka, ktorá je aj majiteľkou školy mentálnej aritmetiky Malac genijalac, v ktorej sa zaoberá i edukatívnou činnosťou.

Grňová mieni, že táto situácia predsa priniesla i niečo dobré. “Veľká vačšina detí sa tešila návratu do školy, hlavne kamaráteniu so spolužiakmi,”, hovorí, avšak pripomína, že sa u niektorých detí vyskytol i strach zo školy, zvlášť sa to stáva prvákom.

“Už teraz vieme, že je táto generácia internet generácia. Charakterizuje ju pasivita, závislosť na rodičoch, nedostatočné zručnosti v komunikácii s inými vrstvovníkmi, tendencia k uťahovaniu do svojho sveta…. Boja sa o seba a o svoje zdravie . Pre túto generáciu je príznačná aj úzkosť, strach, ako aj depresívne správanie,” hovorí psychologička Grňová a dodáva, že je strach pre človeka dôležitý, pretože signalizuje možné nebezpečenstvo.

Strach, úzkosť a fóbia

Strach patrí medzi základné emócie, ktorá zabezpečila prežitie našim dávnym predkom, keď sa chránili od okolia a úžitočná je i v dnešnej dobe, lebo ľuďom pomáha, aby prinášali rozumné rozhodnutia a vyhýbali sa nebezpečenstvu. Takže, strach je reakcia na objektívne nebezpečenstvo a ak nejaký objekt alebo situácia nie sú objektívne nebezpečné, vtedy hovoríme o úzkosti alebo fóbii,” vysvetľuje Grňová rozdiel medzi strachom a úzkosťou a dodáva:

“Deti niekedy ťažko môžu rozlišovať ozajstné nebezpečenstvo od imaginárneho, lebo sú ich kognitívne schopnosti limitované a tak často reagujú strachom na bezpečné situácie alebo objekty.”

Grňová hovorí, že veľkú úlohu v rozvoji dieťaťa a jeho tendenciu k tomu, aby situáciu dožívalo viac nebezpečnú než iné deti, zohráva genetika, ale i prístup k životu, či samotná výchova. “Uzkosť je intenzívna reakcia strachu kvôli potenciálnim dôsledkom nejakej vonkajšej udalosti. Mnohokrát dieťa ani nevie vysvetliť čoho sa bojí. Napríklad, dieťa sa pred písomnou bojí, že nebude nič vedieť a dostane zlú známku, čo potom spôsobí, že si učiteľ bude myslieť o ňom, že je hlúpe, alebo sa rodičia budú hnevať,” vysvetľuje na príklade naša spolubesedníčka.

Fóbia je extrémny stav odmietania, vyhýbania sa čohokoľvek, čo je spojené so situáciou alebo objektom, ktorý človek percipuje ako nebezpečný. U detí to môže byť odmietanie čohokoľvek, čo je spojené so školským prostredím.

“Veľmi je dôležité rozlíšiť, či je strach dieťaťa iracionálny alebo reálny. Odmietanie chodenia do školy môže byť spôsobené šikanou zo strany spolužiakov. Za školskou fóbiou sa môže skrývať i strach z odlúčenia od blízkej osoby. Tie deti sa neboja školy, ale sú nadmerne naviazané npr. na matku a preto sa vyhybajú škola. Ak rodinou otriasajú citové, finančné alebo iné problémy, i to môže vyvolať strach zo školy. Paralizujúci strach z neúspechu, zlyhania alebo reakcie rodičov tiež,” hovorí Olena Grňová.

Prečítajte aj text Mentálne zdravie nad zlato, upozorňuje úspešná investičná bankárka Martina Vitézová

Prejavy fóbie zo školy sú odmietanie navštevovať školu, dieťa je zamlknuté, prejavuje znaky depresie, v škole plače alebo je agresívne, vymýšľa si výhovorky, aby opustil učebňu, predstiera chorobu, ťažko sa zapája do kolektívu, môžu sa prejaviť i ozajstne telesné ťažkosti, keďže deti ťažko vyjadrujú svoje emócie, cíti sa menejcenné.

frustračná tolerancia
Frustračná toleranica je miera znášanlivosti a odolnosti voči stresu, záťaži, neúspechom, sklamaniam či oddialeniu uspokojenia potrieb. Foto: Unsplash

Tvrdým postojom sa však úzkosť neodstráni. Komunikácia s dieťaťom je to prvé, čo jeden rodič môže spraviť. Vypátrať, čo je príčinou strachu, určiť, či je strach reálny alebo iracionálny. Nadviazať spoluprácu s triednym učiťeľom. V prípade, že k vylepšeniu nepríde, rodičom sa radí, aby skontaktovali školského pedagóga alebo psychológa,” radí psychologička.

Ako u detí, strach zo školy sa javí i u rodičov, ktorí majú určitési obavy, pretože je i pre nch nástup do školy dieťaťa nová situácia.

“Každý človek rozlične percipuje novú situáciu a na základe toho ju zaradí medzi nebezpečné alebo bezpečné situácie a na základe toho sa správa. V každom prípade, strach nikdy nie je dobrý partner, lebo nás núti reagovať prehnane. Potrebné je, aby rodič reálne zvážil očakávania z výkonu svojho dieťaťa v škole. Ak dieťa zlyhá niekoľkokrát, to ešte neznamená, že je dieťa hlúpe, neschopné, že rodičia zlyhali vo výchove, že sa nevenovali svojmu dieťaťu dostatočne,” hovorí Olena Grňová a uzaviera:

“Deti, ako i všetci ostatní ľudia budú počas školenia mať i vzostupy i pády. V niektorých oblastiach budú úspešnejší, v iných menej. O tom je rozvoj, o tom je život. Deťom je potrebné umožniť určitú voľnosť a samostatnosť, čím sa mu preukazuje dôvera. Tak sa dieťa učí zodpovednosti za svoje činy. Ak však dieťa potrebuje pomoc dôležité je, aby vedelo, že vždy môže počítať s pomocnou rukou svojich rodičov.”


Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.

About the author

Avatar

Vladimíra Dorčová Valtnerová

Milujem život, novinárstvo a digitálnu dobu. Preto som sa stala transmediálnou rozprávačkou. Pred tým som v období 2013 - 2017 zastávala funkciu zodpovednej redaktorky týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Od januára 2009 do februára 2013 som bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 som pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 som bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 som pôsobila členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Som laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002, Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, Ceny Jána Makana st. za rok 2016, ktoré udeľuje Asociácia slovenských novinárov a Výročnej ceny NDNV za informovanie v médiách národnostných menšín a za interkultúrnosť v médiách za rok 2017. V súčasnosti spolupracujem s časopisom Nový život ako členka redakcie, s organizáciami, akými sú Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, kde som aj členkou, Novosadskou novinárskou školou, časopisom Politikon a i. S rodinou žijem, tvorím a zo života sa teším v Maglići.

Add Comment

Click here to post a comment

Komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Informacije o COVID-19 u opštini Bački Petrovac

koronavirus

E-KNIHA ZADARMO!

PODKAST

PARTNERI

Newsletter Storyteller





Instagram