Orná pôda je v týchto končinách včera, dnes aj zajtra. Generácie prežili svoje životy na poliach, aby nasýtili svet okolo seba. Poľnohospodárske múzeum v Kulpíne bolo založené preto, aby tomuto úsiliu vzdalo hold.

Múzeum sídli v budove, ktorá kedysi patrila rodine Dunđerskovcov, a je to jediné poľnohospodárske múzeum v štátnom vlastníctve v Srbsku. Niekdajšia koniareň, kováčska dielňa a strojovňa dnes uchovávajú stroje, na ktorých základoch stojí dnešná mechanizácia.

PODPORTE STORYTELLER! Naša práca závisí od podpory komunity. Ak veríte v profesionálnu a zodpovednú žurnalistiku, pomôžte nám pokračovať v odhaľovaní a uverejňovaní príbehov, ktoré je zriedkakedy počuť. DARUJTE TU!

Sejačky, dopravné prostriedky, pohony, stroje na čistenie a triedenie osív a stroje na základné a doplnkové obrábanie pôdy – niektoré staršie viac ako jedno storočie – tu nachádzajú svoje útočisko, ukryté pred zabudnutím.

„Chránime naše bohaté agrárno-technické dedičstvo, aby nezaniklo,“ hovorí kurátor Filip Forkapić.

Každý deň ulicami Kulpína z reproduktorov dodávok znie ponuka na výkup starého železa. Mnohé stroje z kulpínskych šôp boli takto roztavené na druhotné suroviny. V múzeu sa snažia upozorniť na to, že majú oveľa vyššiu hodnotu, a preto veľkú časť muzeálnej expozície tvoria práve dary občanov, ktorí si želali, aby sa ich rodinné dedičstvo zachovalo.

„Ani jeden stroj, ktorý tu vidíte, nepatril poslednému majiteľovi sídla, ani jeden rýľ,“ rozpráva Forkapić. Po druhej svetovej vojne bol všetok majetok rodiny Dunđerskovcov znárodnený.

Po druhej svetovej vojne bol všetok majetok rodiny Dunđerskovcov znárodnený.

Vzhľadom na to, že niekdajší majitelia majú dnes jedného žijúceho dediča, budova, v ktorej sa momentálne nachádza múzeum, je v procese reštitúcie. Kým sa tento proces neukončí a nerozhodne sa o osude niekdajšej koniarne, kováčskej dielne a strojovne, je odložená aj nevyhnutná rekonštrukcia. 

Jediný „Zadrugar“ v Srbsku pod igelitom

Filip Forkapić si všíma, že o samotný zámok a život na „vysokej nohe“ je väčší záujem než o poľnohospodárske stroje. Prichádzajú individuálni návštevníci z domova i zo zahraničia, a konajú sa aj skupinové návštevy v rámci exkurzií, od školákov až po dôchodcov.

Poľnohospodárske múzeum bolo založené v roku 1993 „na svätého Jovana“, hovorí kurátor. Zbierka sa zhromažďovala od roku 1979 a pôvodne bola uložená na Novosadskom veľtrhu. Kulpínske múzeum sa v roku 2004 pripojilo k Múzeu Vojvodiny.

Ako najcennejší artefakt kurátor Filip Forkapić vyzdvihuje prvý model juhoslovanského traktora Zadrugar T08, jediný zachovaný exemplár v Srbsku. Stojí prikrytý igelitom, aby sa zachoval.

^{Dnes je kulpínsky exemplár jediným zachovaným modelom T-08 v Srbsku, čo z neho robí neoceniteľný pamätník našej priemyselnej histórie. Foto: Anna Berediová © Storyteller}

Okrem neho sú tu aj iné modely, napríklad ten zo Spojených štátov amerických, ktorý sa štartoval kľukou. Súčasťou stálej expozície je aj slávny traktor „kandžaš“, vyrobený v Novom Sade zo súčiastok z Maďarska. Zaujímavosťou je, že logo tejto fabriky stále stojí na budove na rohu Temerínskej a Kysáčskej ulice v Novom Sade, kde sa dnes nachádza čínsky obchod.

Zlatý vek chmeliarstva a metliarstva

Niekdajší sklad chmeľu je v najlepšom stave, pretože bol pred niekoľkými rokmi zrekonštruovaný. Na prízemí sa expozície striedajú a konajú sa tu aj výtvarné kolónie.

Aktuálne prebieha výstava o kukurici – od jej príchodu do Európy až po „žlté zlato“ ako motív v umení. Výstavu zdobí aj kolekcia bábik vyrobených z kukuričného šúpolia a hodvábu.

Prvé poschodie zobrazuje poľnohospodárstvo tohto kraja: pšenicu, cirok, konope a chmeľ. Báčsky Petrovec bol kedysi európskym centrom výroby metiel, ale aj svetovým centrom chmeliarstva.

Takýto vzostup sprevádzal aj rozvoj pivovarníctva. Rodina Dunđerskovcov, ako vodca tohto priemyslu, vlastnila pivovary v Čeláreve, Zrenjanine a dokonca aj v Ečke. O niekdajšej moci tejto kultúry najlepšie svedčí údaj, že pred storočím bolo vo Vojvodine pod chmeľom 8 000 hektárov, kým dnes je táto plocha zredukovaná na približne sedemdesiat. 

Okrem chmeľu a ostatných plodín typických pre tento kraj sa návštevníci môžu dozvedieť aj o histórii pestovania tabaku v týchto končinách. Osobitnú pozornosť púta bohatá zbierka fajok vyrobených z dreva, porcelánu a jantáru až po tie vzácne, vyrobené z morskej peny.

Druhé poschodie niekdajšieho skladu chmeľu vzdáva hold chovu hovädzieho dobytka, ošípaných a každodennému životu na dedine.

Tu sa uchováva aj nevídaný exponát – kosť mamuta, nájdená počas výkopových prác na kanáli Dunaj–Tisa–Dunaj. Na kosti je dodnes viditeľná stopa po zásahu bagra, ktorá svedčí o momente jej objavenia. Keďže trasa kanála bola prísne definovaná, nekopalo sa do šírky, a tak sa verí, že zvyšok skeletu sa stále skrýva pod zemou.

Tento drahokam roky stál v biologickom kabinete kulpínskej základnej školy, ktorá v roku 1997 tento artefakt odovzdala múzeu. Nad ním je zavesená časť lebky pratura, dávneho predka dnešných kráv. 

^{Pozostatky cicavcov, ktoré kráčali týmito končinami tisícročia pred nami. Foto: Sanja Đorđević © Storyteller}

Filip Forkapić, ktorý medzi týmito múrmi strávil viac ako štvrťstoročie, vidí priestor na zlepšenie. Domnieva sa, že legendy a popisy exponátov by sa mohli preložiť aj do cudzích jazykov a samotná zbierka zmodernizovať. Pretože od toho, ako dnes chránime minulosť, závisí, ako spomienka na nás zostane v budúcnosti.