Autor: JURAJ BARTOŠ
Tri a pol desaťročia, teda viac než polovicu doterajšieho života sledujem voľný pád spoločnosti, v ktorej žijem. Bez ilúzií o tom, že dno je už-už na dosah. Dávnejšie som si uvedomil, že ako každý radový občan zdieľam osud tunajších účastníkov tragédie, v ktorej popredí je boj o moc, respektíve boj o udržanie sa pri moci rozdielnych záujmových štruktúr formálne nastupujúcich v úlohách politických strán. Ich lodivodovia sa vehementne vydávajú za záchrancov Titanicu, na ktorom ubúda pasažierov, energie a iných zdrojov nevyhnutných pre plynulý chod každej normálnej spoločnosti.
Politickí predáci a ich nasledovníci sa v zápasoch o moc slúžia všetkými možnými, čoraz rafinovanejšími, obávam sa, že zakaždým i surovejšími prostriedkami. Čo viedlo nielen k zániku štátu, v ktorom som sa narodil, ale aj k rovnakému osudu ďalších dvoch nástupníckych štátov a je otázne, čo bude s aktuálnym. Starší občania sa dozaista pamätajú, ako onehdy stroskotal temer „nesmrteľný“ Zväz komunistov Juhoslávie (a následne aj vtedajšia socialistická federatívna Juhoslávia). Odolal síce útokom zvonku, praskol však ako prenafúknutý balón, keď začal neúnosne navyšovať počet členov a keď sa zostrili vnútorné najprv priam utajované a postupne čoraz zjavnejšie vnútorné nesváre.
Popieranie nedopatrení
Boju o udržanie moci svedčíme aj v týchto dňoch, keď desiatky tisícok občanov v Belehrade verejne dáva najavo nespokojnosť so životom v Srbsku. Motivovaní predovšetkým známymi masovými vraždami základoškolákov a mladých ľudí začiatkom mája, protestujú proti násiliu, ku ktorému, domnievam sa spolu s mnohými, došlo následne zlyhania celej spoločnosti, na čele s tými, ktorí určujú jej smer teraz i v nie tak dávnej minulosti. Lebo sa mierou vrchovatou pričinili o krach všeobecne ujatého systému hodnôt. Tým, že ignorovali a ignorujú varovné signály o potrebe zabezpečiť uctievanie a fungovanie zásad organizovanej spoločnosti, prispievali a prispievajú k jej oslabovaniu a k ochudobňovaniu. Zastierajúc vlastné chyby, vedomé či nevedomé, začnúc trebárs zamestnávaním straníckych kádrov, ktoré často „krášli“ nekompetentnosť, pokračujúc hoci dlhodobou devastáciou sústavy vzdelávania (vrátane zanedbávania výchovného procesu) a končiac povedzme degradáciou súdnictva a verejného informovania.
Médiá s celoplošným dosahom nedodržujú predostreté plány a programy, na základe ktorých získali tzv. celoštátne frekvencie. TV Pink a TV Happy bazírujú na zhubných reality show vyznačujúcich sa neznášanlivosťou, neprimeranou konverzáciou ba bitkami (?!) účastníkov, RTS sa orientuje na výrobu seriálov podozrivej kvality na úkor kedysi vynikajúcich detských a vzdelávacích programov, vo veľkej miere zanevierajúc na povinnosť včasného objektívneho a úplného informovania. Novinárske kódexy tunajšie tlačené médiá, až na ojedinelé výnimky (ktoré sú tŕňom v oku majiteľom moci) ignorujú predovšetkým tzv. tabloidy.
Normy slušného vystupovania deň-čo deň porušujú poslanci v republikovom parlamente, ako aj ich kolegovia a kolegyne v orgánoch moci nižšieho radu; ich vokabulár dosahuje úroveň krčmových prejavov. Všetko napočítané a ešte oveľa viac iných skutočností vo funkcii „vypierania rozumov“ a popierania ba urážania inteligencie občanov s hlasovacím právom nemôže zostať bez ozveny.
Kam vedie zabúdanie
Nemáte dojem, že to, čo je práve na scéne, a čo len bude nasledovať, je už videné, keď nie na celkom rovnaký, tak určite na podobný spôsob? Znovu a zase práve tí, v ktorých rukách je kormidlo riadne ohrozenej lode, ktorí by mali najviac usilovať o kultivovaný zhovievavý diskurz, o argumentovanú výmenu názorov, sa vo verejných prejavoch uchyľujú nielen k skresľovaniu objektívnej skutočnosti, lež často uplatňujú verbálne „údery pod pás“, zanevierajúc na skutočnosť, že verbálne násilie vedie k navýšeniu neznášanlivosti. Tá môže byť, akože už i bola, pohonnou látkou pre fyzické zúčtovania skonfrontovaných formálnych i neformálnych záujmových skupín, s nedozernými následkami.
Žiaľ, z tzv. kolektívnej pamäti rýchlym prúdom vyprchajú reálne spomienky na udalosti z posledného desaťročia 20. storočia. Na ľahkej váhe zostali dokonca i prejavy násilia, aké sme videli počas predchádzajúcich protestov, a o ktoré, obávam sa, nebude núdza ani v blízkej budúcnosti. Z čoho je mi osobne úžasne smutno, tobôž v situácii, keď by sme všetci mali uvažovať o tom, či sme sa vlastným príkladom nadostač pričinili o to, aby generácie, ktoré prichádzajú, žili životom dôstojným človeka, či sme im vštepili pocity lásky, zhovievasti a pochopenia nielen pre najbližších a rovnako zmýšľajúcich, ale aj pre ľudí s odlišnými vlastnosťami, s odlišným svetonázorom, s odlišnou politickou a akoukoľvek inou orientáciou.
Tragické udalosti zo začiatku mája navrávajú, že sme ako spoločnosť v tomto zmysle zlyhali, akokoľvek sa kormidelníci snažia dokázať, že „systém veru nezlyhal.“.
Zmocňuje sa ma pocit hanby a bezmocnosti, zároveň rozhorčenia a hnevu zakaždým, keď som priamo či nepriamo svedkom akéhokoľvek násilia. Najmä násilia nad zdravým rozumom. A márne sa pýtam, čo sa asi deje v hlavách ľudí ochotných prijať nanútenú almužnu, poklonkovať sa pred tými, o ktorých len prednedávnom mali, najjemnejšie povedané, negatívnu mienku.
Čo si normálny, vlastnou hlavou mysliaci človek, má myslieť o tzv. kontraproteste avizovanom prezidentom Srbska? Ktorý (protest) vraj má byť najväčší… Mimochodom, ako je známe, veľkosť nezaručuje zásadne aj kvalitu. Najmä keď nie je dosiahnutá prirodzeným spôsobom. V danom kontexte je azda na mieste otázka, či vlastne protest kontra (nenásilnému) protestu proti násiliu nie je vo funkcii dolievania oleja na pahrebu?
Akokoľvek, len je najvyšší čas uvedomiť si, že nič a nikto netrvá večne. Že všetko má svoj koniec, vrátane násilných autoritárnych spoločností, a že sa s odstupom času v zrkadle dejín ukáže, kto sa ako zachoval v krušných časoch.
