Kultúra iná

Southlanders, rocková skupina, ktorá spieva o živote tunajšieho obyčajného človeka [PODKAST]

Southlanders

Southlanders, rocková skupina z Báčskeho Petrovca, pôsobí od roku 2016. Jej členovia o nej hovoria, aj na internete tak píše, že je to dolnozemský rockový band, takže som odišla za nimi, aby som zistila na tvári miesta prečo je tomu tak. Ale aj preto, aby som si ich vypočula na živo, lebo dobrých rockerov len podľa toho spoznáš.

„Začalo to tak, že som v TV Petrovec robil nejaké skeče a potom som do nich vsúval humoristické piesne, v čom mi pomáhali naši lokálni hudobníci – Samo Kováč, Vlado Čáni, Vlado Mega. Už si nemôžem ani spomenúť na všetkých, lebo je tomu už 15 rokov,“ začína hudobnú „spoveď“ Vladimír Marušić, zakladateľ bandu Southlanders, hlavný vokál a autor textov.

„Potom mi na um zišla idea, že by som mohol urobiť jeden dobrý band, aby to bola kvalitná muzika, lebo to bolo také troška viac komické. Pomaly sme začali zbierať piesne, ktoré, podobne ako komédia, ktorú som robil v TV, sú viazané o mentalitu dolnozemských Slovákov a vôbec dolnozemských ľudí, nielen Slovákov, ale predovšetkým Slovákov,“ vysvetľuje Vlado prečo o svojej skupine hovoria ako dolnozemskej rockovej skupine.

Keď nazbieral nadostač textov, pomaly začal zoskupovať ľudí, ktorí by chceli hrať v skupine a ktorí už majú hudobnú skúsenosť, hlavne v rockenerole, country a blues.

„Nebola to ľahká robota. Zbierali sme sa pomaly, hádam aj 6 rokov,“ hovorí frontman Southlandersov. „V roku 2016 sme sa skompletizovali a dostali kvalitných hudobníkov. Všetci sa zhodli s tým, že Dolná zem bude hlavná téma v našich piesňach.

V repertoári skupiny Southlanders sú piesne s humoristickým nádychom, sú tu aj vážne texty, ale všetky spája niť mentality dolnozemských Slovákov.

Skupinu tvoria šiesti kvalitní hudobníci. Okrem speváka a piesní Vladimíra Marušića, tu je aj Vladimír Čáni, ktorý hrá na gitare a ústnej harmoniky, bubeník Jaroslav Leporis Leo, Stanislav Baláž Hero, ktorému sa idea a ktorý okrem toho, že hrá na ústnej harmoniky a drobných perkusiách, je aj organizátor skupiny. Nakoniec, ale nie menej dôležití sú aj basista Ján Brtka a Jaroslav Brtka na sólovej gitare.

„Ako ste prišli k názvu skupiny?,“ nastoľujem typickú novinársku otázku.

„To už bola téma na rozmýšľanie,“ hovorí Vlado. „Chceli sme také meno, ktoré bude viazané o nás. Predovšetkým sme sa chceli dostať nejako aj na Slovensko, aby sme predstavili nás dolnozemskej Slovákov, čo tu robíme a na aký spôsob. Je známe, že nás na Slovensku volajú juhoši. Tak sme to vlastne preložili ako ľudia z Južnej zeme, čiže teraz to už predkladáme ako ľudia z Dolnej zeme.“

Na otázku koľko band Southlanders má autorských piesní, nedostávam jednoznačnú odpoveď . Vladimír Marušić ihneď aj ozrejmuje prečo neexistuje jednoduchá odpoveď.

„Odpoveď na túto otázku nemôže byť až taká jednoduchá. Texty som písal najprv iba ja. Mal som pripravených nejakých 15 piesní, ale ide o to, že sme my veľké híty Erica Claptona, Elvisa Presleyho a pod., nie že prekladali, ale do známej hudby vsúvali naše texty. Znamená texty sú všetky autorské, momentálne ich máme 60, ale máme aj niektoré kompletne naše, teda aj čo sa týka hudby. Je ich asi úesť, či sedem.“

Keď som počúvala niektoré pisne, pocítila som v nich akúsi nostalgiu. Za čím? Starou Juhosláviou? Mladosťou, či…?

„Možno, že všetko to dokopy, ale hlavne za tými časmi, keď dediny boli plné ľudí,“ hovorí Vlado. „Všetci si pamätajú, aký bol Petrovec pred dvadsiatimi rokmi že tu neexistoval že vlastne existovalo kopa bandov, ktoré hrali všeličo, aj rokenrol, aj etno, ale čokoľvek sa hralo, všetko bolo plné a teraz je všetko prázdne. A čím je menšia dedina, tým je „efekt“ väčší.“

Jaroslav Leporirs Leo ho dopĺňa:

„Ani to nie je nostalgia za Juhosláviou, mne tá osobne nechýba. Skôr je to nostalgia za tým, ako to voľakedy inak fungovalo. Teraz je situácia taká, že mnoho ľudí odišlo. Teda voľakedy nás bolo oveľa viacej, drasticky viacej bolo aj viac peňazi a k tomu nám peňazí nebolo ľúto. Trovilo sa zo dňa na deň, lebo sa vedelo, že sa zarobia.

„Smutné je to, že sa rodiny „rozplynuli“ do zahraničia. Za posledných dvadsať rokov veľa emancipovaných ľudí a inteligencie odišlo do zahraničia, mladí ľudia zostávajú zriedkavo. Každý si ide za svojim šťastím, nehovorím, že to nie je dobre. Ale mne osobne sa to nepáči, že sme si tu vytvorili takú situáciu, že musíme odísť,“ hovorí Vlado a dodáva:

„Musíme si priznať, že sme tomu na vine aj my, nemôžeme stále obviňovať iba nejakú politiku. Jednoducho sme si nevytvárali to, čo si tvorili naši ľudia pred 200 rokmi. Naši ľudia pred 200 rokmi neboli ani bohvieako gramotní, ale si vedeli zachovať aj kultúru, aj jazyk, aj cirkev, aj školu a my teraz nie sme v stave ani to ochrániť.“

Soutlandersi však nenariekajú nad týmto osudom.

Prečítajte aj článok Ján Žolnaj: „Očarila ma estetika umeleckého výrazu tvorby pre deti.“

„Nechceme túto našu realitu, ktorá je dosť čierna, ešte väčšmi očierniť. My chcele dať trošku svetla do nej, lebo ešte stále máme veľa ľudí, ktorí tu žijú a ktorí ešte stále tvoria túto súčasnosť,“ uzavierajú členovia skupiny Southlanders.


Chcete dostávať zaujímavé články mailom? Prihláste sa do newslettru.

Vladimíra Dorčová Valtnerová

Milujem život, novinárstvo a digitálnu dobu. Preto som sa stala transmediálnou rozprávačkou. Pred tým som v období 2013 - 2017 zastávala funkciu zodpovednej redaktorky týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Od januára 2009 do februára 2013 som bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 som pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 som bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 som pôsobila členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Som laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002, Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, Ceny Jána Makana st. za rok 2016, ktoré udeľuje Asociácia slovenských novinárov a Výročnej ceny NDNV za informovanie v médiách národnostných menšín a za interkultúrnosť v médiách za rok 2017. V súčasnosti spolupracujem s časopisom Nový život ako členka redakcie, s organizáciami, akými sú Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, kde som aj členkou, Novosadskou novinárskou školou, časopisom Politikon a i. S rodinou žijem, tvorím a zo života sa teším v Maglići.

O autorovi/ke & O autoru/ki

Vladimíra Dorčová Valtnerová

Milujem život, novinárstvo a digitálnu dobu. Preto som sa stala transmediálnou rozprávačkou. Pred tým som v období 2013 - 2017 zastávala funkciu zodpovednej redaktorky týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Od januára 2009 do februára 2013 som bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 som pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 som bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 som pôsobila členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Som laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002, Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, Ceny Jána Makana st. za rok 2016, ktoré udeľuje Asociácia slovenských novinárov a Výročnej ceny NDNV za informovanie v médiách národnostných menšín a za interkultúrnosť v médiách za rok 2017. V súčasnosti spolupracujem s časopisom Nový život ako členka redakcie, s organizáciami, akými sú Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, kde som aj členkou, Novosadskou novinárskou školou, časopisom Politikon a i. S rodinou žijem, tvorím a zo života sa teším v Maglići.

1

Kliknite sem, ak chcete pridať komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

  • […] zverejnený aj klip. O väčšinu oficiálneho soundtracku sa však postarala lokálna kapela Southlanders a takisto sa nesie v rockovom duchu. Album s názvom Hnusná tvár je zverejnený na Spotify, […]