B oli 23. Petrovské dni divadelné a bola oslava 15. výročia založenia Slovenského vojvodinského divadla ako profesionálnej kultúrnej inštitúcie Slovákov vo Vojvodine. Možno sa niekomu môže zazdať, že to, čo sa dialo počas štyroch festivalových dní od 21. do 24. septembra bola skromná oslava profesionalizmu v radoch slovenských vojvodinských divadelníkov. Zlé jazyky možno môžu hundrať, že bolo málo obecenstva (nezabúdajme na ekonomickú migráciu, ktorá pohlcuje aj divadelných nadšencov). Ale každý kto pozná divadelný proces, aj proces organizačný, zdvihne pohľad zoči-voči  neprajníkom v ľudskej, či v spoločensko-politickej podobe a povie: „Bravó, PeDeDe a eSVeDe!

Petrovské dni divadelné a ich 23. vydanie na začiatku (všetkých nás) akoby sa vyzvedali, či je divadlo viac ako hra? Aj režisér Richard Sanitra a dramaturg Ján Chalupka, autori nekaždodennej oficiálnej otváracej ceremónie, ktorá bola v znamení už spomínaného výročia SVD sa opýtali, čo je divadlo? Hrať divadlo? Hrať rolu? Hrať sa na niečo krajšie, horšie, inšie, bláznivé a rojčivé? Alebo iba ponorenie sa do vlastnej duše, kde nájdeme nahého seba, bez žiadnych šiat, líčidiel, masiek? Aj to divadlo. Hľadanie a nachádzanie. Vzostup a pád. Smiech a plač. Dobro a zlo.

Lebo divadlo je o našom živote. O našich životoch. V to nás presvedčil aj tohtoročný divadelný festival v Báčskom Petrovci.

23. Petrovské dni divadelné alebo STORYTELLER NA SCÉNE SVD: VIDEO-MOMENTY

Dosky, ktoré tentokrát ani len symbolicky, ako v prvom predstavení Slovenského vojvodinského divadla Zuzka Turanová, nepadli, ako metaforicky padajú ľudské a morálne hodnoty okolo nás. Javiskové dosky však prinieli – život a hodnoty, ktoré mnohých voviedli do opätovného procesu prekutávania vlastných citov.

Vďaka komédiám a drámam, predstaveniam pre deti a pre dospelých, ktoré bravúrne podali herci Slovenského vojvodinského divadla (Krásavica z Leenane v réžii Richarda Sanitru), Divadla Jozefa Gregora Tajovského zo Zvolena (Iluzionisti v réžii Michala Babiaka), Starého divadla Karola Spišáka z Nitry (Farma zvierat v réžíí Petera Chmela), Detského divadla zo Subotice (Dobrodružstvá Toma Sawyera v réžíí Predraga Štrbca) a Srbského národného divadla a BEO Art z Nového Sadu/Belehradu (Anikine časy v réžii Any Đorđevićovej) sme sa aj my, diváci, stali súčasťou predstavenia, a spolu so susedom, sediacim v hľadisku vedľa nás sme kráčali tŕnistou cestou divadelnou. Cestou, ktorá nám pomáha v sebaspoznávaní. Cestou, na ktorej sme konečne stretli  s divadelnými tvorcami zoči-voči. (ikeď s niektorými metafyzicky). Na ktorej sme vítaní, lebo čo je divadlo bez obecenstva…?

Na ceste 23. Petrovských dňoch divadelných sme pochopili, že tak, ako divadlo potrebuje nás, divákov, tak aj my potrebujeme – divadlo. Toto sme si uvedomili opäť a znovu, bez teatrálnosti výpovede a s poctou k bohatej divadelnej tradícii Slovákov žijúcich vo Vojvodine. Lebo tradíciu si treba vážiť, aj rozvíjať. Vnímať súčasné trendy, pozorovať vlastné kvality a nedostatky, menej dobre vyplánované kroky, či prešľapy (napríklad vo veci jazykových a gramatických chýb v predstaveniach, divadelných brožúrkach, či neprecíznosti v niektorých úkonoch a pomenovaní, týkajúcich sa divadelných javov), poukazovať na nepreukázanie úcty k divadelným oslavám zo strany tých, ktorým je podpora (aj v tvare osobnej prítomnosti) v opise práce a funkcie.

Ale predovšetkým nahlas pochváliť dobre vykonanú robotu a zatlieskať kvalitnému výkonu. Lebo iba to nás posunie dopredu. Aby sme aj o päť, alebo desať, sto rokov mohli vydať podobný katalóg, ako je ten s názvom 15 rokov Slovenského vojvodinského divadla – ostatných 10 sezón autorky Annamárie Boldockej Grbićovej, ktorý do sveta vykročil práve počas 23. PDD. Dokonca, aby sme sa aj pri ďalšom výročí SVD prostredníctvom výstavy plagátov, rekvizít a častí scénografie mohli vrátiť do minulosti divadla, jedného z nosných pilierov našej identity a nášho pretrvávania na tomto území, ako sme to urobili počas divadelných osláv vďaka Miroslavy Blažićovej, autorky výstavy 15 rokov Slovenského vojvodinského divadla – produkcia SVD.


Multimediálny projekt pod názvom STORYTELLER NA SCÉNE SVD & PDD vznikol za finančnej podpory Slovenského vojvodinského divadla. Názory a stanoviská vyjadrené v projekte sú zodpovednosťou autorky projektu a nemusia nutne odzrkadľovať stanoviská SVD.

Posted by:Vladimíra Dorčová Valtnerová

Milujem život, novinárstvo a digitálnu dobu. Preto som sa stala transmediálnou rozprávačkou. Pred tým som v období 2013 - 2017 zastávala funkciu zodpovednej redaktorky týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Od januára 2009 do februára 2013 som bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 som pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 som bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 som pôsobila členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Som laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002, Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, Ceny Jána Makana st. za rok 2016, ktoré udeľuje Asociácia slovenských novinárov a Výročnej ceny NDNV za informovanie v médiách národnostných menšín a za interkultúrnosť v médiách za rok 2017. V súčasnosti spolupracujem s časopisom Nový život ako členka redakcie, s organizáciami, akými sú Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, kde som aj členkou, Novosadskou novinárskou školou, časopisom Politikon a i. S rodinou žijem, tvorím a zo života sa teším v Maglići.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.