Sloboda prejavu je jedným zo základných ľudských práv, ktoré sú garantované medzinárodnými dohovormi a ústavami väčšiny demokratických krajín. V praxi sa však toto právo často spochybňuje a obmedzuje, a to najmä v prostredí menšinových médií, ktoré čelia rôznym tlakom a výzvam.
Nedávny prípad, keď bola študentke Petre Častvenovej vypovedaná spolupráca v redakcii mládežníckeho časopisu Vzlet pre jej účasť na blokádach fakúlt a študentských protestoch, opäť otvára dôležitú otázku o stave slobody prejavu mladých novinárov a novinárok v Srbsku. Tento prípad je o to závažnejší, keďže sa týka média, fungujúceho v rámci NVU Hlas ľudu, ktorého zakladateľom je Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny, financovaného zo štátnych dotácií a ktorý by teda mal slúžiť verejnosti ako verejnoprávne médium.
Vzhľadom na to, že sa protesty konali aj pred redakciou týždenníka Hlas ľudu, ktorý o týchto udalostiach neinformuje, je namieste otázka, či je sloboda prejavu v tomto prostredí ohrozená a aké sú dôsledky tohto stavu pre mladých novinárov a pre informovanosť slovenskej komunity v Srbsku.
“Vzlet má byť priestorom pre mládež. A mládež sa nemá zahlupovať a cenzurovať, má sa učiť myslieť, pýtať sa a tvoriť. Ak médium, ktoré by malo byť pre mladých, odmieta mať v redakcii ľudí, ktorí bojujú pre slobodu a odmieta hovoriť o tom, čo ich najviac trápi, ak zatvára oči pred tým, čo sa deje na fakultách, na uliciach, v mestách, potom sa zrieklo svojej podstaty. Mladí ľudia nie sú bábky, ktoré možno viesť podľa potreby – a ak sa o to niekto pokúsi, mal by si uvedomiť, že práve on stráca dôveryhodnosť, nie my. Novinárčina je pre mňa viac než len povolanie – je to nástroj, ktorým môžeme spoločnosti prinášať pravdu a budovať kritické myslenie,” hovorí Petra Častvenová, inak vyštudovaná filologička, v súčasnosti študentka magisterského štúdia komunikológie, ktorá pre Vzlet písala o témach, akou je mediálna gramotnosť.
Práve preto ju, ako hovorí, veľmi mrzí, že sa Hlas ľudu nepridržiava novinárskeho kódexu, že sa nezameriava na ľudí, ale na ideológiu.
“Médiá by mali slúžiť verejnosti, nie ľuďom pri moci. Ich mlčanie o protestoch nebolo obyčajnou redakčnou politikou – bolo to rozhodnutie ignorovať realitu. A keď médium začne prehliadať realitu, prestáva byť médiom a stáva sa nástrojom manipulácie. Najviac ma bolí, že my, mladí novinári, ktorí sa snažíme naučiť, ako robiť svoju prácu poctivo, sa stretávame s tým, že namiesto podpory dostávame signál, že čestnosť je nežiadaná,” dodáva Petra.
V súvislosti s týmto prípadom sme vo štvrtok, 6. februára mailom oslovili redakciu časopisu Vzlet a NVU Hlas ľudu so žiadosťou o odpovede na naše novinárske otázky. Do uzávierky tohto článku sme však ich odpovede neobdržali.
Mládežnícke redakcie sú často prvým krokom v žurnalistike
Vanja Stokić, skúsená novinárka a redaktorka, ktorá pred 13 rokmi založila a dodnes vedie úspešný bosniansky portál eTrafika, zameraný na korupciu a ľudské práva, sa rovnako dlho venuje aj vzdelávaniu mladých novinárov. V rámci programu „Môže to byť aj inak“ odovzdáva svoje vedomosti a zručnosti skupine 10 až 15 mladých ľudí vo veku od 15 do 35 rokov, ktorých učí písať a fotiť.
“Približne polovica z nich zostáva v našej redakcii aj po skončení programu. Doteraz týmto programom prešlo viac ako 300 mladých ľudí, časť z nich zostala v žurnalistike a teraz pracuje v iných médiách a na eTrafiku pozerajú ako na dom, z ktorého pochádzajú, čo nás mimoriadne teší. V posledných rokoch sa zameriavame na mladých ľudí z menších, zanedbávaných obcí, v ktorých žije napríklad 2 000 ľudí. V takýchto miestach najčastejšie nie sú médiá ani novinári, miestne príbehy len ťažko dostanú priestor vo väčších médiách, takže títo ľudia sú len prijímateľmi informácií, a nie ich tvorcami,” hovorí Vanja, ktorá pre portál Storyteller komentuje prípad „odstránenia“ honorárnej spolupracovníčky z redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet.
“O tejto udalosti nemám veľa informácií, len to, čo ste mi povedali. Ale aj to mi stačí, aby som bola zhrozená!” uviedla na úvod.
Zdôrazňuje, že práca v mládežníckych redakciách je často prvým krokom v žurnalistike a mala by byť miestom, kde sa mladým ľuďom vštepujú princípy a hodnoty, povzbudzuje ich a usmerňuje.
“Sama som bola súčasťou takýchto kolektívov počas štúdia,” vysvetľuje Vanja a dodáva:
“Tu by sme si mali vštepovať princípy a hodnoty, ktorými sa budeme riadiť počas našej budúcej práce, povzbudzovať nás, usmerňovať… Posilňovať naše krídla a nie ich podrezávať! Ak mladým novinárom na začiatku predstavíme, že nie sú vítaní, pretože sú spoločensky aktívni a bojujú za svoje ideály, aký je náš cieľ? Vytvárať novú generáciu poslušných ľudí? Potrebujeme vykonávateľov práce a nie ľudí, ktorí myslia svojou vlastnou hlavou? To je veľmi nebezpečné a nie je to fér voči mladým ľuďom,” varuje táto oceňovaná novinárka, ktorá zároveň vyjadrila nádej, že mladá novinárka, ktorá sa ocitla v tejto situácii, nebude demoralizovaná, ale práve naopak, že sa v nej prebudí vzdor a bude ešte silnejšie bojovať za svoje princípy.
“Nájde sa redakcia, ktorá si ju bude vedieť ceniť,” uzaviera táto mediálna expertka.
Strach z pravdy alebo strata dôvery?
Študentka Petra, ktorá sa ocitla v neľahkej situácii, sa s ňou vyrovnáva s odhodlaním a silou. Napriek počiatočnému sklamaniu a pocitu nespravodlivosti sa nevzdáva svojich ideálov a presvedčenia.
“Vyrovnávam sa s tým ťažko, pretože mi nie je ľahostajné, čo sa deje s Hlasom ľudu a Vzletom. Hlas ľudu kedysi naozaj patril ľudu. Bol to týždenník, ktorý písal pre Slovákov v Srbsku, ale aj širšie, bol tu preto, aby ich informoval, aby im dal hlas. Ľudia ho čítali s dôverou, pretože bol ich novinami, nie novinami režimu. A teraz? Teraz ho mnohí prestali odoberať, lebo ich unavuje tá ideologická mašinéria, ktorá z neho robí niečo, čím nikdy nemal byť. Je to neodpustiteľné,” mieni táto mladá novinárka.
Hlas ľudu je dôležitá ustanovizeň pre našu komunitu a ak ho tí, ktorí momentálne ním vládnu, takto zničia, nesmieme im už nikdy dovoliť, aby sa priblížili k čomukoľvek, čo má váhu a čo môže mať následky, mieni Petra Častvenová.
“Pretože ak sa raz zničí priestor pre slobodné slovo, nebude už cesty späť. A my to nesmieme dopustiť,” dodáva mladá novinárka.
“Toto, čo sa deje, nie je len osobná nespravodlivosť – je to len ďalší dôkaz toho, ako hlboko sa tu zasahuje do slobody prejavu.” – týmito slovami reaguje Petra Častvenová na otázku, ako vníma situáciu, keď sa ocitla pre svoju aktivitu v hľadáčiku mocenských štruktúr.
“Stáva sa to až príliš často a je to desivé. Žijeme v dobe, keď tí, ktorí hovoria pravdu, sa musia neustále obzerať cez plece, lebo nikdy nevedia, kto ich sleduje, kto si zapisuje ich slová, kto čaká na príležitosť ich umlčať. A prečo? Pretože niekto si stráži svoju stoličku, niekto sa bojí straty moci, niekto radšej klame, len aby mohol ostať tam, kde je. Je smutné, že v takomto svete musíme bojovať o právo povedať, čo všetci vidíme. Ale práve preto neprestaneme,” hovorí Petra.
Vždy je nebezpečné niekoho umlčať, bez ohľadu na to, ku ktorej skupine patrí a aký je moment, mieni Vanja Stokićová.
“Ale akonáhle sa niekoho pokúšajú umlčať, znamená to, že sa boja toho, čo táto osoba povie. Boja sa reakcií, ktoré slová tejto osoby vyvolajú,” hovorí novinárka z Bosny a Hercegoviny a dodáva:
“Protesty po celom Srbsku nám všetkým ukázali, že sme sa mýlili, keď sme hovorili, že mladých jednoducho nezaujíma nič, že sú pasívni a nezainteresovaní. V Bosne a Hercegovine je to ustálený naratív. A oni nám práve dokazujú opak, každý deň nám dávajú lekcie a zahanbujú nás s dôvodom. Ich nemožno umlčať, oni si nájdu spôsob, ako poslať svoje posolstvá.”
