G reen fashion alebo zelená móda je jednoduché pomenovanie racionálneho konania a voľby “zelenších” odevných kúskov. Aktéri a aktérky tohto druhu módy si naplno uvedomujú, že krása je v jednoduchosti, a preto aj vo vojvodinskom prostredí začínajú byť verejne aktívnejší a hlasnejší vo veci presadzovania myšlienky zelenej módy. Za zelenšiu planétu. Mladá dáma, ktorá sí „potrpí“ na zelenej móde, Xénia Sýkorová z Báčskeho Petrovca, budúca vysokoškoláčka v rozhovore pre Storyteller približuje tému #greenfashion.

Čo je vlastne zelená móda? Sú výrazy green fashion a slow fashion synonymá?

Zelená móda je vyrobená ohľaduplne voči životnému prostrediu a férovo. V módnom priemysle v poslednej dobe prichádza k nekvalitnej produkcii, rýchlej a neohľaduplnej voči jej výrobcom, či neposledne k životnému prostrediu. Filozofia zeleného spôsobu nakupovania, nielen módy, je založená na pozeraní pod povrch výroby a pôvodu samotných produktov – odevných, či akýchkoľvek iných. Slow fashion má k tejto ideológii blízko, no sú to predsa dva pojmy. Slow fashion opäť zastrešuje racionálnejšie konanie a neprihliada len na kvalitu produktov, ale i na kvantitu. Znamená to nekráčať s trendami, ale kráčať pomaly. Pomaly, premyslene a neupádať do pascí neuromarketingových expertov a nakupovať zbytočne. Slow fashion nepodporuje nadmerný a zbytočný konzumerizmus a nákup rýchlo vyrobených kúskov a je opakom fast fashion – rýchlej módy. Tá znamená rýchlu produkciu, rýchly export, nedostatočne zaplatenú a neodmenenú ľudskú prácu použitú pri každej fáze výroby odevu a podobné. Kedysi módni návrhári ponúkali iba 2 kolekcie za rok – kolekcia F/W a S/S. Teraz máme novú kolekciu každý týždeň – čo znamená 52 kolekcií každoročne. Módni gignati umelo vytvárajú pocit potreby vlastniť každý nový, svieži – trendy kúsok. Takto nás dostávajú do nepretržitého reťazca nadmerného konzumu a my takto nevedome podporujeme všetko za tým – trpiacu prírodu, ktorá na rýchle a kruté zmeny lacnej produkcie nebola schopná sa pripraviť, ale aj trpiacich ľudí, ktorí za svoju prácu viac platia ako dostávajú. Sú častokrát týraní, vyčerpaní, pracovné prostredie je menej než príjemné a pracujú tam i deti.

Módni gignati umelo vytvárajú pocit potreby vlastniť každý nový, svieži – trendy kúsok. Takto nás dostávajú do nepretržitého reťazca nadmerného konzumu a my takto nevedome podporujeme všetko za tým – trpiacu prírodu, ktorá na rýchle a kruté zmeny lacnej produkcie nebola schopná sa pripraviť, ale aj trpiacich ľudí, ktorí za svoju prácu viac platia ako dostávajú. Sú častokrát týraní, vyčerpaní, pracovné prostredie je menej než príjemné a pracujú tam i deti.

Kedy, kde a prečo vzniklo toto svojrázne hnutie?

– Presný dátum alebo rok začiatku tohto hnutia nepoznám, no neviem ani, či je možné aj určiť, či existuje, no kruté zmeny v módnom priemysle začali byť viditeľné pred asi 20 rokmi. Vtedy na scénu prišiel internet, nové technológie, spôsoby marketingu a iné veci, ktoré boli darom z neba a ideálnym spôsobom na podporu predaja a teda aj zvýšenie jeho objemu. Umelo sme začli vyvolávať dopyt a odpovedali naň rýchlou ponukou, ktorá podporovala vznik ďalšieho dopytu. Začarovaný kruh.

Čo je podľa vás najväčším benefitom uplatňovania, či nasledovania zelenej módy?

– Najväčším benefitom je asi pocit zo samého seba. Radosť z toho, že viem, že ja som nikomu neublížil. Nezatváram oči pred ľudmi a vidím príbeh každého produktu – nielen tú, ktorú nám jeho výrobca zabalí a podá vo forme klamlivej reklamy. Tento životný štýl znamená nemyslieť sebecky a uspokojovať svoje vlastné potreby kvalitne, no bez obmedzovania budúcich generácií. Je dôležité vedieť, čo kúpa určitých produktov spôsobuje – či to znamená podporu neadekvátne zaplatenej práce, postreku rastlín a znečistenia ovzdušenia, zničenie pôdy, ktorá mala byť využitá na pestovanie plodín atď. Sú to všetko ťažké otázky a asi je najľahšie použiť argument, že zmena môjho nákupného správania neovplyvní nikoho a nič. Lenže, keď sa za rovnakou lžou skryjeme všetci – spolu sa všetci skrývame pred pravdou a nerobíme nič proti klamu. Neoponujeme – podporujeme.

Kedy a kde ste si potykali vy so zelenou módou?

– Moje oči sa otvorili asi pred štyrmi rokmi, keď som mala štrnásť. Vtedy som opustila Srbsko a šla na strednú školu na Slovensko. Každých niekoľko mesiacov som od rodičov dostála peniaze, z ktorých som si sama musela zaplatiť bývanie, životné výdavky (jedlo, hygiena) i účty. Tu som sa naučila múdrejšie hospodáriť a keďže mi veľakrát na nové ošatenie nezostalo priveľa, hľadala som alternatívy nákupným centrom a značkám, ktorých veci mi aj tak nikdy dlho nevydržali. Šetrila som na svoje väčšie nákupy a tak i rozmýšľala, či reálne tú vec potrebujem. Začala som nakupovať v sekáčoch a tu som si výborne vypestovala zmysel pre kvalitu. Je to krásny pocit nájsť niečo unikátne, kvalitné a aj lacné! Je to vždy win win situácia. Treba byť len trpezlivý a vedieť, kde hľadať. A pridanou hodnotou secondhandov je aj tá, že prostrediu až tak neubližujú – sú to predtým vyprodukované veci, žiadna nová produkcia škodiaca okoliu. “Zelenší” životný štýl mám ale asi odjakživa. Vždy som bola aj veľkou časťou vegetariánom (jem mäso veľmi zriedka a keď áno, tak rozhodne iba domáce a “čisté”, no nechýba mi, nikdy mi ani veľmi nechutilo) a siahala po jedlách rastliného pôvodu. Doma sme vždy najprv všetko liečili rastlinnými spôsobmi a tradične. Ja som si vlastné horizonty rozšírila vtedy, keď som začala stať na svojich vlastných nohách. Vtedy som si začla všímať pôvod nielen potravín, ale i odevu, kozmetiky, domácich prostriedkov a všetkého okolo seba. Pri ničom sa drasticky neobmedzujem, nie som expertom na super zdravý životný štýl a nepodporujem žiadne extrémy. Sme ľudia a je dobre sa tak aj správať – ľudsky.

„Osobne nepochopím lacne kúpenému pocitu bohatstva. Lacný pocit bohatstva nám, bohužiaľ, dopraje iba krátkodobé riešenie malého problému, no nerieši ten veľký, ktorý začína v nás samých,“ hovorí Xénia Sýkorová.

Čo každá a každý z nás môže už dnes urobiť, aby sa zapojil-a do zeleného módného hnutia?

– Ako na to – ako spraviť zmenu znamená začať najprv u seba. Začať aplikovať jednoduché a bezbolestné zmeny v každodennom živote. Myslieť na pôvod nakupovaných spotrebných i dlhodobých tovarov, zvažovať, či je to našou reálnou potrebou alebo len potrebujeme krátkodobý pocit radosti z nákupu. Ten je vždy naozaj len krátkodobý, ale stopa nášho nákupu častokrát dlhodobá. Jednoduchá zmena môže znamenať i viac sa spoliehať na kvalitu ako kvantitu. Doplatiť si za kvalitný kúsok a nenakupovať veľa nekvalitných trendy vecí. Jednoznačne je dôležité  vyhýbať sa aj plastom. Tento materiál vyrobený ani nie pred 200 rokmi zničil naše prostredie veľmi výrazne. Zoberme si plátenku na nákup, baľme do skla, kartónu a kompostovateľných materiálov. Voči nákupom sa postavme kriticky a nenakupujme bezhlavo a rýchlo. Dokonca s týmto prístupom sa dá aj krásne ušetriť a investovať skôr do skúseností a seba ako krátkodobých hmotných vecí. Osobne nepochopím lacne kúpenému pocitu bohatstva. Lacný pocit bohatstva nám, bohužiaľ, dopraje iba krátkodobé riešenie malého problému, no nerieši ten veľký, ktorý začína v nás samých. 

Aj toto sa dalo kúpiť na podujatí Green fashion v Petrovci.

Je Srbsko, Vojvodina, Petrovec otvorený a priateľský voči móde ochrany životného prostredia? Môžeme povedať áno, ak máme na mysli akciu, ktorú ste prednedávnom s Ivanou Ilićovou zorganizovali? 

– Myslím si, že naše prostredie a krajina s týmto celkovým konceptom šte celkom zoznámená nie je. Na skvelú ukážku si môžeme zobrať blízky Nový Sad, ktorý je plný butikov s lacným tovarov a veľmi nekvalitným. Taktiež počet nákupných centier len stúpa. Pred prírodnými vecami sme skeptickí a vačšinou negatívne naladení. Sú to postoje, ktoré som ja mala skúsenosť zažiť – no nerada nás hádžem všetkých do jedného vreca – určite sa nájdu aj výnimky. Petrovec sa veľmi nelíši, ale sú tu ľudia, ktorí nenakupujú bezhlavo, ale si veci šijú alebo nakupujú zo secondhandov,  čo je jednou z foriem ako byť ekologickejším. Robia to vačšinou nevedomky a za svoje spôsoby sú častokrát odsudzovaní okolím. Zažila som to sama. Sme plní predsudkov a voči novým spôsobom zatvárame oči a bojíme sa ich. Lenže tento „nový“ spôsob udržateľnejšieho lifestylu je  vlastne starý. Nový a neprijímaný mal byť tento, teraz normálny štýl podporujúci konzumerizmus a hlavne škodiaci spôsob života. Čiže vráťme sa radšej k staršiemu.

Event, ktorý sme spolu s Ivanou organizovali 10. augusta bol zameraný presne na propagáciu tejto myšlienky. Bola to pilotová akcia tohto charakteru u nás. Chceli sme ukázať sposoby, ako sa veci dajú meniť a všetko toto sme spojili aj s bazárom, kde sme predávali naše kúsky, ktoré sme už my osobne nepotrebovali. Pripojili sa ku nám aj ďalší predajcovia, hlavne ženy, ktorým sme dali možnosť týmto spôsobom si privyrobiť, ale i odovzdať ich veci do rúk iným, ktorým sa tie veci zíjdu. Primárne tento event mal byť aj informačný a preto sme zahrnuli doňho aj diskusiu na tému udržateľnosti ako takej, ale hlavne aj v rámci módy. Rozprávali sme sa o praktických spôsoboch konania, o nejakých číslach a dôsledkoch. Diskusia netrvala príliš dlho a účasť nebola obrovská. Bolo to ale relatívne úspešné. Uvedomili sme si, že táto téma je stále pre naše uši trošku šteklivá a musíme s ňou narábať opatrne a nájsť spôsoby, ako ju podať našim jazykom. Verím, že organizáciou podujatí takého druhu si budeme pestovať prijateľnejšiu mentalitu otvorenú k novým veciam. Potrebné je s tým narábať, rozprávať sa a organizovať. Nebáť sa. Máme možnosti na to.

 

Fotografie v tomto príspevku sú z archívu spolubesedníčky a jej patria všetky autorské práva.

Posted by:Vladimíra Dorčová Valtnerová

Milujem život, novinárstvo a digitálnu dobu. Preto som sa stala transmediálnou rozprávačkou. Pred tým som v období 2013 - 2017 zastávala funkciu zodpovednej redaktorky týždenníka Hlas ľudu a jeho online vydania. Od januára 2009 do februára 2013 som bola koordinátorka Výboru pre informovanie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V rokoch 2005 až 2008 som pracovala ako novinárka, redaktorka a moderátorka v TV Vojvodiny (IP v slovenskej reči). Od októbra 2008 do apríla 2013 som bola predsedníčka Asociácie slovenských novinárov. V období rokov 1995 až 2000 a 2010 až 2012 som pôsobila členka redakcie mládežníckeho časopisu Vzlet. Som laureátkou Výročnej ceny časopisu Vzlet za rok 2002, Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, Ceny Jána Makana st. za rok 2016, ktoré udeľuje Asociácia slovenských novinárov a Výročnej ceny NDNV za informovanie v médiách národnostných menšín a za interkultúrnosť v médiách za rok 2017. V súčasnosti spolupracujem s časopisom Nový život ako členka redakcie, s organizáciami, akými sú Nezávislý spolok novinárov Vojvodiny, kde som aj členkou, Novosadskou novinárskou školou, časopisom Politikon a i. S rodinou žijem, tvorím a zo života sa teším v Maglići.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.