Prechádzam sa po kampuse Univerzity v Novom Sade (UNS). Spomínam si, ako to vyzeralo pred pár rokmi, keď som bola študentkou. Pod korunami stromov bolo oveľa viac študentov, priestor pri vchodových dverách patril skupinkám fajčiarov a nikoho ruky neboli krvavé. Teraz nieto tých, ktorí bežia na prednášky alebo do jedálne, avšak spoločenské aktivity prebiehajú vo vnútri fakulty a všade, kam sa zrakom dá dôjsť, je pripomienka, že tí, ktorí majú krvavé ruky, ešte neboli sankcionovaní.
V kampuse je ticho. Toto ticho sa hlasno ozýva vo všetkých meridiánoch.
Magisterskú prácu som obhájila na Filozofickej fakulte UNS v októbri minulého roka. Vždy som do budovy fakulty vchádzala z pravej strany, občas pozdravila vrátnika. Boli dni, keď ma zastavil, aby som mu vysvetlila, prečo prichádzam. Vyučovanie už vtedy prebiehalo online.
Pred rokom fakulta bola tiež blokovaná, ale ju nezablokovali tí, ktorým ona patrí. Študentom a profesorom bol vstup zakázaný. Skupina, väčšinou mladších mužov, vtedy požadovala odstúpenie jedného z profesorov za údajné použitie nenávistných prejavov v zjavne zinscenovanom videu. Polícia vtedy uviedla, že „blokáda verejnej vysokej školy nezakladá dôvod na priestupok ani trestnoprávnu zodpovednosť“.
Teraz sa do tejto presklenej a betónovej budovy vstupuje z ľavej – výstupnej – strany, kde zvonku nie je žiadna kľučka. Niekto zvnútra mi otvára dvere. Na tom malom priestore s celkovo pár metrov štvorcových sa zmestili gauč, stôl, stoličku, počítač a päť či šesť študentov. Vstup je povolený len tým, ktorí majú index. Môj zostal zaseknutý na študijnom, pretože blokáda začala skôr, než som si mohla vyzdvihnúť diplom.
Ako bývalá kolegyňa a súčasná novinárka podstupujem prísnu kontrolu. Chápem jej potrebu. Nebezpečenstvo pre študentov a študentky je reálne. Nad počítačom je „čierna listina“ osôb, ktorí majú zakázaný vstup, pretože v minulosti spôsobili problémy. Tento zoznam je zdieľaný s ostatnými fakultami.
Vzhľadom na to, že Filozofická fakulta UNS vstúpila do režimu blokády ako prvá v Novom Sade – a keďže je prístupná pre motorové vozidlá – stala sa zberným centrom pre dary od občanov a občianok. Po zablokovaní všetkých fakúlt, rovnakým centrom sa stala aj budova Rektorátu UNS. Prvé, čo si všímam, sú starostlivo vytriedené kopy vecí a transparentov. Poznám ich z protestov.
Vľavo sú spojené lavice tvoriace „slávnostné stolovanie“. Na ňom sú oblátky, rožteky a iné maškrty, varené jedlá, chlieb a šaláty, dary občanov a občianok. Neformálna skupina Novosadčanky študentom pripravuje takmer každý deň chutné jedlá pre týchto mladých ľudí.
„Často preberám dary a ešte sa mi nestalo, že keď sa poďakujem, aby som nedostala odpoveď – vďaka vám“, hovorí Mihailo zo študijného odboru sociálna práca, jeden z dozorných, ktorý má rovnako na starosti aj logistiku.
„Hoci sme poviedli protestného ducha, je zrejmé, že nie sme sami“, vraví Čila, ktorá študuje sociológiu.
Sedia pri „slávnostnom stolovaní“. Prisadám si k nim. Predstavujem sa. Prijímajú ma do spoločenstva. Pýtam sa ich, ako vyzerá jeden ich deň.
Žiadny deň nie je rovnaký – súhlasia. Spí sa všade, v triedach aj na chodbách. Miesto patrí tomu, kto ho obsadí ako prvý. Pamätám si, aká je v tejto budove zima, takže občas na prednáškach sedíme v bundách.
„Záleží na tom, kde spíš. Ak si vedľa radiátora – super, ak spíš pri veľkom okne – kto ti za to môže“, stručne odvetí Čila.
„Máme nadostač prikrývok. Väčšina matracov bola darovaná. Ja som priniesla dve deky a svoj vankúš. Vankúšov je darovaných dosť, avšak ja len ten svoj milujem“, dodáva.
Ranné rituály sú pre každého iné. Niektorí študenti vstanú, idú sa domov osprchovať a potom sa vrátia, iní využívajú sprchy na iných fakultách a na rektoráte, pretože jediná sprcha na tejto fakulte je nefunkčná. Niektorí študenti sú zamestnaní, takže rovno z fakulty idú do práce, kým iní zostávajú a robia práce, ktoré si medzi sebou rozdelili.
Pracujú na smeny a sú rozdelení do tímov: dozorní, hygiena, logistika, pouličné akcie, komunikácia, kreatívny tím, komunikácia s inými univerzitami a styky s verejnosťou. Najviac ľudí je v dozorných a hygienických tímoch a je jasné, kto čo a kedy robí.
Dozorní sledujúc etický kódex rozhodujú o tom, kto dostane červenú kartu. Hygienický tím má tiež právo rozdávať žlté karty za neúmyselné správanie, ktoré je ale nežiaduce. Študenti mi ďalej rozprávajú, ako na čiernej listine skončili jednotlivci – od opitých kolegov z iných fakúlt až po bulvárnych novinárov, ktorí prichádzali provokovať.
„Na fakulte sa cítim bezpečne. Úprimne povedané, obávala som sa, keď som vyšla na ulicu. Bála som sa, že mi niečo spadne na hlavu, a či ma niekto neprejde autom“, zdôveruje sa Nevena, študentka sociológie.
Mihailo dodáva, že univerzita bola preňho vždy bezpečnou zónou, pretože vie, že ak sa mu niečo stane, vždy mu niekto príde na pomoc.
Strach študentov z nebezpečenstva je oprávnený vzhľadom na to, že ich štátna vrchnosť dennodenne diskredituje šíriac naratív, že študenti sú nepriatelia krajiny. Jednotlivci, na ktorých sa priamo ukazuje prstom, sú obzvlášť ohrození.
„Sme zvyknutí na akékoľvek vyvrátenie významu. Ak zasadíme kvety, povedia, že zlí študenti a cudzí žoldnieri ničia krajinu. Avšak oveľa ťažšie tieto vyvrátenia zvládajú ľudia, na ktorých sa útočí priamo“, pripomína Čila.
Aby boli všetci v bezpečí na fakulte, kde už tri mesiace žije toľko ľudí, červené karty sa rozdávajú aj na plenárnych zasadnutiach. Tieto stretnutia sa konajú štyrikrát týždenne. Môžu trvať dve až šesť hodín.
„Pléna sú skvelé teleso, v ktorom každý študent môže slobodne vyjadriť svoj názor“, hovorí moderátorka pléna, ktorá sedela pri „slávnostnom stolovaní“, ktorej meno som nestihla zachytiť.
Dodáva, že úlohou moderátora je zabezpečiť, aby nedochádzalo k nadávkam, urážkam či opakovaniu, aby diskusia zostala vo fókuse a aby každý dostal rovnaký čas na prejav.
Okrem plenárnych stretnutí majú tímy aj svoje stretnutia, ktoré sa tiež riadia princípmi priamej demokracie.
„Pred protestami dozorní hlasujú o tom, ktorú pozíciu kto obsadí. Keďže neustále získavame nových členov, platí pravidlo, že skúsenejší postupujú dopredu“, prízvukuje Tony, študent sociológie.
Logistický tím má podstatne menší počet ľudí oproti dozorným a hygienikom. Mihailo spomína, že 1. februára bol pre organizáciu peklom, pretože každej fakulte bolo potrebné dodať dostatočné množstvo vankúšov, matracov a prikrývok.
„Vzhľadom na to, že sme spolu s rektorátom distribučným centrom, bolo potrebné všetky tieto veci dodať aj na ostatné fakulty, ktoré poskytli ubytovanie kolegom z Belehradu. S jedlom a nápojmi nebol problém. Toho bolo nadostač“, vysvetľuje Mihailo.
Nevena a Čila dodávajú, že na prípravách sa vtedy podieľali absolútne všetci. Napriek tomu to stojí za každú námahu, pretože keď vyjdú do ulíc a vidia to množstvo podpory od ľudí – cítia silné emócie.
„Plakal som viac ako raz. Keď som videl transparent s nápisom, že nakoniec nikto z nás nie je sám, nemohol som si pomôcť. Celú cestu domov som vzlykal“, priznáva Mihailo.
Nevena hovorí, že emócie ju prepadnú až po návrate z protestov, keď si prezerá fotografie a videá.
„Na samotnej udalosti netuším, koľko je tam celkovo ľudí a aké sú reakcie“, prezrádza.
Po demonštráciách je samozrejmé, že po sebe upratujú. Keď sa vrátia na svoje domovské fakulty, tím – s ktorým sedím pri stole – hovorí, že sa stretávajú, sumarizujú dojmy, prezerajú si všetky transparenty z protestu a hľadajú na záberoch seba alebo niekoho, koho poznajú.
Keď nie sú pléna, protesty či smeny, študenti si vypĺňajú čas rôznymi spôsobmi. Kým sa rozprávam s týmto tímom, v pozadí počuť, ako niekto hrá pingpong. Hrajú rôzne spoločenské hry, ale organizujú aj besedy, debaty, divadelné hry, premietanie filmov, kvízy, turnaje a workshopy, avšak majú aj jazykové a čitateľské krúžky. Čas, ktorý tu trávia nie je premárnený.
„Keď odídem na týždeň domov, mám pocit, že prichádzam o niečo, keďže tu nie som“, vraví Mihailo a ostatní súhlasia.
Dodávajú, že sa na fakulte takmer všetci poznajú a že počas týchto troch mesiacoch si našli priateľov, na ktorých sa budú môcť spoľahnúť, keď toto všetko skončí.
Veľmi sa z toho teším, pretože je vedecky dokázané, že šťastný život je naplnený ľuďmi, na ktorých sa v núdzi môžeš spoľahnúť, kým samota zabíja.
Na tej fakulte som aj ja získala priateľov, o ktorých som si istá, že by mi obličku bez rozmýšľania darovali, keby som ju niekedy potrebovala, rovnako ako aj ja im. Toto je prostredie o inom – v ktorom sa prelínajú krízy a záhaľky, kde sa takéto priateľstvá „kujú“. Ja som napríklad nepoznala ľudí z iných študijných odborov.
„Žiadna z našich požiadaviek nebola úplne splnená. Nikdy sa ich nevzdáme. Ak sa niečo podobné spadnutiu prístreška udeje, urobíme to isté“, doplňujú sa navzájom moji spolubesedníci.
Z fakulty odchádzam s optimizmom v srdci. Za mojim chrbtom zostávajú mladí ľudia, ktorí boli považovaní za nezainteresovaných, keď ide o politiku, no ukázalo sa, že sa len nechcú zúčastňovať politickej hry s nanútenými pravidlami. Teší ma, že namiesto kupovania jednosmerných leteniek títo mladí ľudia vytvárajú krajinu, v ktorej chcú žiť. A v takej krajine budeme žiť aj my ostatní.
