NÁZORY | Osobná reflexia Samuela Koruniaka 

Novoročné sviatky okrem bohatej gastronomickej nádielky, gratulácií, či vinšov prinášajú možnosť reflektovať, sumarizovať to, čo sa udialo v predchádzajúcom roku a bilancovať dosahy, ktoré v osobnej či profesijnej sfére mali priniesť azda niečo nové, prelomové. Je to priam klišé metóda, ktorá je na sklonku roka v nás zakorenená. Nová temporálna skutočnosť posúva našu myseľ v tom smere, aby sme na začiatku novej etapy ten osobný a profesijný život znova posunuli k lepšiemu, prípadne ho efektívnejšie organizovali, pričom si kreujeme predsavzatia, ktoré by pozitívne modifikovali sled osobných, pracovných, rodinných udalostí.   

PODPOR STORYTELLER! Naša práca závisí od podpory komunity. Ak veríte v profesionálnu a zodpovednú žurnalistiku, pomôžte nám pokračovať v skúmaní a zverejňovaní príbehov, ktoré sa len zriedka dostávajú do verejného priestoru. DARUJ TU!

Vojvodinskí Slováci a Slovenky si rok 2025 budú pamätať ako veľmi turbulentný, keďže boli svedkami a súčasťou mnohých skutočností, ktoré sa udiali na poli politickom, spoločenskom a kultúrnom. Slováci na území Vojvodiny (netreba zabudnúť historický fakt, že sa na týchto priestoroch pohybujú už 280 rokov) sa dostali na spoločensko-politickú mapu Srbska predovšetkým tromi udalosťami, ktoré nechali pečať (možno pachuť) vo veľkej časti spoločnosti (nielen tej slovenskej), keďže ona na vlastnej koži zažila perzekúciu moci, diktátorských metód a nedemokratických praktík (nejdem na to chronologicky):

• násilné znemožnenie výstavy fotografií z protestov v slovenských lokalitách vo Vojvodine a následná okupácia, uzatvorenie Petrovca (človek mal pocit, že sa nachádza v nejakom sci-fi filme) – spoluúčasť, či skôr organizovanie tohto činu uskutočnili (aj bývalí) lokálni politickí predstavitelia (nehovoriac o paradoxnej situácii, keď 200 m od seba prebiehali akoby dva paralelné svety – v jednom prebiehal kurz tanca a v druhom lokálni/regionálni predstavitelia (a predstaviteľky) a ich známa tlupa zaútočila na pokojných organizátorov výstavy, ako aj na vojnových veteránov);
• znemožnenie vstupu na volebné zasadnutie jednej z najstarších a najvýznamnejších inštitúcií znovu lokálnymi predstaviteľmi a ich čiernou násilníckou hordou, kde sa volil nový predseda – dané osoby, ktoré znemožňovali vstup, sú priamo členmi politickej garnitúry, ktorá chcela ovládnuť, mať v rukách aj poslednú kultúrnu (menšinovú) inštitúciu – nehovoriac o tom, že sa zasadnutia zúčastnil aj veľvyslanec SR v Belehrade, ktorý do budovy musel vojsť bočným vchodom a pritom na dané udalosti reagoval, vlastne skôr nereagoval;
• v neposlednom rade to bola čerstvá, predvianočná udalosť – uzatvorenie, obklopenie skupiny občanov (špeciálnou policajnou jednotkou), ktorá po spomenutých májových a augustových počinoch a celkových nevysvetlených okolnostiach (minuloročného) novembrového nešťastia vyjadrila názor, že diktátor, vodca nedemokratického režimu nie je v ich prostredí vítaný, pričom na tvári miesta (prostredníctvom spomenutej jednotky) následne ukázal svoju silu a znemožnil základné ľudské práva, v tomto prípade najmä pohybu a vyjadrenie občianskej mienky.

Všetky neblahé udalosti boli delegované hlavou štátu, štátnymi inštitúciami, okresnými a regionálnymi predstaviteľmi, ktorí naďalej nenesú žiadnu zodpovednosť za jedny z najhorších excesov, ktoré zažili vojvodinskí Slováci a celá naša spoločnosť, a to nechceme robiť reflexiu s krízovým posledným desaťročím minulého storočia, keď bol vojnový stav a celá spoločnosť upadla do ekonomickej nestability a izolácie. 

Zároveň kultúrno-spoločenský svet vojvodinských Slovákov zachoval iba úroveň toho, aby prežil, pokračoval v tom zachodenom (tento termín si berieme ako formulku, ktorá je prítomná medzi väčšou časťou spoločnosti, keďže naďalej počúvame, však žije sa nám/vám tu dobre, treba nechať všetko v starých koľajach).

• Sme svedkami toho, že najstarší a najvýznamnejší časopis pre literatúru a kultúru Nový život v roku 2025 vyšiel iba s jedným trojčíslím – nie je vyriešený post novej šéfredaktorky/nového šéfredaktora, či členiek/členov redakcie a nevieme, aká budúcnosť, či azda „nebudúcnosť“ ho čaká;
• asi prvýkrát v novodobej histórii slovenská vojvodinská verejnosť zostala bez ročenky, ktorá sprevádzala Slovákov viac ako 100 rokov – Národný kalendár;
• Slovenské vydavateľské centrum tápa v nedoriešenom personálnom obsadení – noví riaditelia sa menia ako na páse, pričom v danom roku neevidujeme žiadnu, priam minimálnu knižnú produkciu centra;
• najstarší slovenský týždenník Hlas ľudu (vo svojej organizačnej štruktúre má aj na starosti Slovenské vydavateľské centrum) už dlhodobo brázdi cestu spolupráce s vládnym autoritárskym režimom a cestou neobjektívneho informovania, ktoré sú v rozpore so záujmom mnohých čitateliek a čitateľov – ich počet dosiahol azda najnižšie minimum a ich novinárska politika sa vôbec neuberá profesionálnym, objektívnym smerom;
• Slovenské vojvodinské divadlo pre neefektívnosť, neodbornosť, nekompetentnosť (a aj stranícku príslušnosť) riaditeľky v danom kalendárnom roku nedisponovalo s premiérou divadelného predstavenia a medzinárodný divadelný festival v ich organizácii v roku 2025 dosiahol neúspech;
• viditeľné dosadzovanie vlastných príslušníkov na vedúce miesta aj do slovenských škôl (ale aj iných inštitúcií), neférová, zmanipulovaná voľba členiek a členov vládnucej strany ako reprezentantov školských výborov, kde potom mizne objektívnosť diskusie, možnosť presadzovania iných názorov, či možnosť reagovať na negatívne skutočnosti, následná perzekúcia zamestnankýň a zamestnancov, ktoré/ktorí reagovali na spoločensko-politické problémy v našom štáte, prípadne sa zastali hodnôt, ktoré už viac ako rok presadzujú študentky a študenti;
• odovzdanie kultúrneho artefaktu do rúk hlavy štátu ako poklona a vďaka predstaviteľov národnostnej rady, pričom sa tu viditeľne prejavil ich prehnaný obdiv voči autorite;
• nedokončenie, či dlhá výstavba, rekonštrukcia kultúrnych objektov – infraštruktúrne projekty boli vždy symbolom autoritárskych režimov, ktoré sa snažili a snažia zahaliť neúspechy, prešľapy, pričom sú to miesta vhodné na korupciu a prania špinavých peňazí a miesto, ktoré v tomto prípade usmrtilo 16 nevinných ľudí;
• namiesto riešenia niektorých infraštruktúrnych projektov (kultúrne domy), zabezpečenia existenčných a životných potrieb riešime zmenu názvov ulíc, pričom daná lokalita (a je to iba jeden z problémov) nedisponuje pitnou vodou;
• neustále ignorovanie a neúplné odpovede na otázky najmä slovenských novinárok z lokálnych a regionálnych médií (vďaka im za ich odhodlanie a profesionalitu), ktoré nie sú pod dozorom, finančne podporované režimom a následne aj verbálne, slovné útoky a ich neobjasnené odstránenie z redakcií našich časopisov, z relácií – práve dané novinárky tvoria gro súčasného objektívneho informovania našej menšiny;
• neefektívnosť a neviditeľná aktivita výborov NRSNM a úplné odovzdanie sa všetkých členiek a členov do pazúrov vládnej strany;
• sústavné pretláčanie (srbských) umelkýň a umelcov blízkych režimu, ktoré/-í získavajú priestor a možnosť prezentovať svoju tvorbu na našom najstaršom podujatí, kde by predovšetkým mali dostať príležitosť najmä (a iba) slovenské skupiny z našich prostredí, či zo Slovenska;
• najpálčivejší a najprítomnejší problém je v tom, že na vedúcich miestach menšinových inštitúciách sú predovšetkým prostranícky orientované členky a orientovaní členovia, čo úplne narúša legitimitu organizácií, pričom lokálni politickí predstavitelia často apelujú na nich a zamestnankyne a zamestnancov, aby navštevovali mítingy, stretnutia, kde sa bude velebiť vládnuca strana a glorifikovať dosahy vodcu politickej strany, kým finančné ohodnotenie, pomoc dostávajú predovšetkým tie spolky, združenia, ktoré preukazujú danú politickú náklonnosť.

(Niektoré inštitúcie si úroveň a profesionalitu zachovávajú vďaka niektorým zamestnankyniam a zamestnancom, nie až tak vedúcim.)

Nakumulovaný počet prešľapov, chýb, či nevyriešených (roky trvajúcich) problémov (nielen v roku 2025) by sa mohol rozšíriť (za nespomenuté, možno rovnako pálčivejšie sa ospravedlňujem), pričom si predstavitelia aj kultúrno-spoločenských inštitúcií neuvedomujú dané skutočnosti a predovšetkým to, že kultúrno-spoločenský svet treba kreovať bez diktovania, prípadne líškania sa vládnej garnitúre, či okresným političkám/politikom. Je to závažný problém, bez ktorého asi neposunieme veci k lepšiemu, pretože osobné, individuálne potreby a potreby politického systému, v ktorom uviazli, posunuli do úzadia profesionalitu a odbornosť aktivít a výstupov, a zabudli na veci spoločenské, hodnotové, spravodlivé a prospešné pre celú slovenskú komunitu.

Samozrejme, naďalej tu rezonuje nedostatočná reakcia veľkej časti tzv. vedeckej, akademickej obce (aj v zahraničí), ich absencia natíska otázku, či vôbec ich status a vedecké dosahy by nemali kooperovať s ich hodnotovým systémom, do ktorého by mali logicky patriť a o ktorom sa intenzívnejšie diskutuje celý rok (ich reakcia počas roka bola až žiadúca). Práve daná inteligencia mnohé roky bola a je tým, čo tvorilo a tvorí gro našich spoločenských, kultúrnych, vedeckých počinov. Azda sa ponorili do víru presvedčenia o tom, že treba bez fanfár akceptovať dané okolnosti, v ktorých sa (dlhé roky) pohybuje slovenská menšina. V pasivite aj väčšia časť konfesionálnej sféry, aj keď dlho boli jedinými predstaviteľmi politicko-spoločensko-kultúrnych pohybov slovenskej menšiny v minulom a predminulom storočí, pričom si naďalej medzi našou komunitou zachovávajú čelné miesto.

Je to priam nešťastná skutočnosť, ktorá nás už dlho sprevádza. Škoda, že väčšia časť tzv. vedecko-kultúrnej obce nenašla v sebe väčšiu odvahu a energiu, ale naďalej si užíva svet komfortnej zóny, či zóny nereagovania. Alebo ide o sklamanie, že inštitúcie, ktoré sú v rukách súčasných predstaviteľov, sa začali presvedčivo uberať smerom, kde klesá ich primárna funkcia a odbornosť, vízia, a pokus o zmenu je iba boj s veternými mlynmi.

Nechcem tu veľmi hodnotiť vládnu garnitúru na Slovensku, keďže si po daných negatívnych skutočnostiach dvaja najvyšší ústavní činitelia (s podporou ďalších členov vlády) podali ruky s politickým režimom v Srbsku a diplomaticky to zabalili, že všetky spomenuté udalosti, nie sú problémom samotnej menšiny, ale vlastne vnútroštátnym, čo vyslalo jasný signál, že slovenská vláda, ako aj prezident nevidia priestor na ďalšiu, razantnejšiu reakciu, či potrebu vyslať požiadavky a vysvetlenie od politických predstaviteľov srbskej vlády.

O daných skutočnostiach treba permanentne hovoriť, písať, diskutovať, upozorňovať na ne (hoci sa aj opakovať), aby sme sa nedostali tam, kde sme, prípadne tam, kde nechceme byť. Vojvodinská slovenská komunita musí pochopiť určité veci, inak sa neposunieme ďalej a neustále sa budeme točiť v bludnom kruhu, ktorý nás neustále vedie do víru negatívnych udalostí a toho, že sa budeme hlboko ponárať do sféry, ktorá nepredstavuje hodnotový a spravodlivý svet.

Naďalej sa pýtajme a hľadajme odpovede na otázky, ktoré trápia našu komunitu, nedovoľme, aby sme šancu dávali najmä tým, ktorí permanentne presadzujú osobné záujmy, či záujmy politického systému, ktorý reprezentujú. Netreba im dávať možnosť, aby znovu pretláčali to, čo postupne devastuje a polarizuje spoločnosť.

Prestaňme horekovať o tom, že nič nefunguje tak, ako má, a pritom si s nimi zastaneme na rovnaké pódium, umožňujeme im otváranie vlastných podujatí, podávame si s nimi ruky, tlieskame im nad samozrejmými aktivitami, finančnou podporou (takto im vlastne dávame vietor do plachiet a priamo im hovoríme, že neboli súčasťou a organizátormi spomenutých udalostí) – znovuvybudovanie kultúrneho sveta vždy prichádza vtedy, keď sa spoločnosť dostane do štádia, kde vládnu prvky, ktoré nie sú ľudské, civilizačné, spravodlivé – nič nie je zlé na tom, aby sme na chvíľu bojkotovali (ide o jednu formu nesúhlasu) nimi organizované podujatia, festivaly, kým naša menšinová komunita neprejde reštartom, prípadne si nezačne budovať nové organizácie, podujatia, vydávať časopisy, ktoré budú alternatívou tých tradičných.   

Rok 2026 prinesie prelomový rok aj pre našu kultúrno-politickú scénu. Je to rok, keď si slovenská menšina vo vojvodinskom prostredí znova bude voliť predstaviteľov do svojho kultúrneho parlamentu. Preto je potrebné vycibrenou a triezvou hlavou vybudovať takú kandidačnú listinu, ktorá medzi našu komunitu prinesie nové impulzy, vytlačí neodbornosť, stranícku príslušnosť, či stranícku poslušnosť, prinesie do éteru nový diskurz a ktorá nebude robiť také prešľapy, ktoré zanechajú trvalú stopu v kultúrnom svete slovenskej menšiny na týchto priestoroch. Verím, že to bude kvalitná skupina ľudí, ktorá prestane riešiť seba, svoje vlastné záujmy, ako aj záujmy vyšších predstaviteľov, ale povedie aj slovenskú menšinu k hodnotám demokratickej a spravodlivej spoločnosti.

Držím nám palce a prajem nám veľa optimizmu a energie a aby sme mali úspešnejší, pokojnejší, spravodlivejší a viac hodnotový nový rok 2026!

Foto: Storyteller