Súkromné podnikanie sa v Srbsku začalo rozvíjať koncom osemdesiatych rokov minulého storočia, takže vlastníctvo a riadenie firmy je vo väčšine prípadov ešte stále v rukách zakladateľa. Prichádza však doba oddychu a dôchodku, a tak je nutné nájsť odpoveď na otázku: kto zdedí rodinný biznis?
🎧 Vypočujte si REFLEKTOR, Storytellerov podkast v srbčine, v ktorom v každú druhú stredu hovoríme o podnikateľstve a dobrých podnikateľských ideách na lokáli. 👇
Prechod podniku na ďalšiu generáciu je krokom, ktorý mnohé rodinné biznisy neprežijú. Vo svete je to vážny problém, pretože len 30% firiem úspešne prejde od zakladateľa k dedičom. Dôvodov, prečo je to tak, je viacero. Môže sa stať, že deti nechcú rodinný podnik prevziať, alebo si uvedomujú, že na úspešné riadenie biznisu nemajú kapacity. Na druhej strane, ak majú dedičia záujem s tým pokračovať, tak je potrebné sa patrične pripraviť, pretože prevod firmy zo zakladateľa na deti sa nedeje zo dňa na deň. Je to dlhý proces, vysvetľuje Boris Vukić, regionálny riaditeľ Centra pre rozvoj rodinných firiem a jeden zo zakladateľov Adizes centra pre Juhovýchodnú Európu (Adizes Southeast Europe ASEE). Už roky pomáha podnikom, zakladateľom a nástupcom, pripraviť sa na úspešný prechod.
„Úspešný prechod je taký, v ktorom firma pokračuje v práci a je úspešnejšia, ako bola, keď ju viedol zakladateľ, a rodinní príslušníci majú normálny nedeľný obed. Aby sa tak stalo, je potrebné urobiť štyri prípravy. Najprv musíte pripraviť nástupcov v súlade s ich želaniami, ambíciami a možnosťami. Ďalej je to príprava firmy, ktorú je potrebné profesionalizovať a upraviť, aby sa vedelo, že kto komu zodpovedá, robiť plány, monitorovať peňažný tok (cash flow) a podobne. Ďalšou prípravou je príprava zakladateľa. Čo bude zakladateľ robiť, keď jedného dňa pôjde do dôchodku? Väčšina si hovorí, že pôjde na rybačku. A celý život pracoval – teraz určite (!) odíde chytať ryby. Je tiež dôležité vedieť, aké informácie bude dostávať od firmy, pretože ho nemôžete úplne zo všetkého vylúčiť. A poslednou prípravou je príprava rodiny“ – vysvetľuje Boris Vukić.
Keď sa vlastníctvo alebo riadenie firmy prevedie na deti, zámerom každého zodpovedného zakladateľa je starať sa o záujmy nástupníkov a samotného podniku. No často sa stáva, že to, čo je spravodlivé pre deti, nie je vždy dobré pre budúce podnikanie, najmä ak majú viacerí dedičia rozdielne želania a pohľady na vedenie firmy. Aj toto sú problémy, ktoré je potrebné vyriešiť skôr, než sa podnikanie presunie na ďalšiu generáciu. To znamená, že deti sa pripravujú na to, aby boli profesionálnymi manažérmi vo firme, hovorí Boris Vukić.
„Spôsob, ktorým zakladatelia viedli firmu, už nikto iný nedokáže. Ja hovorím, že zakladatelia sú „samovzniknutí“ podnikatelia a manažéri-samoukovia, ktorí často vedú firmy podľa vlastného citu. Deti by sa mali naučiť byť gramotnými, profesionálnymi manažérmi, aby vedeli plánovať, rozpočtovať, viesť zasadnutia, vyštudovať školy, a neustále sa zlepšovať. Preto je toto výzvové. Manažment je remeslo, pretože na rozdiel od zakladateľov, ktorí mali pud niečo otvoriť, deti ho vo väčšine prípadov nemajú, ale sa učia viesť firmu“ – hovorí Boris Vukić.
Keď pred 16 rokmi začali podnikať, Slavica a Milomir Davidovićovci z Nového Sadu chceli rozbehnúť biznis, na ktorom by sa mohla podieľať celá rodina. Spoločnosť Gastro Planet otvorili s myšlienkou ponúknuť na trh relatívne novú službu – organizáciu cateringu na rôznych podujatiach. Deti boli – ako hovoria – vtedy malé, nuž vyrastali pri tejto práci, a pomáhali, keď sa dalo.
„Deti boli zapojené odkedy sme začali podnikať. Dcéra Sára, už ako 10-ročná, prichádzala o piatej ráno robiť chlebíčky. Žijú s nami našou prácou; ako malé deti by vám vedeli povedať, že čo mama a tata robia, čo sa to chystá v kuchyni, všetko vedeli“ – hovorí Slavica Davidovićová.
Slavica dodáva, že je veľkým šťastím a požehnaním to, že deti chcú a môžu zdediť biznis, ktorý obetavo rozvíjali toľko rokov. Aby sa s touto úlohou čo najlepšie popasovala, dcéra Sára vyštudovala manažment a marketing, a po vysokej škole začala pracovať vo firme, a podieľa sa rovnakou mierou na rozhodovaní.
„Keď som končila strednú školu, rodičia sa ma ani nepýtali, čo by som chcela robiť, či budem v tejto práci pokračovať alebo nie. Brala som to ako samozrejmosť, pretože som si samu seba nevedela predstaviť nikde inde. Preto som sa rozhodla študovať odbor, ktorý je zameraný práve v tomto smere, v ktorom je obsiahnutá naša firma, a – aby som nebola falošne skromná – zatiaľ sa nám darí“ – hovorí Sara Davidovićová.
Úspešný prevod podnikania na ďalšiu generáciu nie je otázkou, ktorá sa týka len zakladateľa a jeho detí, ale aj všetkých zamestnancov firmy, vrátane aj lokálneho spoločenstva. Vo svete sa s týmto problémom zaoberajú aj samotné štáty, dokonca prideľujú finančné prostriedky, aby dedičia mohli prevziať prácu správnym spôsobom, a úspešne pokračovať v práci. A akoby nebolo málo výziev sprevádzajúcich tento prechodný proces, mali by sme na to všetko pridať aj rôzne názory, dokonca aj generačný konflikt.
Ksenija Albunovićová je riaditeľkou spoločnosti Suncokret z Hajdukova, ktorú pred viac ako 30 rokmi založil jej otec. Zaoberajú sa výrobou zdravých potravín, a značka Granum zahŕňa viac ako 50 produktov, a sú určené všetkým, ktorí sú zástancami zdravej výživy. Xénia prevzala vedenie spoločnosti, keď jej otec odišiel do výslužby. Trvalo to istý čas, hovorí, dokázať, že na to má.
„Otec odišiel do dôchodku, no ešte vždy je čiastočne zapojený, väčšinou v prácach spojených s výrobou. Na začiatku to bolo veľmi ťažké. Vo firme som začala pracovať, keď som dokončila fakultu, mala som nejaké vlastné nápady, ale on svoje. On dovtedy jednoducho bol zvyknutý, že je niekým, kto sa na všetko pýta, takže s tým delegovaním bol problém. Chvíľu mu trvalo, kým pochopil, že je to zastaraný systém práce, a že takto firma nemôže rásť a rozvíjať sa. Taktiež bol potrebný čas, aby vo mne nadobudol dôveru – predsa som začala pracovať z vysokoškolskej lavice. Pamätám si, že môj prvý veľký projekt bola zmena dizajnu všetkých produktov, a práve vtedy sme produkty nazvali Granum. Keď sme sa dohodli na dizajne, ktorý je teraz aktuálny, otcovi sa to spočiatku nepáčilo, tak som ho musela presviedčať, že je to správna cesta, ktorou by sme sa mali vydať“ – hovorí Ksenija Albunovićová.
Aj deti podnikateľov majú nárok (z)voliť si povolanie
Deti podnikateľov majú pri výbere povolania ešte jednu možnosť, pretože sa vždy môžu rozhodnúť pre prácu v rodinnej firme. Či to chcú alebo nie, by malo byť na nich. Ksenija Albunovićová hovorí, že to, že chce ísť v otcových šľapajach, si uvedomila až počas štúdia, hoci sa najskôr snažila zamestnať vo väčšej firme, aby získala čo najviac skúseností.
„Vo firme som robila aj počas strednej školy, ale boli to iba maličkosti. Nedá sa povedať, že by som vtedy vedela, že tu budem chcieť pracovať aj v budúcnosti. Vyštudovala som chemickú školu, a otec ma so zámerom presviedčal, aby som sa prihlásila práve na tú školu, lebo všetko s ňou súviselo, ale vtedy ma to veľmi nezaujímalo. Potom som študovala vzťahy s verejnosťou, aby som až počas fakulty pochopila, že predsa chcem pokračovať v rodinnom biznise. Chápem, keď v niektorých prípadoch ho deti nechcú zdediť, lebo ich ani len nezaujíma to odvetvie. Možno by ani mňa nezaujímalo, keby išlo o nejakú inú činnosť“ – podotýka Ksenija.
Práca, ktorú máte radi, je zadosťučinením, hovorí Sara Davidovićová zo spoločnosti Gastro Planet. Aj preto verí, že úprimný vzťah je najlepšou voľbou v situácii, keď deti nechcú robiť to, čo začali ich rodičia.
„Ak to v sebe necítia, myslím si, že by mali prísť, a povedať rodičom: nebudem schopný/á riadiť tento biznis tak, ako vy očakávate, a nebudem dávať dobré výsledky. Som názoru, že je lepšie zamestnať niekoho cudzieho, kto vie pracovať, a nie od detí očakávať, že budú robiť niečo, čo ich nezaujíma. Niekto povedal: keď robíš to, čo miluješ, nevnímaš to ako prácu. Pre mňa je toto súčasť života, a moja rada pre každého je robiť len to, čo miluje“ – uzatvára Sara Davidovićová.
Deti by nemali byť rukojemníkmi svojich rodičov, ale vytvárať si svoje vlastné, pripomína Boris Vukić z Adizes centra. Aby pomohol rodinným firmám čo najúspešnejšie uskutočniť proces prechodu na ďalšiu generáciu, založil Klub 2040. Zhromažďuje dedičov/nástupníkov vo veku od 20 do 40 rokov, ktorí by mali prevziať vedenie podniku. Členovia tohto klubu pochádzajú zo všetkých krajín bývalej Juhoslávie, a vymieňajú si skúsenosti, aby si navzájom pomáhali robiť to, čo je pre nich, zakladateľa a firmu najlepšie. Boris Vukić podnikateľom, ktorí sa obávajú, či ich deti budú chcieť a vedieť pokračovať v podnikaní, alebo ak nemajú dedičov, hovorí, že aj na takéto problémy existujú riešenia.
„Prezentujem sa ako bojovník za práva deti. Všetci žijeme život tak, ako chceme, vyberáme si prácu, ktorú budeme robiť. Prečo teda tým deťom odopierať právo tešiť sa zo svojej práce? Jednou z možností, ktoré podnikatelia majú, je pasívne vlastníctvo. Firmu môžu riadiť profesionálni manažéri, a deti môžu byť vlastníkmi, ktorí dohliadajú na činnosť. Aby to však mohli robiť, mali by o tej práci niečo vedieť. Tiež som napísal jeden článok, a nazval ho Prodaja nije predaja (Predať neznamená vzdať sa). Teda, predaj rodinnej firmy je tiež legitímnym riešením“ – uzatvára Boris Vukić.
Fotografie použité v tomto článku sú z osobných archívov spolubesedníkov/spolubesedníčok.
Add Comment