Tento príbeh môžete čítať aj pozerať. Dokumentárny film „Cesta k druhým” vás vedie z Báčskeho Petrovca do Nového Pazaru – cez stretnutie Petry a Amara, rozhovory o identite, jazyku, mladých ľuďoch a o vzdialenostiach, ktoré sú možno iba pomyselné.

V Báčskom Petrovci sa pred takmer tromi storočiami všetko začalo pôdou, vierou, školou a rečou. Rukami, ktoré obrábali zem. Modlitbami, ktoré držali komunitu pokope. Vzdelávaním, ktoré otváralo svet. A slovami, ktoré po celé generácie ticho a vytrvalo chránili pocit spolupatričnosti jednej menšinovej komunity.

Slováci do tejto časti južnej Báčky prichádzali v 18. storočí, v časoch habsburskej monarchie, keď sa po veľkých dejinných otrasoch nanovo osídľovala panónska rovina. Priniesli si jazyk, evanjelickú vieru, pracovitosť, školu a predstavu, že domov sa dá vybudovať aj ďaleko od krajiny pôvodu. V Petrovci sa z toho postupne stal nielen spôsob života, ale aj kultúrny systém: škola, gymnázium, cirkev, divadlo, knihy, noviny, spolky, festivaly, rodinné príbehy a každodenné rozhovory v slovenčine.

Podľa posledného sčítania obyvateľstva z roku 2022 má obec Báčsky Petrovec 11 512 obyvateľov a slovenská komunita je v nej stále najpočetnejšia; v oficiálnych údajoch je v tejto obci evidovaných 6 975 Slovákov. No čísla nevedia povedať všetko. Nevedia zachytiť ticho v dome, z ktorého odišlo dieťa študovať na Slovensko. Nevedia zapísať okamih, keď mladý človek premýšľa, či je slovenčina jeho prirodzeným jazykom, dedičstvom, povinnosťou alebo citlivým miestom, ktoré treba chrániť.

Pre Petru Častven, študentku Filozofickej fakulty v Novom Sade, byť Slovenkou z Vojvodiny je ambivalentná skúsenosť. Keď odíde na Slovensko, často je pre druhých Srbkou. Keď hovorí s ľuďmi, ktorí nepoznajú dejiny vojvodinských Slovákov, musí vysvetľovať, že sa tu narodila ona, jej rodičia aj jej predkovia. Že Slováci tu nežijú od včera. Že Petrovec nie je iba miesto, kde sa slovenčina zachovala ako spomienka, ale priestor, v ktorom sa stále žije.

A predsa ani doma nie je identita vždy samozrejmá. Petra nemá rada slovo menšina. Znie jej zmenšujúco, akoby už v sebe nieslo nižšiu hodnotu. Radšej hovorí o národnosti. O komunite. O jazyku, ktorý nie je len prostriedkom komunikácie, ale spôsobom, ako človek cíti, myslí a reaguje na svet.

„Aj keď hovorím po srbsky,“ hovorí Petra, „v situáciách, ktoré ma emocionálne zasiahnu, moja prvá reakcia je vždy v slovenčine.“

Srbčina pre ňu nie je cudzí jazyk. Vyrastala s ňou rovnako prirodzene ako väčšina Slovákov a Sloveniek v Srbsku. V škole, na ulici, v kontakte s inými. Ale slovenčina je priestor, v ktorom sa najskôr objaví vnútorný hlas. Práve preto ju znepokojuje tichá asimilácia, drobné srbizmy, ktoré sa vkrádajú do viet, každodenné prepínanie jazykov, po ktorom sa človek zrazu pristihne, že už nevie, kde sa jeden jazyk končí a druhý začína.

Keď sa identita nezmestí do kroja

Profesorka slovenského jazyka a literatúry na Gymnáziu Jána Kollára v Báčskom Petrovci a novinárka Annamária Boldocká Grbić sa na túto otázku pozerá cez literatúru a pamäť. V básni Heroica Slovaca Viery Benkovej vidí snahu pomenovať hrdosť dolnozemských Slovákov, ale aj obavu, či sa táto hrdosť bude mať o koho oprieť. Národná pamäť, hovorí Annamária, zachováva vrcholné dosiahnutia kultúry. Mená, diela, obrazy, texty, ktoré vytvárajú chrbticu komunity. Ale otázka znie, či sa k nim mladí ľudia ešte vzťahujú.

„Korene sú pevné,“ povie. „Ale výhonky? Túto vetu by som asi nedokončila…“

Petra svoju generáciu nevníma ako generáciu bez identity. Skôr ako generáciu, ktorá ju prežíva inak. Menej pateticky. Menej cez veľké slová. Menej cez povinnosť. Možno viac cez osobnú voľbu.

V posledných desaťročiach sa podľa nej slovenskosť vo Vojvodine často uzatvárala do folklóru. Do tanca, piesní, krojov, festivalov. To všetko je dôležité a nič z toho nechce zľahčiť. Ale slovenská komunita nie je iba javisko. Má aj odborníkov, spisovateľov, učiteľov, novinárov, hercov, recitátorov, študentov, vedcov, ľudí, ktorí svoju identitu nežijú iba pri slávnostných príležitostiach, ale v každodennej práci.

Ak sa však identita ukazuje najmä cez folklór, mladý človek sa môže začať pýtať, kde je v nej miesto pre jeho súčasnosť.

Petra si pamätá, že patrila ku generácii, v ktorej v Báčskom Petrovci takmer nikto nezostal. Jej najlepšie kamarátky odišli na Slovensko. Ona ostala. Nie preto, že by nevedela odísť, ale preto, že mala rada rovinu, z ktorej mnohí utekali. Mala rada ten pohľad, v ktorom sa nebo spája so zemou. Pre niekoho je vojvodinská rovina prázdna a depresívna. Pre ňu je pokojom.

Napriek tomu rozumie tým, ktorí odchádzajú.

„Nemyslím si, že je niekto povinný zostať pre dobro kolektívu. Človek má právo ísť tam, kde cíti, že môže žiť lepšie. No z roka na rok je ťažšie nemyslieť na to, čo bude s komunitou, ak mladí budú odchádzať a vracať sa len zriedka”, hovorí Petra.

Annamária Boldocká Grbić tento jav pomenúva ako alarmujúci. Vníma, že pre veľkú časť mladých sa Slovensko stáva cieľom, miestom štúdia, práce a života. Ale hovorí aj niečo iné.

„Úspech nie je len odísť. Úspech môže byť aj vrátiť sa”, podčiarkuje učiteľka slovenského jazyka a literatúry.

Časom dôjdeme, ale kam

V tej chvíli sa do príbehu prirodzene vkladá verš Paľa Bohuša: „Časom dôjdeme.“ Báseň s týmto názvom nie je jednoduchou útechou. Je skôr obrazom myšlienky, ktorá pretrváva aj vtedy, keď ľudia odchádzajú.

PAĽO BOHUŠ
Časom dôjdeme

Bohuš píše o boľavom mieste, o tŕni, o myšlienke, ktorá sa raz možno vráti a zacilingá na číchsi dverách. Jeho verš  môže zaznieť ako tiché memento.

No, nič nie je hotové. Ani odchod. Ani návrat. Ani identita.

Časom dôjdeme.

Možno k sebe.

Možno domov.

Možno k otázke, ktorú sme dlho odkladali.

Čo vieme o druhých, keď žijeme vedľa seba

Petra si totiž pri premýšľaní o vlastnej komunite začína klásť aj inú otázku: čo vieme o druhých?

Ako nás vidia tí, ktorí nie sú Slováci? Vidia v nás iba jazyk, kroje, koláče, sviatky a slovenské nápisy? Alebo vedia aj o našich dilemách, odchodoch, školách, médiách, vnútorných napätiach, profesionáloch, ženách, mladých ľuďoch, ktorí nechcú byť zatvorení v jednej predstave o tom, čo má byť menšina?

A potom prichádza nepríjemné zistenie: možno ani my toho veľa nevieme o iných.

V Srbsku sa menšinové komunity často poznajú len povrchovo. Väčšinový národ o menšinách vie málo, ale aj menšiny vedia málo jedna o druhej. V školách sa o nich hovorí nedostatočne. Vo mainstremových médiách sa objavujú zriedkavo, a keď už sa objavia, často sú vložené do stereotypu. Slováci ako folklór, pracovitosť, dedina, ženy, ktoré chodia do Belehradu upratovať. Bošniaci ako náboženstvo, Sandžak, politika, napätie. Každá komunita zúžená na niekoľko rozpoznateľných znakov.

Petra priznáva, že o Bošniakoch v Novom Pazare vie len základné veci: niečo o viere, niečo o jazyku, niečo o kultúre, niečo o tradíciách. Ale nie dosť na to, aby mohla povedať, že rozumie.

Annamária v bošniackej komunite vidí niečo, z čoho by sa podľa nej Slováci mohli učiť: kolektívne cítenie, súdržnosť, jasnejšiu schopnosť stáť za spoločným záujmom. Nehovorí to ako idealizáciu, ale ako porovnanie. Slováci sa podľa nej často vyčerpávajú vnútornými sporami, „žabomyšími vojnami“, ktoré oslabujú energiu komunity.

A tak Petra odchádza do Nového Pazaru.

Cesta z Báčskeho Petrovca do Nového Pazaru nie je len geografická. Vedie z jednej menšinovej skúsenosti do druhej. Z – podmienečne povedané – slovenskej Vojvodiny do bošniackeho Sandžaku. Z roviny do mesta, ktorého ulice nesú iný rytmus, iné vrstvy dejín, iné zvuky a iné napätia.

Nový Pazar je jedno z najvýznamnejších centier Bošniakov v Srbsku. Podľa sčítania z roku 2022 má mesto, teda administratívne územie Nového Pazaru, 106 720 obyvateľov, z ktorých sa 85 204 vyjadrilo ako Bošniaci. V celom Srbskuj je podľa rovnakého sčítania 153 801 Bošniakov. Ale ani tu čísla nevedia zachytiť všetko: navrstvenú históriu osmanského obdobia, postavenie Sandžaku medzi rôznymi štátmi a hranicami, spolužitie moslimského a pravoslávneho obyvateľstva, politické zranenia deväťdesiatych rokov, ani energiu mladého mesta, ktoré sa nechce dať zredukovať na problém.

Nový Pazar má bohaté kultúrne dedičstvo, ale aj súčasné problémy, ktoré mestské strategické dokumenty pomenúvajú ako výzvu pre ochranu dedičstva a každodenné fungovanie mesta. Pre Petru Častven sa však mesto najskôr otvára cez človeka.

Amar Ličina, študent Štátnej univerzity v Novom Pazare,  ju víta ako niekoho, kto tiež má potrebu dozvedieť sa viac. Ani on, hovorí, nevie veľa o slovenskej komunite. A možno práve tu začína skutočný rozhovor: nie v tom, že jeden vysvetľuje a druhý počúva, ale v tom, že obaja priznajú nevedomosť.

Stretnutie dvoch menšinových skúseností

Prechádzajú mestom. Amar jej ukazuje Kulu motrilju, jeden zo symbolov Nového Pazaru, pevnosť, staré ulice, miesta, cez ktoré prechádzali obchodníci v osmanskom období. Hovorí o dedičstve, ktoré nie je mŕtve. Staré stavby tu stále komunikujú s ľuďmi, hovorí. Sú súčasťou pamäti mesta.

Petra mu na oplátku hovorí o gymnáziu v Báčskom Petrovci. O škole, ktorá je pre Slovákov v Petrovci viac než budova. Je symbolom pokračovania. Miestom, kde sa po základnej škole prirodzene pokračuje v materinskom jazyku. Pre komunitu, ktorá sa bojí tichej asimilácie, je škola jednou z posledných pevných inštitúcií identity.

Amar o sebe nehovorí najskôr ako o Bošniakovi. Najskôr hovorí, že je človek. Potom niekto z Nového Pazaru, zo Srbska, z Európy, a áno, aj niekto s bošnjačkou identitou, s ktorou sa môže vo veľkej miere stotožniť. Identita preňho nie je jedna uzavretá miestnosť. Je to dom s viacerými izbami.

V Novom Pazare, hovorí, existujú rôzne spôsoby pestovania tradície a národnej identifikácie. Mesto je väčšinovo bošnjačke, ale nie absolútne. Existuje kontakt so srbským obyvateľstvom, a tento kontakt je podľa neho často lepší a prirodzenejší, než ako sa zobrazuje v médiách. Najmä medzi mladými sa rozdiely niekedy ani neprežívajú ako hranice.

A práve tu sa príbeh dotýka niečoho dôležitého: menšinová skúsenosť nie je všade rovnaká. Slováci v Báčskom Petrovci sú menšinou v Srbsku, ale vo svojej obci tvoria väčšinu. Bošniaci sú menšinou v Srbsku, ale v Novom Pazare tvoria väčšinu. Jedna komunita má svoju skúsenosť roviny, jazyka, školy a vysťahovalectva. Druhá skúsenosť mesta, viery, Sandžaku, politického označovania a spolužitia. Ich príbehy nie sú totožné, ale môžu sa rozpoznať v niečom spoločnom: v potrebe nebyť vysvetľovaný druhými, ale hovoriť vlastným hlasom.

Mustafa Baltić, kustód Múzea RAS v Novom Pazare, hovorí o Novom Pazare ako o priestore vrstveného kultúrneho dedičstva a vrstvených identít.

„Človeka podľa neho nemožno vysvetliť iba náboženstvom, kultúrou alebo národnosťou. Dominantnú úlohu v tvorbe identity má aj čas – historický kontext, spoločenská paradigma, politická situácia, spôsob nazerania”, hovorí tento odborník na kultúrne dedičstvo.

Identita teda nie je iba to, čo si človek vyberie. Je aj to, čo naňho nalepia dejiny. A zároveň to, čo sa z toho rozhodne urobiť.

Potom do príbehu vstupuje prítomnosť.

Mladí, ktorí nechcú zdediť rozdelenia

Pád prístrešku na železničnej stanici v Novom Sade sa stal jednou z tých udalostí, ktoré presiahli miesto tragédie. V Petrinom rozprávaní je to bod, po ktorom si aj slovenská komunita vo Vojvodine začala inak uvedomovať svoju spoločenskú úlohu. Slováci nie sú oddelení od väčšinovej spoločnosti. Žijú v tej istej krajine, v tých istých inštitúciách, pod tými istými strechami, doslova aj metaforicky.

„Po tejto tragédii si aj Slováci žijúci v Srbsku začali inak uvedomovať nielen svoju identitu, ale aj svoje práva a povinnosti”, mieni Petra. Podľa nej, identita zrazu nie je iba otázka jazyka, kultúry a pôvodu. Je aj otázka postoja.

Amar v Novom Pazare hovorí podobne. Uvažujúc nad otázkou, akým spôsobom by sa mohli viacej stretať bošniacka a slovenská kultúra v Srbsku, jednoducho odpovedá.

„Kontakt, rozhovor a porozumenie sú kľúčové. Všetci žijeme v Srbsku, každý nesie svoje osobné a kolektívne znaky, ale tie nás nemusia oddeľovať. Môžu nás aj spájať. Umenie, kultúra, veda a poznanie sú spôsobom, ako sa spoločnosť bráni primitivizmu a barbarstvu”, hovorí Amar, mysliac pri tom na študentské, či občianske hnutie a spoločensko-politické previerania, ktoré sú v Srbsku prítomné už takmer poldruha roka.

Mustafa Baltić v mladých vidí nádej.

„Teší ma, že nová generácia prekonáva dichotómie, ktoré boli predchádzajúcim generáciám vnútené: Srbi na jednej strane, Bošniaci na druhej, každý v potrebe dokazovať, že nie je „ten zlý“. Mladí ukázali, že môžu byť tým, čím sú, bez ospravedlňovania. A že im nie je „cool“ byť fašisticky naladení jedni voči druhým”, mieni Mustafa.

To je možno jedna z najsilnejších viet celého stretnutia v Novom Pazare. Nie preto, že je uhladená, ale preto, že pomenúva generačný posun jednoduchým jazykom. Nenávisť nemusí byť dedičstvo. Rozdelenie nemusí byť osud.

Nie iba festival, ale predovšetkým vzdelávanie v materinskej reči a živá súčasná kultúra

Mustafa Baltić však upozorňuje aj na nebezpečenstvo folklorizácie. A tu sa jeho slová nečakane stretávajú s Petrinou obavou o slovenskú komunitu. Ak sa kultúra menšín ukazuje len cez festivaly, kostýmy a vystúpenia, deti sa nenaučia, že ich identita je živý systém poznania. Že jazyk nie je dekorácia. Že vzdelávanie v materinskom jazyku nie je výsada, ale podmienka dôstojnosti.

„Inštitucionálna starostlivosť o kultúrne dedičstvo je dôležitá,“ hovorí Mustafa. Deti a mladí by podľa neho oveľa lepšie rozumeli svojej kultúre, keby sa o nej vzdelávali prirodzene, vo svojom jazyku, nie iba cez občasné programy a slávnosti.

Treba sa prestať uspokojovať s festivalmi a nevzdať sa boja za to, aby táto krajina bola lepším miestom pre život.

„Aby bola skutočne prežívaná ako domovina,” uzaviera Mustafa Baltić.

V tejto myšlienke sa Báčsky Petrovec a Nový Pazar približujú. Slovenská aj bošniacka komunita poznajú riziko, že ich väčšina uvidí zjednodušene. Jedna cez folklór, druhá cez náboženstvo a politiku. Obe pritom vedia, že za týmito obrazmi existuje oveľa širší svet: školy, univerzity, knihy, kultúrne inštitúcie, mladí ľudia, každodenná práca, vnútorné debaty a zápas o to, aby sa v tejto krajine cítili doma.

Anamarija Boldocka Grbić na to dodaje da Slovaci i Slovakinje svoj slovački identitet ne poriču.

„Ale v dnešnej dobe ju podopierame poriskom, a trebalo by prácou, odbornosťou a aktívnym vzťahom”, hovorí Annamária.

Nestačí ju deklarovať. Nestačí sa na ňu odvolávať pri slávnostných príležitostiach. Ak politika manipuluje menšinami a ich predstaviteľmi, ak odbornosť ustupuje straníckej lojalite, potom identita stráca obsah a mení sa na kulisu, mieni Annamária.

Vzdialenosť, ktorá bola možno len pomyselná

Keď sa Petra vracia domov do Báčskeho Petrovca, nie je už celkom tá istá.

Nesie si so sebou hlasy z Nového Pazaru a pocit, že vzdialenosť medzi slovenskou a bošniackou komunitou sa zmenšila. Nie preto, že by sa vymazali rozdiely. Nie preto, že by ich skúsenosti boli rovnaké. Ale preto, že sa stretli v otázkach, ktoré presahujú jednu komunitu.

Ako zostať svoj a nebyť uzavretý?

Ako chrániť jazyk a nevytvoriť z neho múr?

Ako mladým odovzdať dedičstvo bez toho, aby sa zmenilo na bremeno?

Ako žiť v krajine, v ktorej sa človek nemusí stále ospravedlňovať za to, kto je?

Niektoré diaľky sú možno naozaj len pomyselné, aj keď ich mapa meria stovkami kilometrov. Medzi Báčskym Petrovcom a Novým Pazarom je dlhá cesta, ale medzi dvoma menšinovými skúsenosťami niekedy stačí rozhovor.

Byť menšinou neznamená len patriť k menšiemu počtu ľudí. Znamená to vidieť svet v iných odtieňoch. Všímať si krehké veci, ktoré väčšina často nemusí vysvetľovať: jazyk, meno, vieru, školu, pamäť, právo na vlastný príbeh.

V Novom Pazare Petra nenašla hotovú odpoveď na otázku, čo znamená byť Slovenkou vo Vojvodine.

Ale lepšie pochopila samotnú otázku.

A možno práve tam sa začína porozumenie.

Text vznikol v rámci projektu „Cesty priateľstva: Báčsky Petrovec a Nový Pazar”, ktorý financoval Kabinet ministra bez portfólia povereného zmierením, regionálnou spoluprácou a spoločenskou stabilitou, prostredníctvom Výzvy na Program podpory opatrení a aktivít v oblasti spoločenskej stability cez podporu občianskych združení v Republike Srbsko v roku 2025.