Ak sa cestovatelia, len tak po svojej púti alebo s konkrétnym úmyslom, zastavia v Kulpíne – bývalej tunajšej mekke chmeliarstva a mestečku, v ktorom Laza Kostić napísal svoju najznámejšiu báseň – spoznajú množstvo krás vojvodinskej roviny. Prírodu, úrodnú pôdu, kultúru, históriu, spolunažívanie – to všetko má Kulpín, avšak okrem pitnej vody v domácnostiach.
Približne 2.000 obyvateľov a obyvateliek Kulpína nemôžu, kedykoľvek chcú, otočiť kohútikom a napiť sa vody.
„Odporúčanie nepoužívať vodu na pitie máme už 15, ak nie aj 20 rokov“ – hovorí Viera Dorčová Babiaková. Ani predtým vraj voda nebola úplne adekvátna, no bola aspoň bezfarebná. Na dôkaz uvedeného, nalieva do pohára vodu, ktorá má farbu, vôňu a zrejme aj chuť. Využívajú ju len na kúpanie, varenie a pranie bielizne, kým po pitnú vodu chodia do centra dediny, kde je osadená verejná elektrifikovaná ekostudňa. Ďalšou možnosťou je kúpa balenej vody.
„Kúpeme sa v páchnucej vode a pokožka je potom mastná. To všetko sa nám už stalo normálnym“ – rozpráva Viera.
Bez ohľadu na to, že domácnosti v skutočnosti využívajú technickú vodu, na každom účte, ktorý musia zaplatiť, uvedená je spotreba pitnej vody.
A hoci rovnaký problém trápi všetkých Kulpínčanov, nie každý má rovnaký názor na to, ako prispieť k jeho riešeniu. Kým niektorí k ekostudni chodia zmierlivo niekoľkokrát týždenne, iní veria, že by sa spoločným účinkovaním dalo nájsť riešenie.
„V obci je dôležitejšie urobiť všetko, okrem vody v Kulpíne. Ľudia by mohli niečo urobiť, ale musí cela dedina, nielen jednotlivci“ – názoru je Viera Dorčová Babiaková.
Inštitút verejného zdravotníctva Vojvodiny (srb. Institut za javno zdravlje Vojvodine) vykonáva raz mesačne analýzu kvality vody v Kulpíne. Výsledky ukazujú, že všetky vzorky pitnej vody z lokálneho vodovodu sú zdravotne závadné.
„Dôvodom je fyzikálno-chemická porucha, t. j. zvýšená koncentrácia arzénu, amoniaku a chloridu, zvýšená spotreba látok obsahujúcich manganistan draselný (hypermangán) a v dôsledku toho sa zmenila farba vody“ – vysvetľuje primár Dr. Emil Živadinović z Inštitútu verejného zdravotníctva Vojvodiny. Navyše dodáva, že polovica vzoriek pitnej vody z lokálneho vodovodu je aj mikrobiologicky závadná.
Vodu síce nepoužívajú na pitie, ale všetky spomínané príčiny porúch si obyvatelia Kulpína každodenne vnášajú do tela, pretože umyjú ovocie, tiež riady, z ktorých jedia, a perú oblečenie, ktoré nosia. Po viac ako dekáde a pol vystavenia takejto vode je strach o zdravie opodstatnený.
„Zo všetkých príčin kontaminácie vody v Kulpíne je nebezpečenstvom pre ľudské zdravie zvýšená koncentrácia arzénu. Arzén je klasifikovaný ako preukázaný kancerogén. Do tela sa môže dostať prostredníctvom potravy, vody, cez kožou aj vdýchnutím, a dlhodobou expozíciou je ohrozená koža, tiež pľúca a močový mechúr“ – uvádza primár Dr. Emil Živadinović.
Z uvedeného Inštitútu tvrdia, že kvalita vody v tejto oblasti je taká, že výlučne technologický proces prečistenia môže zabezpečiť obyvateľom zdravú pitnú vodu.
Existuje riešenie
Kulpínsku vodu možno zaradiť medzi najhoršie vo Vojvodine, hovorí Božo Dalmacija, emeritný profesor z Katedry chemickej technológie a ochrany životného prostredia Prírodovedno-matematickej fakulty Univerzity v Novom Sade. Zlá je aj na prečistenie, ale aj po prečistení.
Vysvetľuje, že veľké množstvo amoniaku a organických látok spôsobujú mikrobiologické poruchy v celom vodovodnom systéme. V prečerpávacej stanici v Kulpíne má voda po chlórovaní štvornásobné množstvo aeróbnych mezofilných baktérií – ako je povolené, a amoniaku – ktorého je osemkrát viac, než je predpísané.
Amoniak však reaguje s chlórom, ktorý sa používa na dezinfekciu vody, stvára chloramíny, ktoré zabíjajú mikroorganizmy, no zapáchajú po rope. Preto je potrebné amoniak úplne odstrániť – oxidáciou, pridaním deväťnásobného množstva chlóru. Vo vode s takým množstvom chlóru by vznikali halometány, ktoré sú zdraviu nebezpečné, pretože okrem iného môžu spôsobiť rakovinu hrubého čreva.
Profesor Dalmacija preto ako riešenie navrhuje mini regionálny vodovod, v rámci ktorého by sa vodáreň (presnejšie: fabrika vody, pozn. red.) nachádzala v Hložanoch, kde je jedine voda adekvátna na území obce, a odkiaľ by sa voda distribuovala do iných miest v obci, ale aj širšie. Technológia prečistenia tejto vody je výrazne lacnejšia, pretože ide o odstraňovanie iba železa, amoniaku a mangánu, čo si vyžaduje jednoduchšie technologické postupy.
„Výstavba vodárne v Báčskom Petrovci by bola príliš drahá. Až do tej miery drahšia, že by prešvihla aj technológiu v Zreňanine“ – mieni profesor Dalmacija.
Nedostatkom vodárne v Hložanoch by bola distribúcia, teda nedostatočný tlak, ktorý sa dá ľahko kompenzovať výstavbou vodárenských veží. Spotreba energie by v tomto prípade bola výrazne nižšia, ako keby sa voda z báčskopetrovských studní prečisťovala.
Takýto projekt existoval v Stratégii trvalo udržateľného rozvoja Báčskeho Petrovca na obdobie rokov 2014 – 2020 (srb. Strategija održivog razvoja Bačkog Petrovca za period 2014 – 2020). Stanovuje, že by centrálne pramenisko malo byť medzi Hložanmi a Čelarevom, kde sa mala postaviť tzv. fabrika vody. V tomto dokumente sa uvádza, že je vypracovaná štúdia uskutočniteľnosti, a že hlavný a generálny projekt sú vo fáze prípravy. Hodnota projektu bola odhadnutá na 1,2 miliardy dinárov, a termín realizácie bol 6 rokov. Nuž aj toto, ako aj veľké množstvo písmen na papieri v tejto obci – zostalo mŕtve.
